Podzim rozchodů

21. října 2014 v 11:41 |  O vzťahoch
Nadpis je síce po česky, ale článok bude v slovenčine. Z jedného prostého dôvodu. Nechcela som anglikanizovať, kde nemusím a zároveň som chcela použiť názov epizódy How I met your mother - Autumn of break-ups. A "Jeseň rozchodov" sa mi proste nepáči. Preto ten podzim. Ale už k veci.

Za túto jeseň sa tuším rozchádza strašne veľa párov. Teda aspoň okolo mňa a mnoho z opúšťajúcich či opustených hľadá útechu aj u mňa. Takže som nútená tento fenomén vnímať výraznejšie ako bežne a premýšľať nad ním.

A na čo pri týchto úvahách prichádzam? Že to je straaašne variabilné. A že ľudia na rozchod reagujú niekoľkými základnými spôsobmi. Prinášam opis niekoľkých z nich - tých, s ktorými sa stretávam najčastejšie.

1. Odlúčenie, pretrhnutie kontaktov, snaha odpútať sa - začínam na konci. Pretože tento spôsob je najjednoduchší na opísanie. No zároveň sa dá povedať, že najzložitejší na vykonanie. A pritom to je asi ten spôsob, ku ktorému by sa mal posunúť každý. Môže to trvať dlho. Dni, týždne, roky. No nakoniec je asi každý, kto to zvládne spokojný, že to zvládol a oslobodil seba samého. A dal si možnosť vo svojom (milostnom) život pokračovať ďalej.

2. Sebaľútosť - ak mám byť úprimná, tento spôsob vyrovnávania sa s rozchodom ma rozčuľuje. Hej, do určitej miery sa človek asi (takmer vždy) potrebuje poľutovať, posťažovať, byť ľutovaný... ale nič netreba preháňať. A sebaľútosť už vôbec nie. A prečo ma rozčuľuje? Lebo aj napriek tomu, že chápem, ako sa ľudia môžu cítiť a že niekedy sa potrebujú aj poľutovať, tento spôsob reakcie na rozchod je z dlhodobejšieho hľadiska úplne na nič. Človek sa nikam neposúva, len sa (často dokonca prehnane) utápa a topí v tom, čo sa stalo. A tí, ktorí sa snažia byť pri ňom a pomôcť mu, sú z toho po čase tak isto frustrovaní. Lebo mu nedokážu pomôcť. Pretože tento človek sa len topí a žiadne konštruktívnejšie náznaky riešenia a správanie mu proste nesedia do jeho aktuálneho ladenia. Čiže často môžeme nadobudnúť pocit, že pri danom človeku plytváme svojou energiou. A ešte k tomu, povedzme si to úprimne, koho z nás baví mesiac vkuse dokola počúvať to isté, bez akejkoľvek zmeny. Ale musíme brať ohľad aj na to, že to je jeho slobodné rozhodnutie. Aj keď sa nám častokrát javí ako absolútne deštruktívne. Je to na ňom. Ak sa chce utápať, asi ho v tom musíme nechať... Hoci asi bude od nás fér, keď mu o ňom najprv povieme. Že ho v tom nechávame nie preto, že by sme chceli, aby sa trápil, ale preto, že máme pocit, že on nič meniť nechce a že sa chce ľutovať. A možno mu práve vtedy dôjde, že to takto vlastne nikdy nechcel a začne postupne uvažovať inak. (Ale len možno.)

3. Obviňovanie a nenávisť - smerované k bývalému partnerovi. Možno to bude znieť šialene, ale aj tento spôsob reagovania mi príde menej škodlivý ako sebaľútosť. Prečo? Pretože mám pocit, že hoci to nie je zďaleka optimálne, človeka to môže posunúť trochu ďalej než sebaľútosť. Možno práve k nenávisti partnera a jeho ignorácii. Hej, jasné, že to nie je ideálne a najvyspelejšie možné riešenie porozchodovej situácie, ale nejak z toho cítim, že to aspoň niečo vyrieši. Hoci možno nie úplne navždy a staré rany môžu opäť časom ožiť a spôsobiť rovnakú, či ešte väčšiu bolesť. V tomto spôsobe reagovania cítim určitú dynamiku. Nenávisťou sa niečo zmení. Hoci nie ideálne, možno nám to pomôže časom zabudnúť, nechať ísť a žiť svoj život ďalej.

