Dieťa šťasteny

12. května 2014 v 20:40 |  Články k téme týždňa
Teda, nie že by som bola významne obdarená šťastím... Len tak "normálne" - no možno to vlastne je významne. Prežila som skvelé detstvo, na ktoré neuveriteľne rada spomínam.

Keď som mala päť rokov, mama a teta ma zobrali na prechádzku. Pamätám si, že som za sebou ťahala (alebo niesla) hnedého plyšového psa s čiernymi visiacimi ušami. Priviedli ma do rozbúraného bytu. Nebolo v ňom nič, len oco, dedko (a možno ujo) behajúci v montérkach a špinaví od vápna. A vtedy mi teta povedala, že tam budem bývať. Doteraz si živo spomínam na tú hrôzu, ktorú som ako päťročné dieťa prežívala pri predstave, že sa sťahujeme do takého rozbúraného a prázdneho bytu. Našťastie, kým sme sa nasťahovali, byt sa naplnil nábytkom a zútulnil, takže to nakoniec nedopadlo tak zle. V izbe sme mali na stene Snehulienku a 6 trpaslíkov (vždy mi vŕtalo v hlave, kde sa stratil siedmy) a slamené oranžovo-žlté slnko. Ach tie časy!

A inak, čo som robila ako päťročný "fagan?" (ako sa povie dievča od fagana? alebo dievčatá nemajú byť "fagani," keď pre to neexistuje slovo? no smola, ja som bola dievča-fagan) Svoj voľný čas som rada trávila na úrazovke. Doteraz nechápem, prečo mi tam nedali taký ten kalendárik, kde píšu pravidelné návštevy - ako napr. u zubára. Možno vždy dúfali, že som tam už naposledy. Ale to veru nebol môj štýl. Žila som vzrušujúci a dobrodružný život (malého fagana), ktorý bol s nebezpečenstvom a úrazmi priam spätý. Keď som bola ešte mladšia, prevrátila som sa z lavičky na zem, spadli na mňa propan-butánové bomby a podobne.

A okrem toho? Milovala som všetky svoje hračky, plyšákov, bábiky, bárbiny a všetko. S mladšou sestrou sme vymysleli skvelú hru, kedy sme každá dala do stredu izby nejakú svoju hračku a potom sme sa "mečovali" tyčkami, ktoré sme vytiahli z jej ešte detskej postieľky. Vlastne to nemalo pravidlá. Teda, malo. Vždy som vyhrala ja, lebo som bola staršia a keď som povedala, že som vyhrala, Beba proste súhlasne prikývla. A vyhrala som jej hračku (hazardérky od malička). Ale nebojte sa! Má to happy-end! Na záver sme si vždy povedali, že tie hračky sú spoločné, lebo "nič nie je moje, nič nie je tvoje, ale všetko máme spoločné" (to je konkrétna čarovná formulka, na ktorú nezabudnem asi do konca života - a nezabúda na ňu ani Beba, ktorá si počas mojej neprítomnosti privlastňuje doma ponechané časti môjho šatníka.

Niekedy mi je smutno, že som vyrástla a bolo by čudné, keby som sa so svojimi hračkami zase hrala (a preto mám radosť z detskej spoločnosti, s ktorou sa môžem hrať a tváriť sa, že sa vlastne venujem deťom :D). No niekedy mám úplnú náladu si na to zaspomínať...
Nuž, možno vo mne vlastne stále drieme päťročné dieťa - alebo - malý fagan. Ktovie. :)

(fotka z roku XY u sesternici na záhrade...so sestrou, sesternicami a bratrancami (a dospelými členmi rodiny, ktorí museli držať tých najmenších) ...tú fotku mám rada:))

(Téma týždňa znie - "Když mi bylo pět")
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama