Říjen 2014

...a zrazu bolo všetko inak

30. října 2014 v 18:31 Články k téme týždňa
Mala som pocit, že k téme týždňa "Mlha života" momentálne nedokážem napísať článok, lebo mi nenapadalo nič, čo by nebolo príliš patetické alebo divno ezoterické alebo čo. Ale! Potom som skypovala s kamoškou, s ktorou som sa už asi milión rokov nevidela a ktorá mi oznámila, sa s priateľom pred pár dňami zasnúbili a o necelý rok sa budú brať. Okrem toho, že ma to nesmierne potešilo, ma to priviedlo k takému tomu premýšľaniu, že pomaly sa začínajú moji kamaráti a kamarátky ženiť, vydávať, stávajú sa rodičmi a... Jednoducho čas neskutočne rýchlo plynie.

Ani som si nevšimla, kedy sme dospeli. Odkedy už nie som dieťa? Odkedy už nie sme pubertiaci? Netuším. Všetko to prišlo a odišlo tak potichu, že som si to asi jednoducho nevšimla. A ako to súvisí s tou hmlou? Že to všetko, čo bolo, mi príde ako zastreté nejakým takýmto závojom. Že to všetko bolo tak dávno. A ja som si ani nevšimla, že už to je všetko inak...

Nemyslím to tak, že tie dni boli premárnené a teraz na ne pozerám spoza ponurého závoja. Nie. Skôr tak, že to fakt plynie a uteká a my si to často vôbec nevšímame. A potom sme zrazu dospelí. A malú chvíľu na to sedíme v hojdacom kresle a čítame rozprávku na dobrú noc vnúčatám... Užívajme si preto "každý dnešok," nech máme potom na čo spomínať!

Ups. No tak to je aj tak patetické. No a čo! :D

Neľudský ľud

30. října 2014 v 10:52 Komentáre
Áno, aj ku mne sa (žiaľ) dostávajú správy o zmiznutých, stratených, zabitých, znásilnených ženách/mužoch/deťoch... A niekedy som dokonca natoľko hlúpa, že si všimnem diskusiu k týmto tragickým správam. Prečo hlúpa? Lebo sa tým nechám vždy rozčúliť. Pýtate sa, čo ma rozčuľuje? Verím, že ak ste niekedy podobný článok s "duchaplnou" diskusiou zahliadli, chápete ma. (Dúfam teda, že do týchto diskusií neprispievate tým spôsobom, ktorý budem v tomto článku komentovať).

Nevadia mi kondolenčné, súcitné či povzbudivé príspevky, ktoré síce nikomu nepomôžu a hoci vyznievajú ako nepotrebné klišé, vlastne hovoria o tom, že niektorých ľudí podobné udalosti mrzia a prajú blízkym obetí veľa šťastia pri hľadaní/zvládaní a pod. Lenže čo je smutné, tieto klišé súcitné komentáre sú skôr raritou medzi odpornými, nenávistnými a zloprajnými príspevkmi obviňujúcich všetkých od obete, cez jej rodičov až k jej známym, samozrejme s výnimkou páchateľov. Veď páchatelia za to vlastne nemôžu. To tá žena. Mala krátku sukňu.

Je mi až do plaču, keď to čítam. Čo všetko dokážu ľudia povedať na margo evidentne TRPIACICH ĽUDÍ. Ja nechápem, či si neuvedomujú, že tí ľudia za to nemôžu. A aj keby mohli - vlastne vtedy by si zaslúžili ešte viac súcitu a prijatia. A nie to, čo im iní ľudia prajú. Že Fero z Hornej Dolnej si myslí, že každé dievča, ktoré ide v noci po ulici samé štetka, ktorá je vinná za to, že ju niekto znásilní... Proste fakt sa mi pri tom zastavuje rozum. Ľudia, prosím, ROZMÝŠĽAJTE TROCHU! Žiadna obeť nemôže za to, že sa stala obeťou. A v podstate, zajtra to môžete byť práve vy!

Premýšľam nad tým, že čo tých ľudí vôbec vedie k tomu, aby také odporné nechutné nehumánne svinstvo vôbec dokázali napísať. A ešte keď je takýchto tak veľa! A nenapadá mi nič. A to ja mám obrovskú fantáziu! Možno sa to snažia zľahčiť, lebo sú z toho sami vydesení? Akosi mi nič iné nedáva zmysel. Alebo žeby bolo fakt toľko ľudí takých neuveriteľne zlých a neprajných? Prosím, to nie!

No a čo na záver? Sama neviem. Nebuďme takí. Prejavme buď súcit alebo buďme radšej ticho. Tie nechutné príspevky, sa nehodia. A je mi fakt ľúto, ak si to niekedy čítajú blízki tých obetí. Akoby toho už aj tak nemali dosť...

Čo si so sebou nesieš ty?

28. října 2014 v 11:29 O ľuďoch
Momentálne si robím jeden dlhodobejší kurz/výcvik. A v rámci neho máme ako materiál na "učenie sa" pre ostatných kolegov prinášať naše "témy" (chápte - niečo ako problémy). Ešte minulý mesiac som si myslela, že žiadne "témy" nemám. A potom som teda jednu okrajovú tému vytiahla a ako som tak o nej hovorila, uvedomila som si asi ďalšie 4 témy, ktoré ma tak trochu ťažia. Hoci nie nejako urgentne a neznesiteľne. Sú to proste tie ťažšie veci, ktoré zažívam.

Napadlo mi vtedy, že to takto môže mať vlastne každý. A že každý si so sebou "nesie" nejaké tie témy či problémy. Môžu to byť ťaživé spomienky na detstvo, nepríjemné zážitky počas dospievania, problémové situácie, ktoré práve zažíva, alebo čokoľvek iné.

Myslím si, že tieto "témy" sa určitým spôsobom podpisujú pod to, čo robíme a akí sme. Nie, nemyslím si, že nás determinujú a že ich máme používať ako výhovorky. S tým nesúhlasím. Len chcem poukázať na to, že sa pod nás môžu podpísať. Nič viac. A že tento "podpis" sa môže prejaviť v tom ako sa správame alebo v tom, čo robíme. A to sú často veci, za ktoré druhých odsudzujeme a súdime. Pozerali by sme čudným pohľadom na tú uzavretú ženu, ktorá sa bojí prehovoriť na akéhokoľvek muža aj keby sme vedeli, že celé detstvo ju jej otec týral? (Dúfam že) Nie. Tak prečo ju súdime, keď nevieme, čo všetko si so sebou nesie a môže to byť kľudne niečo takéto?

Skúsme sa na ľudí pozerať cez ich zranenia. Nesúdiacim, ale chápajúcim pohľadom.

Studeno, chladno, melancholicky

27. října 2014 v 9:49 O mne a o blogu
5 minút. Presne tak dlho mi trvalo, aby mi pri čakaní na zastávke došlo, že vonku je už fakt zima. A že pri najbližšej príležitosti nastupujem na zimný kabát a čižmy. Here comes November. A hoci patrím k priateľom leta a odporcom zimy a studena, musím povedať, že aj tá kosa, ktorá je teraz vonku, je pre mňa niečím pekná.

A v čom? V tom, že viem, že nikdy nebudem vonku stále a raz sa vrátim do tepla, kde si zapnem radiátor a zabalím sa do deky. Tá zima sa mi tak nejak spája s ohrozením a niečím nepríjemným a naopak to teplo (a deka), do ktorého vždy rada utekám je pre mňa asi bezpečím.

A aj keď neznášam zimu, v podstate sa teším, keď prídem domov na Vianoce, budem chodiť na také tie prechádzky, ktoré vlastne neznášam, lebo mi je zima, ale ktoré sú fajn, lebo sú so skvelými ľuďmi a na ich konci čaká teplo (prípadne aj nejaké to varené vínko či punč). Proste, aj tie hnusné veci (ako je pre mňa zima) majú v sebe čosi pekné.


Viac než 7 miliárd originálov

25. října 2014 v 16:12 O ľuďoch
Ako som tak dnes kráčala po ulici a len tak automaticky sledovala ľudí, mi napadlo, že "ty vole, veď každý človek je úplne iný!" Úplne nová a prelomová informácia, však? Ale nie. Jasné, že som to vedela vždy, ale teraz mi to tak nejak doplo, že vážne, veď (ako som si práve úspešne vygooglila) na Zemi je cca 7,125 miliárd ľudí. A každý je iný! Nie je to skvelé? Aká dokáže byť príroda neuveriteľne originálna? Veď si predstavte, že by ste mali vyprodukovať 7 miliárd básničiek/malieb/piesní/čohokoľvek, pričom každé z týchto diel musí byť úplne iné. Príde mi to úžasné!

Naozaj! Viac ako 7 miliárd dokonalých originálov. A každý z nich je v niečom dobrý, pre niekoho dôležitý, každý z nich môže robiť dobré veci pre iných a dokázať niečo skutočne neskutočné! Áno, jasné. Nie každý v sebe tento potenciál objaví a využije. Ale každý môže.

Premýšľam preto nad tým, prečo sme často tlačení k tomu, aby sme boli rovnakí. Aby sme naplnili určité očakávania. Áno, niekedy je nutné vpasovať sa do určitých noriem. Ale... nie vždy! Buďme preto sami sebou. Tým dokonalým originálom, ktorý je od ostatných odlišný tým, čo vidíme a ešte viac tým, čo nosí v sebe. A zároveň skúšajme nezabudnúť, že na to, byť originálom, majú právo aj ostatní. A že žiadny originál nemá nižšiu cenu než tie ostatné.

Odsúdiť, potopiť, strápniť...každého a hneď!

22. října 2014 v 21:35 O ľuďoch
Neviem ako vy, ale ja som prišla na to, že asi neznášam ľudí, ktorí potrebujú každého, kto nejakým spôsobom prejaví názor odlišný od toho ich, odsúdiť. Urobiť z neho debila. "Zhejtovať." Naozaj tomu nerozumiem. Nech nad tým uvažujem akokoľvek, títo ľudia mi vždy z toho celého vyjdú ako zakomplexovaní a akýmsi spôsobom neprajní. Prečo mám pocit, že sú neprajní? Pretože ostatným nedovolia byť iní. Byť iní ako oni. Bez toho, aby boli videní ako horší alebo ako čudní alebo odsúdeniahodní. Neviem. Mám z toho strašne zvláštne pocity. A je mi z toho smutno. A hnevá ma to!

Čo máme byť všetci rovnakí? A riadiť sa tým, čo sa danej "zakomplexovanej osobe" páči a čo nie? Hovoriť len tie veci, ktoré "IM" prídu normálne a v poriadku? Veď to je hrozné!

Prečo to robíme? Prečo pozeráme na iných cez okuliare, ktoré súdia? Prečo ich nevymeníme za okuliare, ktoré prijímajú? Alebo, keď nič iné, aspoň za tie, čo ignorujú...

Ale ako vlastne povedal aj Forest Gump. Pro hlupáka každý hloupý. A to to celé vystihuje asi najlepšie.
(Takže sa nenechajme a buďme sebou, nie "nimi!")

Podzim rozchodů

21. října 2014 v 11:41 O vzťahoch
Nadpis je síce po česky, ale článok bude v slovenčine. Z jedného prostého dôvodu. Nechcela som anglikanizovať, kde nemusím a zároveň som chcela použiť názov epizódy How I met your mother - Autumn of break-ups. A "Jeseň rozchodov" sa mi proste nepáči. Preto ten podzim. Ale už k veci.

Za túto jeseň sa tuším rozchádza strašne veľa párov. Teda aspoň okolo mňa a mnoho z opúšťajúcich či opustených hľadá útechu aj u mňa. Takže som nútená tento fenomén vnímať výraznejšie ako bežne a premýšľať nad ním.

A na čo pri týchto úvahách prichádzam? Že to je straaašne variabilné. A že ľudia na rozchod reagujú niekoľkými základnými spôsobmi. Prinášam opis niekoľkých z nich - tých, s ktorými sa stretávam najčastejšie.

1. Odlúčenie, pretrhnutie kontaktov, snaha odpútať sa - začínam na konci. Pretože tento spôsob je najjednoduchší na opísanie. No zároveň sa dá povedať, že najzložitejší na vykonanie. A pritom to je asi ten spôsob, ku ktorému by sa mal posunúť každý. Môže to trvať dlho. Dni, týždne, roky. No nakoniec je asi každý, kto to zvládne spokojný, že to zvládol a oslobodil seba samého. A dal si možnosť vo svojom (milostnom) život pokračovať ďalej.

2. Sebaľútosť - ak mám byť úprimná, tento spôsob vyrovnávania sa s rozchodom ma rozčuľuje. Hej, do určitej miery sa človek asi (takmer vždy) potrebuje poľutovať, posťažovať, byť ľutovaný... ale nič netreba preháňať. A sebaľútosť už vôbec nie. A prečo ma rozčuľuje? Lebo aj napriek tomu, že chápem, ako sa ľudia môžu cítiť a že niekedy sa potrebujú aj poľutovať, tento spôsob reakcie na rozchod je z dlhodobejšieho hľadiska úplne na nič. Človek sa nikam neposúva, len sa (často dokonca prehnane) utápa a topí v tom, čo sa stalo. A tí, ktorí sa snažia byť pri ňom a pomôcť mu, sú z toho po čase tak isto frustrovaní. Lebo mu nedokážu pomôcť. Pretože tento človek sa len topí a žiadne konštruktívnejšie náznaky riešenia a správanie mu proste nesedia do jeho aktuálneho ladenia. Čiže často môžeme nadobudnúť pocit, že pri danom človeku plytváme svojou energiou. A ešte k tomu, povedzme si to úprimne, koho z nás baví mesiac vkuse dokola počúvať to isté, bez akejkoľvek zmeny. Ale musíme brať ohľad aj na to, že to je jeho slobodné rozhodnutie. Aj keď sa nám častokrát javí ako absolútne deštruktívne. Je to na ňom. Ak sa chce utápať, asi ho v tom musíme nechať... Hoci asi bude od nás fér, keď mu o ňom najprv povieme. Že ho v tom nechávame nie preto, že by sme chceli, aby sa trápil, ale preto, že máme pocit, že on nič meniť nechce a že sa chce ľutovať. A možno mu práve vtedy dôjde, že to takto vlastne nikdy nechcel a začne postupne uvažovať inak. (Ale len možno.)

3. Obviňovanie a nenávisť - smerované k bývalému partnerovi. Možno to bude znieť šialene, ale aj tento spôsob reagovania mi príde menej škodlivý ako sebaľútosť. Prečo? Pretože mám pocit, že hoci to nie je zďaleka optimálne, človeka to môže posunúť trochu ďalej než sebaľútosť. Možno práve k nenávisti partnera a jeho ignorácii. Hej, jasné, že to nie je ideálne a najvyspelejšie možné riešenie porozchodovej situácie, ale nejak z toho cítim, že to aspoň niečo vyrieši. Hoci možno nie úplne navždy a staré rany môžu opäť časom ožiť a spôsobiť rovnakú, či ešte väčšiu bolesť. V tomto spôsobe reagovania cítim určitú dynamiku. Nenávisťou sa niečo zmení. Hoci nie ideálne, možno nám to pomôže časom zabudnúť, nechať ísť a žiť svoj život ďalej.

4. Snaha získať partnera späť - neznášam manipuláciu, no aj napriek tomu, tento spôsob reakcie mi príde celkom... Ako to povedať. OK. Je fajn pokúsiť sa partnera získať naspäť. Veď takmer nikomu z nás nie je jedno, keď nás zrazu opustí niekto, koho sme mali radi. Ale bombardovať ho 10 hovormi a SMSkami za pol hodinu, zapojiť všetky svoje manipulátorské schopnosti a zručnosti, pridať pár nesplniteľných sľubov ("tento raz sa FAKT ZMENÍM!" a pod.)... Tlačiť naňho, nenechať ho vydýchnuť, manipulovať, sľubovať, klamať, manipulovať, klamať, sľubovať... To je už proste moc. Hm, vlastne, možno si partner práve vďaka tomu uvedomí, aké dobré rozhodnutie tým rozchodom spravil... Proste, aj tu by sme si mali uvedomiť, kedy už fakt stačilo snahy získať ho späť a kedy nastal čas na to, míňať energiu skôr na to, aby sme sa cítili lepšie aj bez partnera a aby sme ho dokázali nechať ísť. A tiež, aby sme my sami dokázali pokračovať ďalej aj bez neho.

Jasné, v tomto článku som ani zďaleka nevymenovala všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkajú ako možnosti reakcie na rozchod. A o to mi ani nešlo. Že vás môj článok rozčúlil? A prečo? Možno preto, že udrel "klinec po hlavičke." Vážne. Viem že vyznieva mierne cynicky. A ja nie som cynik. Ale čo je veľa, to je veľa. Aj na mňa. Aj na opustených. Aj na tých, čo opúšťajú. Mám pochopenie k trápeniu, ktoré so sebou rozchody (nevyhnutne) prinášajú. Mám pochopenie k problémom a najrôznejším pocitom. Ale keď vás niekto denno-denne bombarduje sebaľútostnými informáciami, je toho už proste moc. Vždy máme na výber. Vždy môžeme reagovať a správať sa rôznymi spôsobmi. Keď sa chceme od partnera odlúčiť, prečo sa s ním stále stretávame? Keď hovoríme, že s ním nechceme byť, prečo s ním nonstop komunikujeme? Keď povieme, že každá ďalšia správa od neho je ako ďalší "kliniec do rakvy," prečo ich čítame?...

Hej, niekedy to je fakt ťažké a nevieme, ako máme reagovať. Sme prekvapení sami sebou. Túžime vedieť o partnerovi, no zároveň ho v živote nechceme vidieť. Je to tak často. A na všetky tieto reakcie a pocity máme právo. Ale to, že to tak je dnes, nemusí znamenať, že to tak bude aj zajtra...

Ide mi vlastne len o to, poukázať na to, že sa nemusíme trápiť viac, než je nutné. Aj keď sme v tomto období plní emócií (čo je v poriadku, máme na ne úplné právo. aj na tie isté pocity stále dokola), skúsme sem tam zapojiť aj rozum. Ratio. Aspoň z času na čas. A kľudne to všetko ďalej cíťme, prežívajme. Ale pokúsme sa do toho vložiť aj nejaký ten nadhľad. Lebo asi práve ten nadhľad je cesta, po ktorej sa dostaneme ďalej.

10 hlavných dôvodov, prečo sama sebe závidím svoj život

21. října 2014 v 10:37 O mne a o blogu
1. Sú v ňom super ľudia - A to je vlastne asi úplný základ všetkého. Som spokojná, že mám okolo seba všetkých ľudí, ktorých okolo seba mám. Super kamarátov, dobrých kamarátov, kamarátov... Že aj starosti mám s kým prežiť, že mám ísť s kým na pivo a že mám s kým skypovať aj keď som od nich ďaleko. Necítim sa sama.

2. Mám super rodinu - Hej. Rodinu, ktorá sa o mňa stará a ktorá ma podrží. Nemám rodičov tyranov a alkoholikov, práve naopak, mám rodičov, ktorí nám dávajú všetko, čo môžu. Dokonca niekedy mám pocit, že aj to, čo vlastne nemôžu. A aj keď si niekedy lezieme na nervy, sme proste rodina, ktorá pri sebe tak nejak stojí. A ešte mám aj najlepšiu sestru na svete.

3. Mám super chlapa - Som strašne vďačná za náš vzťah. Že nemusíme riešiť intrigy a kraviny a že sme najlepší kamaráti, ktorí sa spolu vedia smiať ale aj zdieľať ticho. Hej, hádame sa a máme aj problémy. A niekedy ma strašne rozčuľuje. Ale je môj a som za to hrozne rada!

4. Nemám žiadne významné starosti - Teda, áno, nejaké možno mám, ale nie také veľké. Existenčné alebo tak. Celý život mám kde bývať, mám čo jesť, mám čo robiť, mám sa s kým stretávať a teda vlastne, mám úplne všetko, čo potrebujem.

5. V podstate som zdravá - Zdravotné problémy by sa tiež našli, ale v porovnaní s inými ľuďmi sú tie moje naozaj zanedbateľné. Vidím, počujem, chodím, hýbem sa, žijem a nepotrebujem k tomu nutne nijaké lieky ani pomôcky. Nie je to skvelé?

6. Robím to, čo ma baví - Študujem odbor, ktorý mám rada, pracujem ako dobrovoľník v internetovej poradni, čo ma baví, píšem blog, ktorý číta minimum ľudí, ale aj napriek tomu ma to baví. Hrám na ukulele a aj keď mi to bohvieako nejde, je super, že naň môžem hrať... Proste robím naoazj asi všetko čo ma napĺňa, baví a o čo mám záujem!

7. Každý deň prinesie niečo pozitívne - Aj keď nie všetky dni sú fajn a tiež zažívam tie, kedy "všechno vidím rudě," vnímam, že každý z týchto dní je niečím výnimočný a niečím dobrý. Aj jesenné depresívno-melancholické nálady si viem vychutnať pri šálke kakaa alebo čaju a fajn hudbe. Niekedy ide asi viac o to, ako veci vnímame, než o to, aké sú v skutočnosti.

8. Poznám seba samu - Viem, čo od seba môžem čakať. Viem, čo mi robí radosť a čo mi naopak ubližuje. Viem čo cítim a väčšinou viem čo chcem. A to je podľa mňa veľký dar.

9. Prežila som super detstvo - A strašne mi chýba! Tá dokonalá bezstarostnosť a radosť, kopa hračiek, sestra, nezmyselné hry, ktoré som vymyslela, starý kazeťák, na ktorom nám mama na Vianoce púšťala koledy na dobrú noc. Dokonca som mala aj mnohé možnosti, ktoré boli tak trochu nadštandardné. Vážne. Mám za sebou skvelé detstvo, o akom sa mnohým deťom žiaľ iba sníva.

10. Mám všetko čo potrebujem a som šťastná -Nič mi nechýba. Áno, sú veci, ktoré by som chcela a nemám ich. Alebo možno - zatiaľ ich nemám. Ale v skutočnosti mám všetko, čo potrebujem a aj vďaka tomu všetkému, čo som písala vyššie, dokážem zvládať aj ťažkosti, prežívať krásne dni, tešiť sa zo života a byť šťastná. Nikdy som nič nevyhrala. Ale v podstate som úplný lucker.

A čo vy, čo všetko vám môžeme závidieť? Možno je toho viac, než by ste si mysleli :)

A dosť!

20. října 2014 v 15:27 Články k téme týždňa
Takáto téma týždňa? Pravdupovediac, keď som ju zbadala, ani sa mi nechcelo k nej písať článok. Prečo? Možno preto, že v poslednej dobe som presýtená informáciami a pocitmi o práve takýchto osobách. Alebo to môže byť aj tým, že nedávno som písala článok na podobnú, ak nie vlastne rovnakú tému (k prečítaniu tu).

Ale teda, domnievam sa, že takýchto ľudí poznáme a máme v živote asi všetci. A čo s tým robíme? Hneváme sa, nadávame, sme sklamaní, zase sme sklamaní, prekvapení... A čo ešte? Viac mi nenapadá, tieto pocity mám ja, vy môžete disponovať širším spektrom reakcií.

Máme však aj iné možnosti, než sa len pasívne pozerať na to, čo falošní ľudia robia a ako nám klamú? Áno! A trvalo mi strašne dlho, kým som si to uvedomila. Môžeme si zvyknúť, že sú takýto a iní nebudú. Alebo si môžeme povedať, že už stačilo. A že ich v živote nechceme. A tým pádom ich môžeme z našich životov vylúčiť. Hej, nie vždy to ide, ale pokiaľ áno, čo nám v tom bráni? Túžba po vzrušení? No, neviem ako vy, ale ja som mala takéhoto vzrušenia už až-až. A povedala som si práve to "dosť." Veď je predsa na nás, koho do svojich životov vpustíme (a ako veľmi ich vpustíme) a na tom ako si život a kontakty v ňom zariadime. A ja som sa rozhodla takto.

A ako na falošných ľudí vo vašich životoch reagujete vy?

Téma týždňa (Ďábelští lidé s andělskou tváří)

Je vôbec treba nejaký deň meniť?

15. října 2014 v 16:46 Články k téme týždňa
Blogová téma tohto týždňa znie "Jeden den, který bych rád(a) změnil(a)." Ja však uvažujem nad otázkou "Zmenila by som nejaký deň?" A tuším si automaticky odpovedám, že nie.

Hej. Mám za sebou veľa zlých dní. Veľa preplakaných nocí. Veľa trápnych situácií. Ale žeby som niečo z toho chcela meniť? Nemám ten pocit. Asi som idealistickým zástancom toho, že aj zlé dni musia byť. Že zlé dni nás učia. A že zlé dni nás posúvajú zase k tým dobrým.

Prečo? Neviem. Možno som len šťastná osoba, ktorá neprežila nič tak hrozné, aby to chcela zmeniť alebo vrátiť späť. Alebo to je proste tak, že aj tie najhoršie veci, ktoré spravíme a ktoré sa nám stanú, môžu mať akýsi zmysel. Nejaký, o ktorom možno ani nevieme a musíme ho v danej udalosti namáhavo hľadať. A možno ho vlastne ani nenájdeme. Ale ani to nemusí znamenať, že tam nie je, nemyslíte?

Takže moje úvahy na danú tému idú, ako už pomerne tradične, zase opačným smerom, než si téma žiada. Ale naozaj. Ja by som nemenila nič. Možno jeden z tých večerov, kedy som to prehnala s pivom a ráno ma bolela hlava. Ale zas, bez toho, aby ma bolela, by som sa večer predtým možno tak dobre nebavila. Tak to vidíte. To dobré a zlé ide vlastne často ruka v ruke. Keby sme zmenili zlé dni, možno by sa zmenili aj tie dobré - a možno práve k horšiemu. :)