4. Snaha získať partnera späť - neznášam manipuláciu, no aj napriek tomu, tento spôsob reakcie mi príde celkom... Ako to povedať. OK. Je fajn pokúsiť sa partnera získať naspäť. Veď takmer nikomu z nás nie je jedno, keď nás zrazu opustí niekto, koho sme mali radi. Ale bombardovať ho 10 hovormi a SMSkami za pol hodinu, zapojiť všetky svoje manipulátorské schopnosti a zručnosti, pridať pár nesplniteľných sľubov ("tento raz sa FAKT ZMENÍM!" a pod.)... Tlačiť naňho, nenechať ho vydýchnuť, manipulovať, sľubovať, klamať, manipulovať, klamať, sľubovať... To je už proste moc. Hm, vlastne, možno si partner práve vďaka tomu uvedomí, aké dobré rozhodnutie tým rozchodom spravil... Proste, aj tu by sme si mali uvedomiť, kedy už fakt stačilo snahy získať ho späť a kedy nastal čas na to, míňať energiu skôr na to, aby sme sa cítili lepšie aj bez partnera a aby sme ho dokázali nechať ísť. A tiež, aby sme my sami dokázali pokračovať ďalej aj bez neho.

Jasné, v tomto článku som ani zďaleka nevymenovala všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkajú ako možnosti reakcie na rozchod. A o to mi ani nešlo. Že vás môj článok rozčúlil? A prečo? Možno preto, že udrel "klinec po hlavičke." Vážne. Viem že vyznieva mierne cynicky. A ja nie som cynik. Ale čo je veľa, to je veľa. Aj na mňa. Aj na opustených. Aj na tých, čo opúšťajú. Mám pochopenie k trápeniu, ktoré so sebou rozchody (nevyhnutne) prinášajú. Mám pochopenie k problémom a najrôznejším pocitom. Ale keď vás niekto denno-denne bombarduje sebaľútostnými informáciami, je toho už proste moc. Vždy máme na výber. Vždy môžeme reagovať a správať sa rôznymi spôsobmi. Keď sa chceme od partnera odlúčiť, prečo sa s ním stále stretávame? Keď hovoríme, že s ním nechceme byť, prečo s ním nonstop komunikujeme? Keď povieme, že každá ďalšia správa od neho je ako ďalší "kliniec do rakvy," prečo ich čítame?...

Hej, niekedy to je fakt ťažké a nevieme, ako máme reagovať. Sme prekvapení sami sebou. Túžime vedieť o partnerovi, no zároveň ho v živote nechceme vidieť. Je to tak často. A na všetky tieto reakcie a pocity máme právo. Ale to, že to tak je dnes, nemusí znamenať, že to tak bude aj zajtra...

Ide mi vlastne len o to, poukázať na to, že sa nemusíme trápiť viac, než je nutné. Aj keď sme v tomto období plní emócií (čo je v poriadku, máme na ne úplné právo. aj na tie isté pocity stále dokola), skúsme sem tam zapojiť aj rozum. Ratio. Aspoň z času na čas. A kľudne to všetko ďalej cíťme, prežívajme. Ale pokúsme sa do toho vložiť aj nejaký ten nadhľad. Lebo asi práve ten nadhľad je cesta, po ktorej sa dostaneme ďalej.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mersmerize Mersmerize | Web | 21. října 2014 v 12:09 | Reagovat

Celkově téma rozchodů je hrozně složité, každý to vnímá trošku jinak a u každého se taky liší to, jak si myslí, že by se potom měl zachovat.

Skoro vždycky je to taková ta snaha "budeme kamarádi, budeme v kontaktu", ale podle mě to vždycky nejde, i když se snažíme.

Já se rozešla po šesti letech s přítelem a snažíme se spolu vycházet, ale asi je na to ještě moc brzo. Máme spolu moc vzpomínek, které se vždycky nějak připomenou a naše konverzace je posléze trošku "divná", ale věřím tomu, že to časem půjde.

A všechno zlé je k něčemu dobré, bez rozchodů bychom se nemohli posunout dál :)

Jinak samozřejmě pěkný a promyšlený článek/myšlenka. Tvůj styl psaní je mi vážně sympatický :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama