O mostoch a o tom, ako nimi prechádzať a nie z nich skákať

14. června 2014 v 19:45 |  O živote

Naše životy môžeme chápať ako cesty. Cesty, ktoré sú niekedy príjemné, inokedy krivolaké, plné križovatiek, semaforov a prekážok. Namiesto prekážok na cestách by som však v tomto článku rada využila pojem mosty. Hej, nie je to bežné prirovnanie, a preto ho na začiatok objasním.

Ako most v tomto prípade chápem problém, trápenie, súženie...čokoľvek z oblasti nie práve pozitívnych súčastí našich životov. Takže vlastne spomínanú prekážku. Prečo však hovorím o mostoch? Most je prechod - prechod z jednej strany na druhú. A práve takto môžeme rozumieť aj týmto našim trápeniam. Sú to vlastne príležitosti. Príležitosti, ktorých prekonanie nás často posunie ďalej. K väčšej sile. K väčšej plnosti. A často aj k väčšej pokore či k inému pohľadu na svet, seba či ľudí. To znie celkom pozitívne, nie?

Mosty nás teda sprevádzajú počas celého života. A ako to už býva, keď chceme prejsť "na druhú stranu," musíme tieto mosty prekonať. Môže sa stať, že pred mostom zastavíme a nenaberieme odvahu naň ani vstúpiť. Alebo sa vyberieme malým pokojným chodníčkom popri "rieke," ktorý nás po určitej dobe privedie len k ďalšiemu mostu. Ale vtedy už možno budeme pripravení naň vstúpiť.

A čo sa stane potom? Kráčame po moste. A opäť je pred nami niekoľko možností. Môžeme zistiť, že na túto cestu ešte nemáme odvahu a hneď na začiatku sa vrátime sa späť. Alebo sa zastavíme niekde v strede mosta a nevieme, čo ďalej. Snažíme sa obzerať pred seba a za seba. No nikde nič. Most je príliš dlhý a zo stredu nevidíme ani na jednu stranu. A sme plní beznádeje. Nemôžeme sa vrátiť. To nejde. Sme už príliš ďaleko. No nemáme ani chuť pokračovať dopredu, keďže pred sebou nevidíme cieľ. Často môžeme mať pocit, že ani neexistuje, že smerujeme do prázdna. Stojíme na kraji mosta a uvažujeme, či nebude najjednoduchšie z neho skočiť dole.

Možno vlastne áno. Možno to je to najjednoduchšie, čo môžeme urobiť. Ale prečo? Veď na konci mosta nás čaká opäť niečo pekné. Aj keď o tom možno nevieme. A možno sme to niekedy vedeli, no prechod mostom nás tak vyčerpal, že sme na to zabudli. Nebola by teda škoda zahodiť to, čo nás čaká a neísť dopredu? V každom z nás drieme zvedavosť, ktorá chce vedieť, čo bude. No čo bude zistíme až vtedy, keď si prejdeme tým, čo je teraz. Aj keď je pred nami možno ešte kilometer alebo dva "mosta" a trápenia.

Verím však, že keď týmto mostom prejdeme, sa po únave objaví radosť, že je to za nami. Obzrieme sa za seba, zbadáme, aký kus cesty sme zvládli a uvedomíme si, že teraz je pred nami zase trochu pokojnejšia a radostnejšia časť cesty.

A viete čo je ešte skvelé? Že každý most má svoje piliere. A to sú ľudia alebo "veci," vďaka ktorým sa s spolu mostom nezrútime dole, ale môžeme po ňom kráčať a cítiť ich oporu, aj keď niekedy možno na pohľad slabú. Ale vždy je dobré vedieť, že piliere existujú a že je na nás, či ich budeme hľadať.

Berme teda "mosty" v našich životoch ako príležitosť ísť ďalej, nie ako príležitosť nechať sa zničiť (sebou samými).
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama