Červenec 2014

Vo Waltze

29. července 2014 v 23:20 Básničky
Plávam
V ladných vlnách
Tvojho waltzu

Telo na tele
A krok s krokom
Ticho ladí

Nik ťa nenahradí

A v prázdnej sále
Je zrazu plno

Bude to tak stále?

OSamote

28. července 2014 v 13:49 O živote
Samota je podceňovaná. Vážne. Slovo samota v nás častokrát vyvoláva negatívne pocity a smútok. V psychologickej komunite rozlišujeme samotu a osamelosť. A je to jedno z mojich obľúbených rozlišovaní! Prečo? Pretože osamelosť je často tá, ktorá je ponurá a smutná. A bolí. A my si ju niekedy neprávom spájame so samotou. Teda, samota môže tak isto spĺňať všetky tieto podmienky, no INAK.

Čo to znamená inak? Myslím si, že samotu človek potrebuje. Teda, možno nie každý ju dokáže zužitkovať, ale ja ju mám veľmi rada. Samota je inšpiratívna. Dovoľuje nám premýšľať, tvoriť, hľadať otázky a vlastne aj odpovede. Keď sme sami so sebou, môžeme byť skutočne úprimní. Sami k sebe. Kedy inokedy môžeme nerušene skúmať vlastné potreby a hodnoty?

Jasné, hovorila som o tom, že aj samota môže byť ponurá a smutná. Pretože toto skúmanie a uvažovaine je často také. Nie preto, že by bol život na nič. No keď máme takýto čas pre seba, môžeme uvažovať aj o takých hĺbkach nášho JA a nášho života, že často načrieme na bolestné či zranené dno.

Život vo vzťahu s ľuďmi je skvelý. No aby sme dokázali žiť s ľuďmi, často potrebujeme mať čas na to, byť od nich ďalej. A oddýchnuť si. Hľadieť na seba svojimi očami, a to bez toho, aby sme pred nimi mali okuliare pozostávajúce z názorov, predstáv a predsudkov iných.

A čo vy? Tiež si dokážete vychutnať chvíľku osamote? :)


Give peace a chance

20. července 2014 v 22:05 Komentáre
Dnes som si na približne jednu minútu pozrela večerné správy. A neviem, či sa mi z toho, čo sa na tomto svete deje, viac dalo zvracať alebo či sa mi viac tlačili do očí slzy...

Nevyznám sa v politike. Nesledujem medzinárodné vzťahy a diplomacia mi tiež moc nehovorí. Ale študujem psychológiu a zaujímajú ma ľudia. Tí ľudia, ktorí trpia pre blbosť a nenažranosť iných ľudí, ktorí nedokážu konflikty a problémy riešiť inak než zabíjaním a ničením životov. Naozaj. Nebude jediná vojna, ktorú by som dokázala pochopiť. Nie preto, že by som bola hlúpa. A vlastne, nemám ani pocit, že som naivná. Hoci si myslím, že žiadna vojna k ničomu nevedie. Že zlo nikdy nestvorí nič dobré. Že každé násilie je zbytočné.

Hej, stále o tom počujeme, čítame, vidíme to v telke. A často o tom aj diskutujeme. Že ten a ten štát poslal na to a to územie vojakov. A že tam zomrelo toľko a toľko ľudí. A ďalej nepremýšľame... Že ten náhodný vojak, ktorý ostal nehybne ležať v zákope v mláke ktoviečej krvi, už nikdy neuvidí svoju ženu a bábätko, ktoré sa im narodilo len pár mesiacov dozadu a ktoré bude vyrastať bez otca. Že tá žena, ktorú zavalili trosky domu, má deti, ktoré ju už neuvidia. Že ten chlapec, ktorého náhodne zastrelili, má doma rodičov, ktorí sa každú sekundu modlia, aby sa im vrátil domov...

Vojna je o ľuďoch. A to oveľa viac než o štátoch a o moci. Myslím si, že skoro všetci z nás sa môžu vykašľať na to, že Amerika má o hektoliter ropy menej. A z vysoka! Ale že kvôli ich hektolitru ropy zomrel nevinný človek, ktorý mohol v život dokázať viac, než všetci "dôležití" miestodržitelia, kvôli ktorým zahynul... To by nás nemalo nechať až takými chladnými...

Na svete aj v tomto momente trpia milióny ľudí. A nemyslím tých, ktorí trpia chorobami alebo chudobou. Myslím na tých, ktorí trpia iba kvôli ľudskej hlúposti, nenažranosti a pocitu nadradenosti. A to mi ponúka smutnú otázku. Prečo vytvárame ďalšiu bolesť? Nie je jej na svete dosť aj prirodzene?

A viem, že to nezastavíme. Ja, ani ty. No možno by bolo fajn nad tým aspoň premýšľať a modliť sa za to, aby sa to skončilo. A za to, aby sme sa o týždeň medzi ľudí trpiacich vojnami a nepokojmi nedostali aj my...