Súzne-nie

8. srpna 2017 v 23:35 |  Básničky
Zdalo sa
Že súznieť chcú
Naše duše
Pomaly

Chceli
No my by sme to nedali.

Oči povedali priveľa
Mlčali ústa

Pravda je (s)prostá

A tak ostáva
Už len vedomie
že nedovolí to svedomie.


A naše súzne-nie?
Blúzne-nie.

Proste nie.
 

Neuchopiteľné

3. ledna 2017 v 19:05 |  Básničky
Ako hmla

Myšlienka
Čo nejde vysloviť
Len nádych
Naprázdno
A ticho

Múza
Bez mena

Z vánku
Starých dní

Nenápadné city
Ostali nám
V hlave
Viac nemáme.

Nechcem ľutovať veci, ktoré som neurobila

2. ledna 2017 v 12:45 |  O živote
Na nový rok si nedávam predsavzatia. Nie preto, že by som nemala ciele, ktoré sa mi nedarí nepĺňať a nemala si čo vymyslieť. Ani nie zo strachu zo zlyhania. Proste patrím k ľuďom, ktorí, keď cítia, že chcú niečo zmeniť, nečakajú do nového roka a kľudne si to zaumienia (a porušia to) kedykoľvek v priebehu bežných dní a týždňov.

No tento rok mi niečo napadlo. Asi prvýkrát v živote som si na konci decembra urobila také malé koncoročné bilancovanie vecí a udalostí uplynulého roka, ktoré pre mňa boli nejak významné. A rozhodla som, že to budem odteraz robiť vždy a že nechcem ľutovať NIČ, čo som mohla urobiť a neurobila. Nič, čo by som vymyslela a nezrealizovala.

A to je zatiaľ mojim najväčším cieľom. Minulý rok som totiž veľa vecí neurobila. Na veľa vecí som nenašla odvahu. Na veľa vecí som nenašla odhodlanie. A na ešte viac vecí som čas, priestor a odhodlanie pre istotu ani nehľadala. A mrzí ma to, ktovie čo z toho všetkého mohlo vzniknúť. Dokonca aj ľudia na smrteľnej posteli najčastejšie ľutujú veci, ktoré neurobili a nerobili.

Takže šup šup, poďme byť aktívni! :)
 


Vedieme diskusie, no nevieme diskutovať

27. prosince 2016 v 13:36 |  O ľuďoch
Asi nikdy v histórii sme nemali toľko možností a voľnosti na dialóg a diskusiu ako dnes. Diskusie sa na nás valia, dá sa povedať, z každej strany. Televízia, internetové spravodajstvo a v neposlednom rade sociálne siete. Možnost diskutovať a vyjadriť sa je otvorená naozaj každému. A tak si môžeme všimnúť, že hoci dnes diskutuje skoro každý, len málokto umenie dialógu zvládol.

Čo sa tým snažím povedať? Vyjadriť svoj názor v otvorenej spoločnosti nie je vôbec náročné. A tak sa stáva, že názory vyjadrujeme... A často sú to názory emocionálne, bez logického a racionálneho podkladu, bez toho, aby sme vedeli, o čom hovoríme, často dokonca bez toho, aby sme porozmýšľali, na základe čoho si myslíme to, čo si myslíme. Stačí, aby sa v spoločnom dialógu stretli dvaja ľudia s takýmito vyostrenými a emóciami podfarbenými názormi a vyzerá to... No, približne tak, ako vyzerá každá diskusia na sociálnych sieťach. Prezentovanie nepodložených názorov, nulová schopnosť reflexie a otvorenosti voči názorom iných ľudí a samozrejme ako čerešnička na torte prehliadka vulgarizmov a gramatických chýb. Takto smutne vyzerá slovenská ľudová diskusia.

A ako by teda mala taká primeraná diskusia vyzerať? Základom je vedieť distingvovane vyjadriť svoj názor - to znamená slušne a s vedomím, že náš názor nemusí byť absolútny a jediný správny a že je to jednoducho iba náš názor. Obrovským plusom je, keď vieme tento svoj názor niečím podložiť - výskumom, skúsenosťou, proste vysvetliť ostatným diskutérom, na základe čoho ho zastávame. Ďalším, rovnako náročným bodom je byť otvorený pre názor druhého a vypočuť si ho - nemusíme ho prijať, nemusíme s ním súhlasiť, avšak mali by sme si ho vypočuť a akceptovať to, že toto je názor niekoho iného. A ešte ťažšia časť - nezhadzovať osobu, ktorá ho zastáva. Vypočujme si dôvody, ktoré danú osobu vedú k pohľadu, ktorý má.

Výsledkom toho všetkého by malo byť uvedomenie, že absolútna pravda sa bude hľadať veľmi ťažko a že ju pravdepodobne nikdy nenájdeme. A že tak, ako sú naše dôvody k prijatiu určitého názoru pre nás správne a jediné, pre iného človeka sú rovnako správne dôvody k zastávaniu iného názoru. A hlavne, musíme si uvedomiť, že to, že niekto má na vec iný pohľad ako my, z neho automaticky nerobí idiota.

A teda, do internetových, či akýchkoľvek diskusií by sme mali vstupovať až po tom, čo si osvojíme určité pravidlá diskutérskej etikety.


Trpiacim...

25. září 2016 v 17:04 |  O živote
Tento článok by som chcela venovať každodenným tichým bojovníkom. Bojovníkom, o bojoch ktorých často netušia ani ich najbližší a ktoré si nik nevšíma. Bojovníkom, ktorí si niekedy pokladajú otázku, či to všetko má vôbec zmysel a ktorí pomaly strácajú nádej.

Chcem, aby ste vedeli, že hoci niekedy môžete mať pocit, že ste v tom všetkom ostali úplne sami, pravdepodobne to tak nie je. Niekde (viac-či menej blízko vás) sa môže nachádzať osoba, ktorá vám chce pomôcť alebo aspoň dovoliť vám zdieľať vašu bolesť. Len o nej možno neviete. Ako to viem? Z vlastnej skúsenosti (a skúsenosti mnohých duší hľadajúcich pomoc, ktoré sa mi nejakým spôsobom priplietli do života) si dovolím tvrdiť, že okolo nás je vlastne viac ochotných a láskavých ľudí, než by sme si mysleli. Asi je len potrebné vedieť o pomoc požiadať, alebo aspoň naznačiť to, že ju potrebujeme.

Viem, niekedy máte pocit, že všetko je zlé. Úplne všetko. No aj toto môže byť inak. Skúste napriek všetkému otvoriť oči a hľadať záchytné body a svetielka. Akékoľvek. Často sú to maličkosti, ale aj tieto maličkosti sa môžu stať dôležitými ostrovčekmi na mori beznádeje. Teda ak im to dovolíte. Ako to viem? Tma nám dovoľuje vidieť len tmu. A tak kvôli tomuto filtru nevidíme tie ďalšie veci, tie dobré, alebo aspoň nie tak zlé. Vždy sa nájde aj niečo iné. Tak ako nie je nikdy všetko dokonalé, nie sú veci ani absolútne zlé. Ide len o to, na ktorú stranu sa pozeráme.

Uvedomte si, koľko ste toho už zvládli. A pochváľte sa za to. Ako sa vám to podarilo zvládnuť? Naozaj, odpovedzte si na túto otázku. Možno v nej nájdete odpoveď na to, ako to môžete zvládnuť aj teraz. Odrazový mostík. Vzpruhu. Ste skvelí a silnejší, než máte pocit. Ako to viem? Stačí krátky rozhovor na to, aby som si všimla, čo všetko ľudia zvládli a že často si neuvedomujú, akú veľkú silu preukázali a koľko ťažkých vecí už preskákali.

A čo na záver? Bojovníkmi vás nenazývam len tak. To, čo všetko ste zvládli a zvládate si zaslúži uznanie. A nezabudnite, nič netrvá večne. Ani utrpenie.

Tisíc krás Barcelony. Tisíckrát áno Barcelone!

