Červen 2014

Ľudskosť nad odbornosť

29. června 2014 v 20:16
Žijeme v dobe, kedy vieme nájsť odborníka vlastne na všetko. Či už sú to lekári, zdravotníci, psychológovia, sociálni pracovníci alebo ktokoľvek iný. Hej, vymenovala som práve pracovníkov pomáhajúcich profesií. Prečo? Sama dúfam, že raz budem psychologičkou. A preto si rada všímam na jednej strane "obyčajných" ľudí, no na strane druhej aj pracovníkov, ktorí im majú pomáhať.

A často som veľmi sklamaná tým, čo vidím. Dávnejšie som napísala článok o tom, ako nedôstojne niekedy jednajú s ľuďmi lekári. No chcela by som ísť trochu ďalej, pričom nechcem špecifikovať role. Je to o všetkých. Nie len o pomáhajúcich pracovníkoch. Aj o tebe :)

V tejto "odbornej dobe" skutočne nemáme problém nájsť človeka, ktorý je odborne schopný pomôcť nám. A na to, aby "odborné" veci fungovali, je treba určité pravidlá, to je jasné. No... Nestretli ste sa niekedy s tým, že pravidlá ten proces pomoci skôr brzdili alebo inak narúšali?

Spomenula som si na to, ako mi frajer hovoril, že jeho dedko, ktorý má už viac než 80 rokov, bol pozrieť do nemocnice babku. A dôležité sestričky ho nechali dve hodiny sedieť vonku, na schodoch do nemocnice, pretože nie sú návštevné hodiny. Ako si 80 ročný človek (ktorý má okrem iného problém do nemocnice vôbec prísť) môže dovoliť prísť MIMO NÁVŠTEVNÝCH HODÍN?!!! Taká drzosť! Tak ho nechajme čakať vonku. Lebo sme asi idioti. Lebo pravidlá (ktoré tu majú byť pre ľudí) sú podstatnejšie ako ľudia sami. Mimochodom, ako tento príbeh dopadol? Našiel ho tam primár, ktorý ho hneď poslal za babkou. No, chvalabohu, nie všetci sa nechajú ovládať nezmyselnými byrokraticko-odvecnými pravidlami. Niektorí ľudia stále dokážu chápať, čo to znamená byť ľudský.

Myslím si, že pred každou odbornosťou, by mala stáť ešte ľudskosť. Tieto myšlienky mi behajú v hlave už dlhú dobu a mám pocit, že stále si viac a viac uvedomujem ich dôležitosť. Načo nám bude psychológ, ktorý pozná všetky teórie a techniky, no nedokáže sa človeku priblížiť srdcom? Na nič.

Prosím, buďme odborní a buďme múdri. No v prvom rade BUĎME ĽUDSKÍ - to môžeme všetci. Aj bez školy.

Ale originalita na stromoch rastie

24. června 2014 v 14:11 Články k téme týždňa
Dlho som nič nenapísala. Pretože na stromoch nerastie čas. No originalita? Hej, téma týždňa znie, "originlita neroste na stromech." No ja mám akosi opačný názor. Zastávam názor, že každý človek má v sebe niečo originálne, niečo, čo dokáže priniesť svetu, niečo, čo je len v ňom a z neho.

Myslím si, že keď človek tvorí, dáva, robí čokoľvek a robí to zo seba, je originálny. Vytvorí to, čo by nevytvoril nikto iný. V čom je teda problém? Práve v tom, že ľudia si často myslia, že originalita nerastie na stromoch. Že na to, aby mohli byť tvoriví a originálni musia mať "niečo." A tým niečím myslím vlastne čokoľvek - že musia mať talent a nejaké výnimočné predom určené a predpísané schopnosti. A to nie je pravda. Jasné, človek s výtvarným talentom s najväčšou pravdepodobnosťou namaľuje vzácnejší obraz a niekto, kto sa do výtvarného umenia nevyzná a neoplýva týmto talentom. Ale nikto nikdy nebude môcť tvrdiť, že tento človek bez talentu nebol originálny. A to platí vlastne vo všetkom.

A čo na záver? Už nič. Tvorte. A tvorte zo seba. Nie z predpísaných očakávaní a konvencií. A vtedy vám nik nebude môcť povedať, že ste neboli originálni.

Ten pravý nikde, ale byť sama je dráma

16. června 2014 v 23:59 O vzťahoch
Často stretávame mladých ľudí, ktorí sa trápia tým, že nemajú vzťah. Možno sú obklopení skvelými priateľmi, ale im chýba "ten" či "tá" právý/á. V určitej dobe som bola možno taká istá. No teraz na mnohé veci pozerám inak.

Áno, niekedy proste príde pocit, že už stačilo tých nepodarených vzťahov, prípadne tých platonických zaľúbení, ktoré vlastne nikam neviedli. A že najlepšie by bolo mať pri sebe konečne niekoho, o koho sa môžeme oprieť, večer si pozrieť film a držať sa pritom za ruky. Nuž, má to niečo do seba.

No v tomto článku by som chcela priniesť trochu iný pohľad na vec. Tak isto som bola vždy a dlho sama. A tak isto ma to trápilo a písala si o tom idiotské zápisy do môjho pubertiackeho denníčka (a teraz na tom skvele zabávam, vážne, píšte si denníčky :D). A teraz? Keď som už dlho so skvelým chlapom? Hej, jasné, som šťastná. Ale na tie časy predtým - na chronicky zlomené srdce, počúvanie smutných pesničiek, ľutovanie sa, že "ani on ma nechce" a obsesívne daydreaming o tom aké skvelé by to bolo "byť s ním," spomínam ako na skvelé časy. Naozaj. A teraz nemyslím len tú pubertiacku časť, ale aj tie trochu zraňujúcejšie momenty. Myslím si, že naozaj mali niečo do seba. Dokonca veľa do seba.

Keď svoj život zviažeme so životom iného človeka (a nemyslím tým nutne priamo manželstvo), akosi stratíme tú úplnú slobodu, možnosť zaľúbovať a odľubovať sa každý deň do niekoho iného, venovať sa len sám sebe a proste...toto všetko, čo nám teraz už lezie na nervy... A možno si až potom uvedomíme, že aj na tej slobode je niečo, čo si treba užiť, s čím treba byť šťastný a v čom sa možno rozvíjať. Aj keď to niekedy môže byť ťažké...

A viete, čo hovorí to staré známe klišé... láska príde vtedy, keď ju najmenej čakáte. A mne sa po chronicky zlomenom srdci stalo to isté. Tak prečo si teraz neužívať slobodu? Možno o ňu čoskoro prídete a bude vám tak trochu chýbať...


O mostoch a o tom, ako nimi prechádzať a nie z nich skákať

14. června 2014 v 19:45 O živote

Naše životy môžeme chápať ako cesty. Cesty, ktoré sú niekedy príjemné, inokedy krivolaké, plné križovatiek, semaforov a prekážok. Namiesto prekážok na cestách by som však v tomto článku rada využila pojem mosty. Hej, nie je to bežné prirovnanie, a preto ho na začiatok objasním.

Ako most v tomto prípade chápem problém, trápenie, súženie...čokoľvek z oblasti nie práve pozitívnych súčastí našich životov. Takže vlastne spomínanú prekážku. Prečo však hovorím o mostoch? Most je prechod - prechod z jednej strany na druhú. A práve takto môžeme rozumieť aj týmto našim trápeniam. Sú to vlastne príležitosti. Príležitosti, ktorých prekonanie nás často posunie ďalej. K väčšej sile. K väčšej plnosti. A často aj k väčšej pokore či k inému pohľadu na svet, seba či ľudí. To znie celkom pozitívne, nie?

Mosty nás teda sprevádzajú počas celého života. A ako to už býva, keď chceme prejsť "na druhú stranu," musíme tieto mosty prekonať. Môže sa stať, že pred mostom zastavíme a nenaberieme odvahu naň ani vstúpiť. Alebo sa vyberieme malým pokojným chodníčkom popri "rieke," ktorý nás po určitej dobe privedie len k ďalšiemu mostu. Ale vtedy už možno budeme pripravení naň vstúpiť.

A čo sa stane potom? Kráčame po moste. A opäť je pred nami niekoľko možností. Môžeme zistiť, že na túto cestu ešte nemáme odvahu a hneď na začiatku sa vrátime sa späť. Alebo sa zastavíme niekde v strede mosta a nevieme, čo ďalej. Snažíme sa obzerať pred seba a za seba. No nikde nič. Most je príliš dlhý a zo stredu nevidíme ani na jednu stranu. A sme plní beznádeje. Nemôžeme sa vrátiť. To nejde. Sme už príliš ďaleko. No nemáme ani chuť pokračovať dopredu, keďže pred sebou nevidíme cieľ. Často môžeme mať pocit, že ani neexistuje, že smerujeme do prázdna. Stojíme na kraji mosta a uvažujeme, či nebude najjednoduchšie z neho skočiť dole.

Možno vlastne áno. Možno to je to najjednoduchšie, čo môžeme urobiť. Ale prečo? Veď na konci mosta nás čaká opäť niečo pekné. Aj keď o tom možno nevieme. A možno sme to niekedy vedeli, no prechod mostom nás tak vyčerpal, že sme na to zabudli. Nebola by teda škoda zahodiť to, čo nás čaká a neísť dopredu? V každom z nás drieme zvedavosť, ktorá chce vedieť, čo bude. No čo bude zistíme až vtedy, keď si prejdeme tým, čo je teraz. Aj keď je pred nami možno ešte kilometer alebo dva "mosta" a trápenia.

Verím však, že keď týmto mostom prejdeme, sa po únave objaví radosť, že je to za nami. Obzrieme sa za seba, zbadáme, aký kus cesty sme zvládli a uvedomíme si, že teraz je pred nami zase trochu pokojnejšia a radostnejšia časť cesty.

A viete čo je ešte skvelé? Že každý most má svoje piliere. A to sú ľudia alebo "veci," vďaka ktorým sa s spolu mostom nezrútime dole, ale môžeme po ňom kráčať a cítiť ich oporu, aj keď niekedy možno na pohľad slabú. Ale vždy je dobré vedieť, že piliere existujú a že je na nás, či ich budeme hľadať.

Berme teda "mosty" v našich životoch ako príležitosť ísť ďalej, nie ako príležitosť nechať sa zničiť (sebou samými).

Asi takovej pocit...vlastne to tak asi malo byť

4. června 2014 v 0:33 Články k téme týždňa
Tak... Na to, aby som bola vôbec schopná napísať tento článok, najprv som si musela urobiť krátky brainstorming, čo všetko mi k téme "Takový ten pocit" napadá... Ako prvá mi napadla samozrejme pesnička Pocit. Divokej Bill... asi takovej pocit, jako je bodnutí nožem...


No, ale aby som nechodila okolo horúcej kaše... Samozrejme, že nebudem písať o pocitoch, jako je bodnutí nožem, ale pokúsim sa zamerať na niečo pozitívnejšie. Napadá mi napríklad "ten pocit," keď sa vám pri pesničke alebo nejakej veci vybaví spomienka, ktorá sa s tým neodňateľne spája. Lenže to je príliš patetické na to, aby som o tom chcela písať.

Rada by som porozmýšľala nad "tým pocitom," že to tak malo byť. V živote nás stretávajú rôzne ťažké veci. A teraz vlastne nemyslím tie úplne najťažšie, to by som asi zľahčovala. Ale tie primerane bežne ťažké. A možno aj o trochu viac. Často sú to situácie, ktoré akosi nedokážeme zvládnuť, ktoré sú pre nás priťažké a príliš zraňujúce. Môžeme mať dokonca pocit, že sme na úplnom dne a že nám ostáva len plakať a ľutovať sa.

Koľkí z vás sa tak už cítili aspoň minútu? Verím tomu, že takmer každý z vás. Je celkom povzbudivé vedieť, že v tom nie sme sami a že vlastne vôbec nie sme čudní, no nie? A koľkí z vás si časom povedali, že je vlastne fajn, že sa to stalo? Že práve vďaka tej situácii, ktorá bola chvíľu našim malým koncom sveta, sa neskôr stalo niečo pozitívne? Niečo skvelé. Niečo, čo nás priviedlo tam, kde sme teraz. Tam, kam sme sa vlastne chceli dostať a kde sme šťastní.

Myslím si, že na takmer každej situácii sa dá s odstupom času nájsť niečo pozitívne, obohacujúce, alebo minimálne niečo, čo prispelo k tomu, aby sme boli takými, akí sme teraz - verím, že najmä v dobrom zmysle slova - a ak to je náhodou naopak, možno je čas na to, zamyslieť sa nad tým a nenechať situáciu a minulosť rozhodovať o našej osobnosti.

Skúsme si preto spomenúť na bolesti, ktoré nás v minulosti trápili (hoci boli možno banálne) a hľadajme, akým pozitívnym spôsobom prispeli k tomu, že sme teraz tam kde sme a že sme práve takí, akí sme. Skúsme porozmýšľať nad tým, prečo to tak vlastne malo byť... Aký je to pocit?