Srpen 2014

Nalej bláznom

29. srpna 2014 v 21:49 Básničky
Čím som bližšie
Tým som ďalej
Víno od bolesti
Nalej

Nalej bláznom
Nech zaplnia to prázdno

Za každou ranou
Krátke ticho
Kým prehĺtam ju
So zatajeným dychom

A zapíjam vínom
S bláznami

Ostali sme stáť za nami

Imaginárna láska
Hojdá sa
Hore
Dole
Kedy zastaví?

Our current summer

29. srpna 2014 v 21:00 O mne a o blogu
Strašne dlho som sem nič nenapísala. Vôbec na nič nemám čas. A to som si myslela, že cez leto ho budem mať viac ako cez semester. Omyl. A tak to tu zhrniem aspoň takto, v posledný augustový víkend.

1. Na konci júna mi konečne prišlo ukulele, na ktoré som sa tešila asi od marca. A viete čo? Ja na ňom ešte stále neviem hrať. Ale stále verím, že to príde! :)

2. Neznášam zimu! Takže v tomto smere som si leto nevychutnala úplne ako som plánovala, ale aj tanec v daždi je lepší ako nič. Nie, v daždi som netancovala :) Ale stihla som dovolenku, chatovačky, skvelé akcie a... vlastne to bolo úplne super! Milujem tieto voľné dni, keď nič nemusím a skoro všetko môžem :)

3. Začala som písať poviedky. A je to bieda zatiaľ. Teda, niekedy za mladi som písala a tuším to bolo celkom v pohode, takže možno sa mi postupom času podarí nabehnúť do nejakého talentovaného módu, dovtedy prosím prekusnite prípadné nedokonalosti v mini "dielach," ktoré sem dám. Inak, asi vo väčšine z nich sa budem venovať viac vnútornému svetu postavy, než deju lebo... psychológia sa nezaprie. Ale nie. Zistila som, že ma to takto asi viac baví písať. A dúfam, že sa nájdu ľudia, ktorých to takto baví čítať.

No a to bude z mojej strany asi všetko :) Dni sú krásne, poďme si ich teda užívať!


Spolucestujúci

27. srpna 2014 v 21:07 Poviedky
Hm. Štyri hodiny. Pomyslela som si. Približne toľko času teraz strávim v autobuse. Vodičovi som odovzdala svoju batožinu a pobrala som sa na svoje miesto. Sedela som vzadu, na predposlednom sedadle. Super! Aspoň budem mať kľud. Pozerala som sa na spolucestujúcich, ktorí práve nastupovali a ticho som dúfala, že nik nebude sedieť blízko mňa a uberať mi môj komfort. Bolo ich málo, a tak tu bola veľká šanca, že sa mi toto prianie splní.

"Ahoj" ozvalo sa z úst pekného vysokého muža, ktorý okolo mňa prechádzal k poslednému sedadlu.
Nevedela som, či ten pozdrav patril mne alebo jeho telefónu, no odzdravila som a on sa usmial. Tak predsa len patril mne! Aké milé. Potom prehodil ešte pár rečníckych viet, možno mne, možno vetru, no nemala som náladu na komunikáciu a na ľudí, tak som ho nevedomky drzo zignorovala, zapla si hudbu, pohodlne sa usadila a sledovala krajinu za mojim oknom.

Práve som premýšľala nad tým, či sa idem pokúšať zaspať, keď zrazu do mňa zozadu niekto ťukol. Bol to sympatický spolucestujúci, ktorý mi ponúkol čokoládu. Ach! Ako by som si dala! Ale predsavzatie je predsavzatie, tento mesiac sa stravujem iba a výlučne zdravo. S úsmevom na tvári som mu poďakovala a odmietla. Opäť sa usmial a vrátil sa na svoje miesto.

A ja som pokračovala v počúvaní hudby a pozorovaní ubiehajúcich stromov pri diaľnici. Prvá hodina cesty bola za mnou a ja som na chvíľu zaspala. Keď som sa prebrala, autobus stál a ja som nenápadne otočila hlavu dozadu. Nevidela som ho tam. Žeby už vystúpil? To je škoda. Vyzeral byť sympatický. Možno som sa s ním predsa len mala dať do reči. Premýšľala som. A vtom som zbadala ako kráča hore schodmi autobusu a spolu so závanom cigaretového dymu sa vracia na svoje miesto. Keď prechádzal okolo mňa, sklopila som zrak. Vždy som bola plachá. No potom som sa v duchu pousmiala, uvelebila sa na svojej sedačke a opäť sa ponorila do svojho hudobno - cestovného sveta.

Ani som nevedela ako a prvá polovica cesty bola za mnou. Autobus, ktorý bol predtým skoro prázdny sa pomaly zaplnil. Všade naokolo už sedeli ľudia. "Ach, tak už tu s ním nie sme sami" pomyslela som si. Akoby sme doteraz boli. V duchu som sa zasmiala. Netýkavka! Veď to mohlo byť také romantické! Vlastne. Nie. Zarazila som sa. Asi je to ten typ človeka, ktorý si pokecá s každým. Hoci, s inými spolucestujúcimi neprehodil ani slovo. Žeby som mu bola predsa len sympatická ja? Hah. Alebo som ho dokonale otrávila od nadväzovania kontaktu s náhodnými spolucestujúcimi. Opäť som nenápadne otočila hlavou dozadu. Len aby som ho zase videla. Spal. So sluchátkami na ušiach. Ktovie, čo počúva. Mne hrali do nostalgicko-romantickej nálady balady od Beatles.

Začala som premýšľať. Asi bolo odo mňa drzé, že som ho tak odignorovala, keď sa snažil nadviazať kontakt. Ale ja som nechcela byť drzá a nedotklivá. Ja sa len jednoducho hanbím cudzích, dobre vyzerajúcich, mužov. Neviem prečo. V mojom svedomí sa začali ozývať akési výčitky. Mohla to byť taká príjemná cesta. A čo ak nie iba cesta? Zase raz som hlúpo zaváhala.

Žeby som sa mu mala prihovoriť ja a prelomiť tak ľady? Možno to ani nebude také čudné. Veď on sa už pokúšal začať rozhovor. A čo mu poviem? Neviem. Ako veľmi by som teraz chcela byť nejakou sebavedomou ženou, ktorá s takýmito vecami nemá problém. Ale ja to zvládnem! Keď vystúpime sa ho spýtam, aká bola cesta. To bude fajn a celkom nenútené. Ha! Že nenútené. Musela som sa zasmiať sama na sebe. Veď o tom premýšľam už...čo? To je už toľko hodín? O hodinu a niekoľko minút vystupujem. Konečne. Nech už sme tam!

Autobus sa pomaly blížil k predposlednej zastávke. Tak už iba táto a potom moja. Autobus zastal. Sedela som priamo pri dverách a pozorovala som, ako sa ľudia po dlhej ceste s radosťou poberajú za svojimi vytúženými cieľmi. Niektorí si zapálili cigaretu a ostali prešľapovať na mieste, iní sa hneď ponáhľali z autobusového nástupišťa preč. Zrazu som začula šuchnutie za sebou. Bol to on. Postavil sa a pomaly prešiel uličkou. "Ach! Ďalšia cigareta?" napadlo mi. Keď schádzal dole schodmi, nesmelo som zdvihla hlavu a usmiala som sa. Aj on. A usmieval sa dokonca ešte aj vonku. Keď kráčal po ostrovčeku nástupišťa. A možno dokonca aj potom, keď zmizol v spleti budov. Nešiel na cigaretu. Toto bola jeho konečná. A mne vtedy došlo, že aj naša.

Poďme byť dobrí!

19. srpna 2014 v 11:25 O ľuďoch
Odvšadiaľ sa na nás valia zlé správy, informácie o tom, akí sú vlastne ľudia a svet zlí. Ale čo keby sme sa na to skúsili pozrieť trochu inak? "Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné..." A akí sme my? Často o nič lepší než tí, ktorých uštipačne komentujeme a kritizujeme.

A čo sa s tým všetkým dá robiť? Hej, nik nemá moc na to, zmeniť (v mnohom choré) fungovanie dnešného sveta. Ale každý z nás má moc rozhodovať o tom, aký bude práve on. Tak prečo nebyť lepším? Prečo by som práve ja nemohla byť tá, ktorá robí veci a správa sa k ľuďom inak?

Veď stačí tak málo. Vymeniť aroganciu za vľúdnosť. Urobiť niečo pre druhých. A prinajlepšom za to nič nechcieť. Prosím? Že to aj tak nikomu nepomôže? A že si to tí ľudia ani nezaslúžia? Aha... Chápem vaše rozhorčenie. Ani druhí sa k vám často nesprávali pekne. A vlastne... Keď urobíte niečo pre jedného človeka, nebude to mať v podstate žiadny dopad na to, aby sa stal svet lepším. Aha, že ten jeden človek si to tiež nezaslúži? Myslíte, že je taký každý? Že úplne všetci sú zlí? A že pomoc a dobré slovo si nezaslúži nik? Tak potom... Ani vy si ho nezaslúžite. Aha! Tak predsa! Vy áno! Tak potom možno aj tí druhí... No, je pravda, že ani ja neviem rozlíšiť tých, ktorí si našu pomoc a vľúdnosť "zaslúžia" od tých, ktorí nie. A možno ani nemám právo rozlišovať to. A možno, možno si trochu vľúdnosti a lásky zaslúžia všetci. Hpci oni sami sa k ľuďom správali zle.

Tak prečo to neskúsime? Poďme byť dobrí! Aj napriek tomu, že tým neurobíme dieru do sveta. Ale možno len malú bodku. Ale aj tá je predsa lepšia ako nič, no nie? A vlastne sa môže stať aj to, že človeka, ktorý zažil našu vľúdnosť to motivuje, aby sa podobne správal aj on... A... Mexická vlna!

Tak čo teda? Odštartujeme túto mexickú vlnu dobra? :)