Květen 2014

Čierna lepšia od bielej...(?)

28. května 2014 v 21:23 Články k téme týždňa
O "čiernych ovciach" počúvame často a takmer z každej strany. Hej, v každej sociálnej skupine musí byť niekto, kto je iný. Nech je to ako chce, čierne ovce však stále chápeme s negatívnym konotátom. A ja sa pýtam - je to nutné? Čo keby sme prestali pozerať na iné ako na zlé a skúsili sa na to pozrieť práve z opačného uhla pohľadu?

Myslím si, že hore uvedený obrázok celkom jednoducho a pekne zhŕňa to, o čom chcem písať. Naučili sme sa ľudí posudzovať na základe určitých prejavov ich správania, prípadne, ešte lepšie, na základe ich výzoru. A niet nad to, všetkých dopredu odsúdiť ako nedostatočných a ďalej s nimi radšej nemať nič spoločné - prípadne si z nich len robiť srandičky a ponižovať ich.

Nechcem hovoriť o tom, že títo ľudia často ponúkajú potenciál a schopnosti, ktoré tým "rovnakým" môžu aj chýbať, pretože si myslím, že o tom sa presvedčil už každý, ktorý dal "čiernym ovečkám" šancu ukázať sa v pravom svete. Moje úvahy k tejto téme vedú skôr za tieto (pri troche snahy) pozorovateľné prejavy. Rada by som porozmýšľala nad tým, čo sa skýva v týchto ľuďoch. Prečo sú takí?

Sama nie som dokonalá a "sem tam" mi ujdu nejaké tie predsudky na margo iných, no snažím sa kontrolovať a prestať s tým. Prečo? Veď niekedy je to taká sranda, však? Ale daňou za túto srandu je, že ubližujeme niekomu inému. Každý človek (a hlavne asi práve tí, ktorí sa nám javia ako iní), má v sebe určité tajomstvá, skúsenosti, zážitky a trápenia, ktoré ho priviedli práve tam, kde sú teraz. A my (a často ani ich najbližší) o nich ani netušíme. Možno, keď by sme sa o tom dozvedeli, náš pohľad na nich by sa úplne obrátil (pokiaľ teda nie sme úplne zatrpknutí sebci)... Čo keby sme sa teda snažili k ľuďom pristupovať pokornejším spôsobom, aj napriek tomu, že ich tajomstvá a zranenia nepoznáme? A keby sme si len v duchu pripomínali, že za ich výnimočnosťou a zvláštnosťou sa môže skrývať napríklad spomínané trápenie...?

Naozaj, skúsme sa na "čierne ovce" pozerať inými očami. Očami, ktoré chcú chápať a prijať, nie odsúdiť...


(téma týždňa - "Černá ovce")

A tak si idem skúškovým...bez stresu

27. května 2014 v 21:50 O mne a o blogu
Život vie byť tak krásny keď chce... Dnes mám za sebou dve skúšky (verím, že úspešne) a...pred prvou z nich som si uvedomila, že som akosi zabudla stresovať a báť sa a učiť sa do poslednej sekundy... A neviem, či je to dobré alebo zlé (moje telo si so mnou robííí čo chce - Elán, pesnička... OK, som ticho)... Akože cítim sa príjemnejšie ako keď so vystresovaná, ale zároveň mám pocit, že to začínam nejak viac flákať (ono, to možno bude preto, že to fakt flákam) :D Ale som už prepracovaná, to preto!