10. srpna 2016 v 15:03 |  Cestou necestou
Tak konečne som si splnila svoj európsky cestovateľský sen a zažila som Barcelonu. Zažila, pretože Barcelonu nemôžete jednoducho navštíviť. Musíte ju zažiť. Ako sme sa zhodli so zbytkom našej výpravy, Barcelona je iná než ostatné mestá, ktoré sme doteraz navštívili. No dobre, ja som ich nenavštívila až tak veľa, ale sesternica Katka áno a pod ten výrok by sa podpísala aj ona.

Asi by ste sa spýtali, v čom je iná. Myslím, že tú jej odlišnosť tvorí najmä jej exotickosť. Nikdy predtým sme neboli vo veľkomeste, ktoré sa pýši krásnymi plážami a promenádami zdobenými alejami paliem. Takže na jednej strane je táto exotickosť, potom temperament a život, ktorý vyžaruje skoro odvšadiaľ. Teda okrem malého hnusného vyľudneného námestia, kam sme chceli ísť na pivo raz večer. Potom je to pompézosť a majestátnosť, ktorú cítite napríklad pri slávnej Sagrade Familii a na vrchu Tibidabo. A tiež spojenie veľkomesta s prírodou v Parku Güell. A určite som nevymenovala všetky barcelonské impresie. Ale naozaj, tisíc tvárí, všetky krásne.

A teraz sa s vami podelím o naše barcelonské highlighty. Barcelonské dobrodružstvo sme odštartovali prechádzkou okolo Gaudího Pedrery a Casa Batlló. Odškrtli sme si, že sme ich videli, Mimochodom, Batlló je asi obľúbenejšia, pri Pedrere nebol skoro nik a pri Batlló boli zástupy turistov. Boli zaujímavé, no stačil nám pohľad z vonku a vybrali sme sa na Katalánske námestie, odkiaľ sme sa Tibibusom prepravili na vrch Tibidabo. A tu začalo skutočné nadšenie. Zábavný park postavený na kopci hneď vedľa majestátneho Chrámu Najsvätejšieho srdca Ježišovho pôsobí už na prvý pohľad dosť nekonvenčne (ako poveala teta - "ohavné"), no mňa to očarilo. A ten výhľad. Kúzelný! Na celé mesto a more. Do Barcelony som sa zamilovala už na začiatku. A áno, odviezli sme sa na rozprávkovom kolotoči.



Ďalšie ráno sme sa vybrali do už spomínaného Parku Güell. Lístky sme si zakúpili cez interntet a po ceste tam (a vlastne aj tam) sme sa mohli na vlastné oči presvedčiť o tom, že Španieli sa skorým ranným vstávaním jednoducho netrápia. A pol 8 ráno sme prechádzali ľudoprázdnymi ulicami a park sme si užili pred návalom turistov. Bol naozaj zvláštny. A krásny. Krásne záhrady, čarovné rozprávkové domčeky, mozaiková lavička ako z iného sveta a tiež náš nový kamarát - barcelonský Salamander.



Naše ďalšie kroky smerovali na Ramblu, najrušnejšiu a snáď i najznámejšiu (a asi aj najpreplnenejšiu) barcelonskú ulicu plnú obchodov a pouličných umelcov. Z nej sme si odbehli i do Gotickej štvrti, kde sme videli napríklad Barcelonskú katedrálu - ďalší barcelonský chrám žijúci v tieni Sagrady Familie. Nejaký čas sme strávili tiež na známom trhovisku Boqueria, kde sme však kvôli nenormálnemu návalu ľudí nevydržali príliš dlho. Najkrajšou časťou tejto prechádzky však bolo určite námestíčko Plaça Reial, ktoré bolo tiež ako z iného sveta. Bolo lemované reštauráciami, plné paliem a v strede sa nachádzala fontána. Milujem fontány a palmy. A tak ma táto láska na prvý pohľad vôbec neprekvapila. Hoci, ak mám byť úrpimná, tá fontána bola fest že špinavá. Ale to nevadí, som ochotná prižmúriť oko a milovať to tu aj napriek tomu.



Po vyčerpávajúcej prechádzke nás čakal konečne vytúžený oddych pri mori. A pre mňa zároveň prvá návšteva pieskovej pláže. Sesternicin známy žijúci v Barcelone nás varoval, že tieto mestské pláže sú strašne preplnené a špinavé, no nemala som ten pocit. Možno po tohtoročnej návšteve skutočne preplneného Chorvátska som si preplnenosť predstavovala inak. A špinavé boli asi rovnako ako v Chorvátsku, takže celkom pohoda. Užili sme si tu príjemný relax - síce s neustálou potrebou dohľadu nad vecami, ktoré sme tam mali so sebou, pretože pláže sú v Barcelone vraj jedným z najčastejších terčov zlodejov. No páčilo sa nám tu tak veľmi, že počas nášho štvordňového výletu sme sem zamierili hneď trikrát.


Raz z toho to bolo večer do baru, ako inak, na Sangríu. A aby sme neboli už že úplne mainstream, nedali sme si sangríu obyčajnú, ale z Cavy, čo je španielske šumivé víno. O tom, že to bolo skvelé pitíčko svečí i fakt, že nám nestačil jeden džbán. A celkove, tento večer bol perfektný. Na plážach to žije asi 24/7, všade ľudia, zábava, ale tiež zúfalci, ktorí si myslia, že keď vám povedia, že sa do vás zamilovali, im to budete veriť. Ale veď sranda musí byť. :)

V piatok ráno sme sa konečne vybrali do Sagrady Familie. Samozrejme, lístky na prvý možný vstup sme mali zakúpené cez internet, a tak sme sa opäť vyhli hlavným turistickým zápcham a plnkám. A tento chrám, aký je veľký, taký je nedostavaný. A aký je nedostavaný, taký je majestátny. A aký je majestátny, taký je zvláštny. Zvláštny v tom najlepšom zmysle slova. Myslím si, že niektoré detaily tejto stavby ocenia najmä ľudia, ktorí sa trochu vyznajú v kresťanskej symbolike. Pretože tento chrám je týchto symbolov plný. 18 veží, za každého apoštola, evanjelistu, Ježiša a Máriu jeden. A tá najvyššia len o meter nižšia než nejvyšší vrch v Barcelone, aby dielo človeka neprevyšovalo dielo Boha. Mená pútnických miest a svätých v mozaikách okien... Tento chrám je skutočne dychberúci a majestátny a na jeho detailné preskúmanie a spoznanie by sme asi potrebovali kvantá času a štúdia všektých symbolov a zaujímavostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

A čo sme ešte nemohli obísť? No samozrejme, futbalový štadión Camp Nou. Aj napriek dopredu zakúpeným lístkom, poobedné hodiny zaručili preplnenosť, ktorej sa nám až doteraz podarilo vyhýbať. No vidieť štadión, "na ktorom sa píše história" a jeho zákutia bolo naozaj famózne. Mrzelo nás, že v čase našej krátkej návštevy Barcelony FC nehralo zápas, na ktorý by sme sa mohli ísť pozrieť, ale tak, nie je všetkým dňom koniec a veríme, že tento sen sa nám ešte splní.



Naše posledné kroky viedli do Ciutadella parku, ktorý bol asi najpokojnejším miestom v tomto živom meste. Takže áno, dajú sa tu nájsť aj pokojné miesta. Ďalšie plus pre Barcelonu.


Takže ako hodnotím našu krátku návštevu Barcelony? Hlavne tak, že dúfam, že nebola posledná. A že to tu naozaj žije na milión rôznych spôsobov. A že ak tam budete, určite sa nevyhnite Tibidabu a dajte si Sangríu de Cava. A že Barcelona je to najpôvabnejšie mesto na svete a dávam jej tisíckrát áno! (A že dúfam, že raz ukecám Maťa, aby tam šiel so mnou:)).

Ak máte čas, choďte tam. Hneď. Či máte radi ležanie na pláži, kultúru, nočný život, zábavu, architektúru, gastronómiu, šport, pokoj, relax, romantiku, alebo nakupovanie, určite si prídete na svoje.

A ešte jedno PS: Jediným sklamaním pre mňa bola Čarovná fontána, ktorá síce bola prekrásna, ale bolo tam toľko ľudí, že som si ju vôbec neužila a po 10 minútach som radšej odišla.

Ako sa mi splnil sen - Paul McCartney v Prahe

17. června 2016 v 14:18 |  Zážitky
Zažila som koncert dvoch Beatlesákov. Myslím, že asi nebude veľa ľudí v mojom veku, ktorí si to môžu povedať. (Keď to tak po sebe čítam, asi to znie, že sa chválim, ale o to mi nejde, proste sa z toho strašne teším.)

Skoro presne pred 5 rokmi som bola na Ringovi. A včera to bol Sir Paul. A poviem vám... viete si predstaviť, že na niečo čakáte 3 roky (ó áno, 3 roky) a ono to fakt príde? Doteraz som na otázku "čo vo svojom živote ľutuješ?" odpovedala "že som nebola na Paulovom koncerte vo Viedni.", no stále som čakala, dúfala a snívala, že príležitosť ešte bude. Keď som zistila, že bude v Prahe, s kúpou lístkov som neváhala a odpočítavala som dni do 16.júna. Veľmi som sa tešila a v určitom momente som si uvedomila, že mám od toho večera veľmi vysoké očakávania. A že snáď teda nebudem sklamaná. Viete si vôbec predstaviť, aké to bolo, keď boli tieto obrovské očakávania úplne naplnené, ba až predčené? Splnil sa mi veľký preveľký sen.

Ten pocit, keď zaznel ten (všetkým Beatlesákom) známy akord a začal hrať Hard day-s night, bol neopísateľný. Bolo to fakt skvelé. Staré pesničky, nové pesničky, dočkali sme sa všetkého.

A Paul? Vždy bol pre mňa nie len Pán hudobník, ale aj Osobnosť. A všetky pozitívne dojmy, ktoré som z neho mala z médií, sa potvrdili aj "naživo".

Niekto by si mohol myslieť, že hviezda jeho formátu si odohrá povinnú minutáž a odíde. No takýto pocit som z toho vôbec nemala. Skôr na mňa pôsobil dojmom, že si to naozaj užíva, dáva do toho srdce a chce potešiť ľudí, ktorí si ho prišli vypočuť. Že z pódia rozdáva radosť. A že je tam, jednoducho, s nami. Nie on na pódiu a my v hľadisku. Proste všetci spolu. Názvom turné "One on one" chcel možno naznačiť práve niečo takéto. Alebo aj nie. Neviem. No ja som si to spojila.

Okrem toho, celé vystúpenie sa odohrávalo v duchu určitej... ako to nazvať... skromnosti? pokory? úcty? Asi nejako takto. Chcem tým povedať to, že som nemala dojem, že by sa tváril, že je hviezda (hoci by na to mal nepopierateľné právo), a teda že je veľmi dôležitý, čo opäť pridalo môjmu dojmu, že je to fakt osobnosť.

Mimochodom, tento pán je aj vtipný a showman. Neviem si predstaviť, že keby iný sedemdesiatnik zatočil zadkom, pôsobilo by to tak rozkošne a zábavne než práve od Paula. Navyše, je pre mňa nepredstaviteľné, že by môj dedko, Paulov rovesník, zvládol dva a pol hodinový koncert s takým elánom a energiou ako on.

A hudba? Vau. Počuť naživo "beatlesovky" a uvedomiť si, že vám ich spieva "Beatle", ktorého poznáte z filmov a klipov. Ale priznám sa, teraz si ho vážim viac, než len ako Beatlesáka.

Úplným vrcholom koncertu pre mňa bola pesnička "Hey Jude". Keď si celá O2 aréna spolu s ním spievala slávne "na-na-nanana-ná", nevedela som, či mám tiež spievať, alebo plakať od radosti a dojatia. Ale nejako som to skĺbila. Vážne to bola sila. Milujem tieto momenty. A keď Paul svojou lovely češtinou vyzval spievať "jenom muži", potom "jenom ženy" - ("oh, I love that, come on girls!"), a potom "a teď "všični"". Ach! Strašne super to bolo.


Okrem toho ma, ako milovníčku ukulele, veľmi potešil pesničkou "Something", ktorej časť odohral na tomto skvelom hudobnom nástroji ako poctu Georgovi Harrisonovi (ktorý taktiež miloval ukulele). A nezabudol ani na Johna, ktorému venoval pesničku"Here today", ktorú napísal po jeho smrti. Ale nie, nebojte sa, nebudem tu písať o všetkom, čo zahral. Všetko to stálo za to a som rada, že ľudia, ktorí sem tam niečo nahrávali na mobily, sa o nahrávky podelili na youtube, nech si to môžem vychutnať znova. Ja som teda nenatáčala, lebo rešpektujem zákaz robenia záznamov z udalosti. Ale nie, robím si srandu, ja by som si to s mobilom v ruke proste tak neužila.

A čo na záver? Naozaj to bolo skvelé, neopísateľné, úžasné, dojemné a dokonalé. Jedinou nedokonalosťou celého večera je fakt, že už skončil. Určite sa to zapísalo medzi najkrajšie a najneopakovateľnejšie zážitky. No aj tak by som si to túžila zopakovať. Najväčší kultúrny sen splnený.

A Paulovi prajem, nech mu jeho elán a pozitivita, vďaka ktorým robí ľuďom radosť, vydrží čo najdlhšie.

Ako som sa nechala očariť Benátkami

8. května 2016 v 16:41 |  Cestou necestou
Pred návštevou Benátok som čakala, že sa mi budú páčiť. Bola som však prekvapená tým, ako veľmi sa mi páčili, ako veľmi ma očarili a aké sú super úžasné! Všetko je samozrejme podčiarknuté nádherným slnečným počasím sprevádzaným príjemným letným vánkom. Písať budem o benátskej atmosfére, nie o historických a kultúrnych pamiatkach. Lebo na mestách a miestach si najviac užívam práve atmosféru.

Hneď po tom, ako sme v Benátkach, na stanici Santa Lucia, ráno vystúpili z vlaku, ma čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe roztrhnutých siloniek. A tak som si ich takmer exhibicionisticky vyzliekala medzi stĺpikmi na stanici. A bola mi bez nich zima. Ale nie, nebojte sa. Zima mi bola asi len hodinu a len v tieni. A tie chvíle zimy mi boli (až príliš) vynahradené teplom, ktoré prišlo potom.



Hoci sme mali v cene zájazdu prehliadku so sprievodkyňou, ako vždy sa osvedčilo to, že atmosféru mesta si človek užije najlepšie sám. A tak sme opäť blúdili na vlastnú päsť. Miliardou rovnakých úzkych uličiek, ktoré niekedy nečakane končili... v kanáli :D Vážne! Všetky tie uličky popretkávané vodou boli kúzelné a zamilovala som sa do nich. A viete čo? Niekoľko ľudí mi hovorilo, že Benátky smrdia. A je to nezmysel. Benátky voňajú ako more, čo je po levanduli snáď druhá najkrajšia vôňa na svete.



Nie, na gondole sme neboli, asi na to nie sme dostatočne bohatí a keď som videla, ako stabilne vyzerajú, keď prechádzajú väčšou vlnou, nie som si istá, či by som sa nebála, že sa v tej ľadovej vode okúpem. Navyše, niektorí gondolieri sa tvárili, ako keby ste ich tou jazdou vlastne obťažovali. Ale! Som veľmi šťastná, že sme mali tú česť vidieť jednu jedinú gondolu, ktorá bola ako z talianskeho filmu. Áno, (z vonku) vyzerajú všetky rovnako. Ale táto jedna bola výnimočná tým, že okrem gondoliera a turistov na nej boli ďalší dvaja ľudia, pričom jeden z nich hral na harmoniku a druhý spieval talianske pesničky. A bolo to fakt že... vau!



Ako "iná časť Benátok" mi prišla oblasť za Námestím sv. Marka. Kúsok od neho a prístavu sme si posedeli na schodoch vedúcich priamo do čarovne zelenej Benátskej lagúny, kde sme sa trochu schladili tým, že sme si vo vode namočili nohy. Teda, ja som sa vody dotkla len vtedy, keď náhodou prišla väčšia vlna, lebo inak som na hladinu nedočiahla :)



Mimochodom, spomínané námestie bolo enormne prepchaté ľuďmi snažiacimi sa získať fotku s prekrásnou Bazilikou sv. Marka a Campanillou (vežou so zvonicou vedľa baziliky) a tiež holubmi, ktoré boli všade. Okrem toho tam bolo strašnéé teplo a slnko, a tak sme sa na námestí nezdržali príliš dlho.



Pred ostrým slnkom sme sa utekali skryť do ďalších úzkych tienistých uličiek a do záhrad "Giardini della Biennale", ktoré nám, okrem tieňa, dali možnosť užiť si zeleň, ktorej v Benátkach nie je príliš veľa. A viete, čo bol ešte zážitok? Že okrem zelene tam nie sú ani autá. Ale žiadne! To perfektne dotvára historickú atmosféru, ktorá sála z malých, tmavých a dokonale nedokonalých uličiek plných starých domov s nezachovalou omietkou a s retro okenicami s opadanou farbou. Aj napriek (alebo práve vďaka?) nedokonalosti to celé pôsobí čarovným a jedinečným dojmom.

Takto na mňa pôsobila aj časť mesta za spomíaným parkom, naozaj netuším, ako sa to tam volalo, ale nejako tak si predstavujem život v španielskych, argentínskych a brazílskych dedinkách. Betónové a kamenné dvory medzi budovami, ponad ktoré boli ponaťahované šnúry, na ktorých sa sušilo prádlo. Bolo to fakt zaujímavé, iné, zvláštne... A sympatické...



A tieto uličky nás priviedli až ku kostolu sv. Pietra di Castello, pred ktorým na tráve piknikovali a opaľovali sa ľudia. Táto časť mesta bola zas úplne iná než ostatné, ktoré sme videli a zas úžasne čarovná a nezabudnuteľná. Keby som mala viac času, určite by som si tu rada zapiknikovala aj ja. Bolo tam krásne! Lúka pri krásnom kostole a pri vode. Milujem vodu.



Potom sme sa vaporettom (lodná MHDčka) odviezli naspäť na vlakovú stanicu a poslednú hodinku výletu sme strávili zase tu. Medzi obchodíkmi a reštauráciami, pomedzi ktoré chodil muž hrajúci na harmoniku (áno, takto som si predstavovala Taliansko), úlizný cigán, ktorý sa 2x snažil vnútiť mi ružu, ktorú mi mal Maťo kúpiť a ktorú som do autobusu naozaj nechcela. A samozrejme nemôžem zabudnúť na čajku, ktorá nám predviedla ako žerie živého kraba. Chudák krab.



Takže moja prvá skúsenosť s Benátkami (a vlastne aj prvá skúsenosť s Talianskom) dopadla nad očakávania! Som užasnutá a očarená všetkým, čo som videla a zažila a viem, že sa sem určite rada vrátim. A snáď aj na dlhšie, nech môžem preskúmavať nové miesta a uličky, ale tiež zas poblúdiť v tých, ktoré som už videla a do ktorých som sa zamilovala.



Mimochodom, toto mesto si u mňa vyslúžilo titul Mesto vody a schodov. Prečo? Keďže po benátskych kanáloch neustále plávajú člny, mosty sú oblúkovité a niektoré z nich sú celkom vysoké. A tak skoro na každý z nich vedú schody. Naň a z neho. A keď za deň prejdete po miliarde mostov, pričom po niektorých z nich prejdete viackrát, schody začnete, podobne ako my, nenávidieť. Ale len na chvíľu :)

Ak budete mocť ísť do Benátok, určite neváhajte! A za seba odporúčam návštevu na jar, slniečko robí skvelú atmosféru, no cez leto tam musí byť na uvarenie. Počas našej návštevy bolo údajne len 21°C a to sme sa takmer upiekli.

Viete povedať nie?

14. dubna 2016 v 11:12 |  O živote
Patríte medzi ľudí, ktorí vždy radi pomôžu a zapoja sa do každej aktivity? Skvelé! Do akej miery vás to napĺňa? A do akej vás to vyčerpáva? Pýtam sa preto, lebo som sa už veľakárt stretla s ľuďmi, ktorí vždy radi pomohli a vždy sa zapojili do všetkého, k čomu boli pozvaní. Naozaj vždy. Aj keď vlastne nechceli. A neuveríte ako často sa mi na to títo ľudia tak trochu s výčitkami sťažovali. Nechcú byť zlí, nechcú byť ignoranti, no robiť stále a všetko ich vyčerpávalo alebo hnevalo. Lenže dobrí ľudia pomáhajú. A my chceme byť dobrí.