No... V každom prípade, so spolubydlami sme si urobili skvelý pivno-čipsový-chillin' večer a je to skvelé! Po dlhej dobe si vychutnávam pivo, lebo moja detoxikačno-diétna kúra mi ho moc nepovoľuje... Ale čo, výnimka potvrdzuje pravidlo :P

A to je asi tak všetko... Niet nad krásne teplé poskúškové dni (ale nepredbiehajme, 3 ma ešte čakajú...) :)


Kráľovstvo krivých zrkadiel

25. května 2014 v 23:33 Články k téme týždňa
Poznáte starú ruskú rozprávku s týmto názvom? Ja som ju niekedy dávno videla a pri tejto téme som si na ňu po milión rokoch spomenula. Už vlastne ani neviem o čom bola. Spomínam si len na to, že tam bolo dievčatko, ktoré vstúpilo do zrkadla, stretlo sa so svojim zrkadlovým odrazom a zachraňovali rozprávkovú krajinu. Alebo také niečo. Možno si ju v blízkej dobe pozriem :) No ale... Intro by stačilo, hor sa na obsažnejšiu časť článku!

Takže... Okrem spomínanej rozprávky ma téma "Svet za zrkadlom" privádza k ďalším myšlienkam. Možno nie tak konkrétne súvisiacich so svetom za zrkadlom ako rozprávka, ale metaforický pohľad na túto tému môže byť ešte zaujímavejší!

Čo vidíme, keď sa pozrieme do zrkadla? S najvyššou pravdepodobnosťou seba (Teda v prípade, že sa nepozeráme do Zrkadla z Erisedu z Harryho Pottera. OK trápny "vtípek" na odľahčenie by bol za nami, môžem pokračovať). Niektorí ľudia o sebe často (viac či menej radi) premýšľajú a ja sa k nim s radosťou radím. Myslím si, že to prináša mnoho podnetov k zamysleniu sa nad tým, čo je na nás dobré, čo zlé, čo môžeme zmeniť, čo sa zmeniť nedá a musíme sa s tým naučiť žiť... A podobne.

Keďže téma týždna je život za zrkadlom a nie v ňom, aj ja by som rada prešla práve do tejto dimenzie. Uvažujem, ako ju vlastne chápem. Ako "svet za zrkadlom" môžeme chápať napríklad tie "stinné" stránky osobnosti, ktoré by sme možno radi ani nemali. Druhá vec, ktorá mi v tejto metaforickej súvislosti napadá, je ísť ZA človeka... Čo je ZA ním a čo je jeho PODSTATA. A táto téma mi príde vlastne zaujímavejšia (a pozitívnejšia) :)

Tak čo to teda je? Možno som si položila príliš zložitú otázku (o to viac na nedeľu večer, kedy by som sa mala učiť na skúšku a nie tu polemizovať). Psychológ V.F. Frankl hovorí o tom, že človek je súhrou troch dimenzií: fyzickej, psychickej a duchovnej. Myslím si, že za tú podstatu môžeme považovať práve tú duchovnú časť a nemyslím tým (tak isto ako ani Frankl) náboženstvo alebo veci podobné. Teda, áno, patrí tam aj to, ale zďaleka nie len to. Asi trochu odbočím od tejto Franklovej koncepcie, z ktorej som vyšla, no chcem byť názornejšia a menej abstraktná. Vlastne ani neodbočím. No to je jedno. Za tú podstatu človeka považujem nejaké to jeho vnútro - najzraniteľnejšie, no vlastne aj najsilnejšie, na ktorom môže stavať. Jeho "ja," jeho svedomie, jeho najhlbšie potreby...

V živote stretávame rôznych ľudí. Arogantných, nepríjemných, čudáckych... zranených. A práve to je ten "big deal" o ktorom hovorím. Je to ťažké, je to veľmi ťažké. Ale skúsme v ľuďoch hľadať človeka. Sama sa snažím na rôznych ľudí pozerať práve týmto pohľadom - neosudzujúcim a hľadajúcim človeka - prípadne zraneného človeka. A jasné že to je náročné a niekedy aj nemožné, lebo... Koniec koncov, aj my sme a vždy aj budeme len ľudia. No možno môžeme byť lepšími ľuďmi. Tak prečo to neskúsiť?

(téma týždňa- "Svět za zrcadlem)

We had joy, we had fun, we had seasons in the sun...

15. května 2014 v 12:16 O mne a o blogu
Terry Jacks - Seasons in the sun - poznáte ju? Nie? Veľká chyba! Určite si ju vypočujte. Dnes je vonku neskutočne otrasné počasie a zima, tak si robím radosť aspoň počúvaním pesničiek, ktoré mi pripomínajú leto. A toto je jedna z nich.

Úplne živo si spomínam, ako sme v piatok v noci s Pajou (sesternicou) tancovali na túto pesničku v našom obľúbenom Mezzanine (žiaľ už nebohom)... Ako som prišla domov okolo 2-3 ráno a ako mi o pol 5 zvonil budík, pretože som šla s Maťom a jeho bratmi a asi ďalšími ľuďmi na streetballový turnaj. Umyla som si vlasy a v župane som vyšla na balkón vychutnať si kávu a prvé ranné lúče slnka. Po ceste šiel kamarát, ktorý nechápal odkiaľ naňho kričím (až kým som ho nenasmerovala "hore")... Proste dokonalý začiatok dokonalého dňa. A dokonalý koniec iného dokonalého dňa zároveň. Milujem takéto chvíle. Tú neskutočnú pohodu! Aj keď nevyspatú, možno trochu po opici a s kruhmi pod očami...

Hej, ďalší pateticko-nostalgický článok, ktorý vlastne nehovorí o ničom, len o mojej aktuálnej posadnutosti letom a teplými dňami. Ale keď ja na takéto krásne momenty tak rada spomínam!

A čo vy? Máte tiež svoju obľúbenú letnú pesničku? Alebo pesničku, ktorej tóny vám vždy pripomenú nejaké skvelé momenty? Ja ich mám neskutočne veľa! Vlastne sem o niektorých z nich asi napíšem...


Môj najmilší hrnček

15. května 2014 v 11:28 O mne a o blogu
Pred pár rokmi sme boli so sesternicou zarytými fanynkami klubu FC Barcelona. No... A krstný nám dal na Vianoce krásne rovnaké hrčenky. Strašne som si ho vážila. Bol to môj úplne najobľúbenejší hrnček a prežila som s ním skoro 4 roky na internáte. Prečo skoro 4?

Spolubývajúca mi asi pred pol rokom hovorila, aký má vždy strach, že rozbije takú moju misku. Tak som jej povedala, že tá miska by mi nechýba (tá bola zadara pri Bebe keksoch), ale že mám taký vzťah k tomu Barcelona hrnčeku... Tak potom sa bála vždy, keď brala do rúk ten...

Pred Veľkou nocou bol u nás môj drahý Maťo a ponáhľali sme sa k nemu, tak som sa ešte potrebovala pobaliť a jeho som poslala umyť kôpku riadov. Nakoľko je kuchynka hneď vedľa mojej izby, počula som zvláštne zvuky - ako keby sa mu tam niečo rozbilo. Ale tak, pomyslela som si, že nevadí, že to asi len hrkoce ten riad, ako ho umýva. A potom sa vrátil a priznal sa, čo urobil. Hej, jasné, že z arzenálu 5 nedôležitých tanierov/misiek/pohárov rozbil práve ten môj obľúbený Barcelona hrnček. Ale tak čo, veď sa odbilo len ucho, to sa zlepí a bude to OK, no nie? Pár dní na to som sa z neho ešte snažila piť, ale na tom uchu som si rozrezala malíček (krvácal asi hodinu a pol vkuse, potom mi asi došla krv, tak prestal krvácať :D). Tak som si povedala, že už sa ho nedotknem, až kým sa to nezlepí...

Včera som Maťovi pripomenula, že mi dlží nový obľúbený hrnček a že to ucho by mohol zalepiť... No a dnes? Mojej spolubývajúcej (druhej, nie tej, ktorá mala k FCB hrnčeku rešpekt) pri ukladaní riadov niečo padlo na zem. A ja že čo, to isto nebude on, veď ten neumývala. No, ALE BOL TO ON! :D Prvá spolubvajúca (tá s rešpektom k nemu) sa hneď začala vytešovať, že je šťastná, že sa nepodieľala na tejto mojej veľkej strate. Tak aspoň niekto je šťastný! :D

Možno som tušila, že toto je jeho posledný rok, ale aj tak si nie som istá, že som bola pripravená takto rýchlo sa rozlúčiť s priateľom. Ďakujem ti hrnček, že si ma sprevádzal počas takmer celého VŠ života (žiaľ, spolu to nedokončíme), za každý čaj a kávu, ktoré som si z teba mohla vychutnať... No je čas ísť ďalej a tú medzeru v mojom srdci zaplniť novým obľúbeným hrnčekom, ktorý mi kúpi Matej. Jedno ti však môžem povedať s istotou - nikdy, NIKDY na teba nezabudnem.

PS: V hrnčekovom nebi sa stretneš s miliónom tvojich priateľov, ktoré som počas svojej životnej púte už rozbila (napr. keď som opitá pokladala pohár na stôl - škoda, že asi 15 cm vedľa stola).


Človek- tvor slobodný

14. května 2014 v 10:37 O ľuďoch
Celý život nás sprevádzajú rozhodnutia a voľby. Ich krása no i zložitosť spočíva v tom, že sa môžeme rozhodnúť akokoľvek. Nech ide o čokoľvek, máme vždy viac možností. Vždy si môžeme z niečoho vybrať. No a v prípade, že je naša situácia skutočne neovplyvniteľná, stále máme možnosť sa rozhodnúť. Môžeme sa rozhodnúť, aký postoj k danej situácii zaujmeme. Môžeme nadávať, môžeme sa sťažovať, môžeme sa donekonečna topiť v sebaľútosti a snažiť sa do tejto bezúčelnosti zatiahnuť všetkých okolo seba. A ďalšia možnosť? Problému sa môžeme postaviť čelom - a riešiť ho. Aj keď sa nám zdá nevyriešiteľný (niektoré problémy sa nám môžu javiť práve takto), môžeme sa naň skúsiť pozrieť z iného uhla pohľadu. Že sa to nedá? Čudovali by ste sa, čo všetko už zažili iní ľudia a ako sa k tomu dokázali postaviť.

Pre ilustráciu načrtnem príbeh dvoch žien, ktorý pri problematike "vždy máme na výber" a "sme slobodní," spomína aj významná psychoterapeutka E. Lukasová.* Hovorí o dvoch ženách, ktoré boli v detstve týrané rodičmi. Mnohí z vás už mohli počuť o rôznych psychologických predpokladoch a dohadoch, že ľudia, ktorí boli v detstve týraní, sú neskôr tak isto násilnícky (voči svojim deťom alebo iným ľuďom...), prípadne sa ich ťažké detstvo prejaví iným deštruktívnym spôsobom. Tu však prichádza tá spomínaná možnosť voľby. Jedna z tých dvoch žien sa, pod vplyvom svojho detstva, stala tak isto násilníckou matkou... A čo druhá? Druhá v dospelosti pomáhala týraným deťom, pretože dobre rozumela tomu, aký je ich život ťažký.

Hej, život nás často privedie do situácií, ktoré sú ťažké a ktoré nedokážeme zmeniť. Vždy si však môžeme vybrať aký postoj k danej situácii zaujmeme. Či sa ňou necháme determinovať, alebo sa z nej pokúsime vyťažiť, čo sa len dá. Niektoré situácie nezmeníme. Ale svoj postoj môžeme zmeniť vždy.


*tento a mnohé iné povzbudivé a zaujímavé príbehy môžete nájsť v skvelej knihe od E. Lukasovej - Kľúč k zmysluplnému životu

Dieťa šťasteny

12. května 2014 v 20:40 Články k téme týždňa
Teda, nie že by som bola významne obdarená šťastím... Len tak "normálne" - no možno to vlastne je významne. Prežila som skvelé detstvo, na ktoré neuveriteľne rada spomínam.