Myslím si, že je skutočne krásne a ľudské pomáhať, zapájať sa do aktivít, na ktoré sme pozvaní a do určitej miery sa aj obetovať pre druhých. No ako rovnako dôležité sa mi javí vedieť odhadnúť mieru, v ktorej je dobré toto všetko robiť. Myslieť na druhých, no zároveň neprestávať myslieť na seba. Naučiť sa povedať nie.

Prečo? Na jednej strane je to ochrana pre ľuďmi, ktorí by mohli začať vašu ochotu zneužívať. (Stretli ste sa s takými?) A na strane druhej je to akási ochrana pred vami samými a pred tým, aby ste sa vyčerpali, vyhoreli a zničili.

Som naozaj spokojná, že ja som sa "nie" povedať naučila. Vždy, keď príde nejaká väčšia požiadavka na mňa, alebo pozvanie na netradičnú aktivitu, ktorou si nie som istá, si položím pár otázok.
1. Chcem to spraviť?
2. Prečo to chcem (nechcem) spraviť?
3. Dá mi to niečo? Dá to niečo druhému človeku? Čo nám to dá?
4. Chcem to dať sebe, alebo tomu druhému?
5. Mám na to čas, chuť a energiu?
6. Takže, idem do toho?

Jasné, tie otázky nenasledujú vždy presne takto, no podobné reflexie mi pomôžu uvedomiť si, aká snaha je odo mňa vyžadovaná a k čomu má viesť. Niekedy je super spraviť aj vec, do ktorej sa mi nechce a z ktorej vlastne nebudem mať nič a to iba preto, aby som tým niekomu pomohla. Ale keby som to takto robila úplne stále, asi by som sa zbláznila (vážne).

Treba sa poznať a vedieť čítať a hodnotiť signály, ktoré nám hovoria, ako sa k danej činnosti staviame. A pokiaľ nás má daná akcia vyčerpať a znechutiť, je niekedy naozaj lepšie nechať ju tak a povedať nie. Ale všetko s mierou, vôbec sa nesnažím nabádať vás k sebectvu a lenivosti. Skôr k psychohygiene.

Sláva (krátkodobej a dočasnej) nezamestnanosti

4. dubna 2016 v 12:03 |  O živote
S kamarátkou sme sa dnes dostali do ďalšej z debát o tom, ako sa neteší na ukončenie štúdia a minimálne dočasný pobyt na úrade práce (ktorý nás čaká skoro všetkých). A tak som sa zamyslela nad tým, aké má dočasná a krátkodobá nezamestnanosť výhody. Aj keď to môže znieť trochu alibisticky a lenivo.

Máločo padne človeku tak dobre, ako dva mesiace totálneho voľníčka po rokoch stresu a učenia a po polroku veľmi akútneho stresu a učenia a nedostatku voľného času. To obdobie som si užila naplno. Stretnutia s ľuďmi, na ktorých som v posledných mesiacoch nemala čas, pozeranie filmov, seriálov a čítanie kníh, čo bolo posledné mesiace sprevádzané výčitkami... zrazu úplne v kľude a bez výčitiek. Dospatie každej prebdenej predštátnicovej minúty. Nádhera!

Hoci je človek tak trochu nešťastný a frustrovaný z toho, že práca akosi neprichádza, je podľa mňa skvelé hľadieť na výhody a na to, že má čas si oddýchnuť a má možnosť čas tráviť (viac menej) len podľa svojich predstáv. A pri stálom zamestnaní alebo deťoch si podobnú príležitosť nájde už ťažšie (ak vôbec). Tak si to treba užiť! A pokiaľ možno, bez výčitiek a lenivosti - proste hľadať a napriek všetkému nezúfať.

Hovorím o dvoch mesiacoch - lebo ako som vypozorovala, toto bola hranica, kedy sa moja pohoda z voľna zmenila na nervozitu z voľna. A hoci moja púť za prácou pokračuje, nervozitu sa snažím potláčať a ventilovať a hľadať a hľadať. Veď kto hľadá vraj nájde. Tak snáď...

Kam dál