Keď som mala päť rokov, mama a teta ma zobrali na prechádzku. Pamätám si, že som za sebou ťahala (alebo niesla) hnedého plyšového psa s čiernymi visiacimi ušami. Priviedli ma do rozbúraného bytu. Nebolo v ňom nič, len oco, dedko (a možno ujo) behajúci v montérkach a špinaví od vápna. A vtedy mi teta povedala, že tam budem bývať. Doteraz si živo spomínam na tú hrôzu, ktorú som ako päťročné dieťa prežívala pri predstave, že sa sťahujeme do takého rozbúraného a prázdneho bytu. Našťastie, kým sme sa nasťahovali, byt sa naplnil nábytkom a zútulnil, takže to nakoniec nedopadlo tak zle. V izbe sme mali na stene Snehulienku a 6 trpaslíkov (vždy mi vŕtalo v hlave, kde sa stratil siedmy) a slamené oranžovo-žlté slnko. Ach tie časy!

A inak, čo som robila ako päťročný "fagan?" (ako sa povie dievča od fagana? alebo dievčatá nemajú byť "fagani," keď pre to neexistuje slovo? no smola, ja som bola dievča-fagan) Svoj voľný čas som rada trávila na úrazovke. Doteraz nechápem, prečo mi tam nedali taký ten kalendárik, kde píšu pravidelné návštevy - ako napr. u zubára. Možno vždy dúfali, že som tam už naposledy. Ale to veru nebol môj štýl. Žila som vzrušujúci a dobrodružný život (malého fagana), ktorý bol s nebezpečenstvom a úrazmi priam spätý. Keď som bola ešte mladšia, prevrátila som sa z lavičky na zem, spadli na mňa propan-butánové bomby a podobne.

A okrem toho? Milovala som všetky svoje hračky, plyšákov, bábiky, bárbiny a všetko. S mladšou sestrou sme vymysleli skvelú hru, kedy sme každá dala do stredu izby nejakú svoju hračku a potom sme sa "mečovali" tyčkami, ktoré sme vytiahli z jej ešte detskej postieľky. Vlastne to nemalo pravidlá. Teda, malo. Vždy som vyhrala ja, lebo som bola staršia a keď som povedala, že som vyhrala, Beba proste súhlasne prikývla. A vyhrala som jej hračku (hazardérky od malička). Ale nebojte sa! Má to happy-end! Na záver sme si vždy povedali, že tie hračky sú spoločné, lebo "nič nie je moje, nič nie je tvoje, ale všetko máme spoločné" (to je konkrétna čarovná formulka, na ktorú nezabudnem asi do konca života - a nezabúda na ňu ani Beba, ktorá si počas mojej neprítomnosti privlastňuje doma ponechané časti môjho šatníka.

Niekedy mi je smutno, že som vyrástla a bolo by čudné, keby som sa so svojimi hračkami zase hrala (a preto mám radosť z detskej spoločnosti, s ktorou sa môžem hrať a tváriť sa, že sa vlastne venujem deťom :D). No niekedy mám úplnú náladu si na to zaspomínať...
Nuž, možno vo mne vlastne stále drieme päťročné dieťa - alebo - malý fagan. Ktovie. :)

(fotka z roku XY u sesternici na záhrade...so sestrou, sesternicami a bratrancami (a dospelými členmi rodiny, ktorí museli držať tých najmenších) ...tú fotku mám rada:))

(Téma týždňa znie - "Když mi bylo pět")

Nie je bezďák ako bezďák

11. května 2014 v 21:40 O ľuďoch
Stojíte na stanici a netrpezlivo čakáte na vlak. Zase mešká. Klasika. Periferne vidíte ako sa k vám zboku približuje osoba zabalená do tmavohnedej bundy, ktorá jej ani náhodou nie je dobrá. Podvedome sa začínate otáčať na opačnú stranu, prípadne sa tvárite, že niečo robíte... "Len nech ma zas nepríde citovo vydierať a žobrať" pomyslíte si... A on aj tak príde...
Príde a vypýta si drobné na jedlo. A keď mu poviete, že nemáte, zasype vás desiatkami slov, ktoré majú vzbudiť vašu ľútosť a prinútiť vás vybrať peňaženku a nejaké tie drobné predsa len nájsť (aj v prípade, že pri sebe naozaj nič nemáte).

Nedávno som hodinu čakala na vlakovej stanici. Ako som si tam tak sedela, oslovili ma dokopy piati bezdomovci. A videla som medzi nimi značné rozdiely. Nie je bezďák ako bezďák.

Jeden z nich bol mladý a strašne sympatický a keď som mu povedala, že nemám peniaze, smutne sa pozrel a ticho odišiel. Potom mi bolo ľúto, že som mu nedala aspoň časť jedla, ktoré som mala v kabelke pripravené na celý deň strávený v meste. Druhý ma oslovil starší pán, ktorý po mojom odmietnutí odišiel podobne ako predošlý chlapec. Potom za mnou prišlo dievča, ktoré bolo na rozdiel od týchto pánov útočné, asi 5 minút naliehala, nech jej dám peniaze, že určite nejaké mám, hovorila, že je tehotná a už od včera nejedla... A pri odchode mi nezabudla adresovať zopár nepekných slov. No a posledný bol pán, ktorý pri mne tak isto strávil viac minút a nakoniec som mu dala aspoň nejaké ovocie.

Cítila som sa zvláštne. Nevedela som, či je to dievča naozaj tehotné a či sa chcú všetci len najesť alebo sa ísť opiť. Nevedela som, či to ovocie pán XY zjedol, alebo hodil do koša (no verím, že poslúžilo ako malo). Bolo mi ľúto ich, no možno aj toho, že som nedala nejaké to jablko alebo banán všetkým (toľko som ich pri sebe samozrejme nemala).

Som študentka, ktorá je finančne plne závislá na svojich rodičoch. Nezarábam a pripomínam to svojmu svedomiu, ktoré sa niekedy pri podobných situáciách ozve. No kde je tá hranica? Kedy prispievame dobrej veci a kedy už prehlbovaniu závislostí? Kedy sme len správne kritickí, chránime si svoje hranice a nenecháme sa zmanipulovať a kedy sme už zbytočne krutí? Na tieto otázky si neviem odpovedať. Lebo bezdomovcov vlastne nepoznám... Ale možno si raz odpoviem... Časom...

A ešte na záver - o prvom bezďákovi, ktorý ma oslovil som nenapísala. Pretože odo mňa nič nechcel. Teda vlastne, chcel. Bol to starší pán, sedel na schodoch vedľa mňa a žiadal ma o to, aby som postrážila jeho miesto, kým si odskočí. Bolo to pre mňa neskutočne milé a príjemné. Takže - nie vždy, keď vás osloví bezdomovec, to musí znamenať, že od vás chce peniaze. A niektorí z nich sú vlastne celkom milí.

A aké sú vaše skúsenosti s takýmito ľuďmi?

Lekári, ktorí zabudli, čo je ich poslaním...

11. května 2014 v 20:09 O ľuďoch
Spoliehame sa naňho. Vždy, keď nás trápi zdravie ho pokladáme za najistejšiu pomoc. Alebo pokladali sme? Veríme lekárom aj napriek ich častým profesionálnym (a čo horšie, ľudským) zlyhaniam? Ja o tom začínam pochybovať. A prečo? Na základe 2 veľmi konkrétnych prípadov, ktoré sa za posledný mesiac stali v mojom blízkom okolí.

1. Spolubývajúcu strašne bolel zub a večer sa vybrala na zubnú pohotovsť. Samozrejme, mladý a hlavne dôležitý pán zubár jej okamžite oznámil jasnú diagnózu "vy tam nič nemáte." Potom si teda všimol kaz, ktorý jej rozvŕtal tak, že sa domov vrátila v ešte väčších bolestiach ako odchádzala. Jej zubárka jej potom doma povedala, že ak zubu nepomôže liečivá vložka, bude ho musieť vytrhnúť. Teraz ho má zapálený, takže ho stále pekne lieči a dúfa, že jej ho nebudú musieť trhať.
Škoda, že pán Dôležitý a Arogantný nie je aj pánom Schopným.

2. Mama pracuje v jednom domove dôchodcov. Minulý týždeň museli presťahovať jednu babku, ktorá to znášala veľmi ťažko. Počas pobytu v domove si zhromažďovala rôzne "poklady," ktoré postupom času začínali páchnuť. No babička sa svojich pokladov nechcela zbaviť. Za nič na svete. Niektoré z nich jej však boli zdravotné sestričky nutné vziať a vyhodiť, čoho následkom bolo babkino psychické zrútenie. Akože fakt zrútenie. Babka, ktorá predtým nemala problém rozprávať, ísť sama na WC, osprchovať sa... V noci spadla z postele, pomočila sa, ráno nebola schopná sa hýbať, nedokázala chodiť, iba s ňou triaslo a začala o sebe hovoriť v tretej osobe. Celkom sila, čo? Babičke okamžite zavolali sanitku, ktorá ju ani nechcela zobrať do nemocnice. Po tom, ako to zdravotníkom prikázali, ju vzali, urobili jej RTG (či nemá niečo zlomené, keď spadla a nemôže sa hýbať) a následne ju okamžite vrátili naspäť s tým, že jej nič nie je. Ukážková bezohľadnosť. Nechať osobu v takomto šoku bez lekárskej pomoci. Do rána babka zomrela.

A ešte si spomínam na situáciu spred niekoľko rokov, kedy moja prababka zomrela kvôli predčasnému prepusteniu z nemocnice po infarkte (na čo doma dostala ďalší a v nemocnici zomrela).

A teraz nám, drahí lekári, vysvetlite, kde ste nechali "úsilie pomáhať chorým," o ktorom hovorí Hippokrates? Prečo svojim správaním nechráinte zdravie ľudí? Prečo im nepomáhate? Prečo zabúdate, že počas vašej služby sú dôležití ľudia a nie vy? Kde ste nechali ľudskosť, pokoru a obetavosť? Prosím, nájdite ju, my vás potrebujeme.

Samozrejme, netreba všetkých hádzať do jedného vreca, sú lekári, ktorí sú ľudskí a ktorí nezabúdajú na to, že sú tu pre pacienta. A takýmto lekárom v mene všetkých ľudí veľmi ďakujem. Dávate nám nádej, že to možno nakoniec nebude až také zlé.

Ako prejsť "štýlovo" skúškovým obdobím

6. května 2014 v 21:07 Články k téme týždňa
Takže, pri téme týždna "Štýl" mi napadlo neuveriteľné množstvo podnetov, o ktorých by som mohla písať... No nakoniec zaúčinkovalo moje aktuálne plánovanie skúšok na blížiace sa skúškové obdobie... Obdobie, ktoré všetci vysokoškoláci dobre poznajú a ktoré stredoškoláci považujú za zatiaľ vzdialenú hrozbu.

Každý študent má vlastný štýl zvládania tohto neradostného obdobia. Poznáme napríklad svedomitých - tiež známych pod nie tak obľúbeným názvom šprti, ktorí idú na každú skúšku dokonale pripravení (a s ktorými sa my, obyčajní ľudia zo zásady NEPOROVNÁVAME), na opačnom kontinuu sa nachádzajú takzvaní flákači - alebo inak lajdáci - toto je typ študentov, ktorí vo svojej podstate rozčuľujú spolužiakov, ktorí sa na rozdiel od nich učia, pretože zázračne prechádzajú všetkými skúškami a to aj napriek tomu, že na to nevynakladajú takmer žiadne úsilie. No a posledný typ, môžeme povedať, "zlatá stredná cesta," sú priemerní - alebo primeraní. To som ja. Učím sa, sem-tam si postresujem a nakoniec to zvládnem - niekedy lepšie inokedy...no proste zvládnem :D

Pokiaľ nepatríte medzi študijných nadšencov ani medzi pasívnych veriacich, "že to nejako dopadne," rada by som vám dala zopár tipov k tomu, ako sa počas skúškového obdobia nezblázniť a prežiť ho bez väčšej psychickej či fyzickej ujmy.

1. Termíny
Niet nad to skúšky si naplánovať tak, aby bol čas aj na prípravu, ale aj na nejaké to pivečko či kafičko s kamarátmi. Ja to robím tak, že si vyrátam, koľko dní budem potrebovať na učenie pred každou skúškou... A potom (pokiaľ sa to dá), si ku každému potrebnému počtu dní pripočítam jeden deň... Aby som sa mohla trochu flákať... A nemusela sa učiť 24/7.

2. Atmoška
Čo môže byť krajšie ako spríjemniť si nepríjemné chvíle príjemnými prvkami? Zapojte fantáziu! Ja milujem učiť sa na balkóne, vychutnávať si slnečené lúče, popíjať obľúbenú kávu... Pri týchto podmienkach je to učenie vlastne zážitok! (Teda pokiaľ máte dostatok času a neučíte sa najnepríjemnejší predmet na svete- tých by ale bolo, čo?)

3. Výpisky
Večer pred skúškou si vždy "rada" prejdem a zopakujem celé učivo - no samozrejme, nedá sa opäť prejsť miliónstranové skriptá. Preto si počas učenia vypisujem podstatné detaily, prípadne veci, ktoré mám problém si zapamätať... A potom sa k nim môžem kedykoľvek vrátiť a ešte tesne pred skúškou napchať do hlavy aspoň zopár dôležitých informácií.

4. Motivácia
Vec nesmierneho významu. Čo je už len krajšou predstavou, ako to, že po skúškach nás čaká leto (zimný semester tieto výhody bohužiaľ neponúka - teda neviem ako vás, ale mňa predstava "hurá, keď skončia skúšky, bude hneď ďalší semester" nedokáže príliš nadchnúť), prázdniny, dovolenky, (brigády) a pod.
Ale áno, veľmi motivujúce môže byť aj to, že "musím to dať teraz, nech sa tú sr*čku nemusím učiť znova" prípadne poznáme aj motivácie vyššieho rádu - potrebujem to spraviť, aby som doštudoval a aby som sa mohol venovať tomuto povolaniu...
Častokrát sú však motivujúcejšie krátkodobé predstavy voľna, dovolenky, párty alebo inej radostnej udalosti (napr. typu "keď to dám, kúpim si novú sukňu").

5. R & R
Relax a Radosť. Počas učenia si treba aj oddýchnuť (napr. keď je čas, skočiť na to spomínané pivko) alebo sa inak potešiť (viď - "kúpim si sukňu" alebo aspoň sekcia "atmoška"). Telo a myseľ nedokážu pracovať 24/7 (ako všetci dobre vieme) a počas učenia tobôž nie! Potrebujeme veľa (ak je to možné) spánku a nejaký ten malý šlofík počas maximálnej vyčerpanosti v priebehu dňa tiež padne vhod.

6. Režim
Tak tretie "R". Toto mi pomohlo najmä pri učení na štátnice. Pekne skoro ráno "vstávať a cvičiť." OK, na cvičenie som bola lenivá, ale dopriala som si skvelé raňajky, upratala som, učila som sa, počas učenia som si robila pravidelné prestávky, večer som šla na chvíľu von a potom (relatívne) skoro spať. A bolo to super!

7. Rozvrh
"R" po štvrté! Rada plánujem a organizujem - a platí to aj pri učení. Pred každou prípravou na skúšku si najprv pripravím materiály a potom ich pekne rozdelím podľa toho, dokedy mám ktorú časť vedieť. Väčšinou to síce dopadne tak, že sa precením a každý deň ostanem minimálne tému pozadu, ale vďaka tomu "dňu navyše," ktorý som spomínala hore, to väčšinou nakoniec všetko zvládnem.

8. Zázraky
Verím v ne. A počas skúškového ešte o čosi viac ;)


(Téma týždňa - "Styl")