Listopad 2014

Tešíme sa veľa, málo alebo akurát?

26. listopadu 2014 v 17:05 O živote
O 4 týdžne sú Vianoce! Teda, čisto technicky, mne začnú už o 2 a pol týždňa - spolu s koncom semestra. Teším sa ako malé decko! Úplne najviac. Nech už to je! A vy? Tiež sa neviete dočkať ďalších Vianoc?

Mám rada ten pocit, keď niečo očakávam (niečo príjemné) a teším sa. Spomínam si, ako som na jar písala článok o tom ako sa teším na leto. A teraz zas o tom, že sa teším na Vianoce. Často sa tešíte? Ale ako na nás to "tešenie sa" vôbec vplýva? Ako sa odráža na tom, ako rôzne veci prežívame?

Nie. Tento raz nechcem hovoriť o tej klasickej rovnici "čím viac sa tešíš, tým viac riskuješ, že budeš potom sklamaný," prípadne, "keď sa netešíš vôbec, si príjemne prekvapený." Hoci, samozrejme, sama na ňu niekedy myslím a nechám sa ňou zlomiť. Ale tuším to je už menej časté než to bývalo.

Moja nedávna skúsenosť je skôr taká, že keď sa pol roka teším na dovolenku, sa cítim fajn a keď nakoniec nevyjde, som z toho smutná maximálne týždeň. Takže to je celkom fajn obchod - pol rok radosti a týždeň sklamania. No nie?

Ale popri tom, ako som si uvedomila, ako často a veľa sa teším na veci, ktoré majú prísť, mi napadla otázka, či nám to tešenie sa na niečo budúca neuberá radosť a plnosť prežívania toho, čo je práve teraz. Chápete ako to myslím? Keď sa tešíme až príliš, je to ako upínanie sa na budúcnosť. A ak sa pričasto upíname na budúcnosť, ako plno žijeme v prítomnosti? Nie. Netuším koľko "tešenia sa" je akurát. Možno to je vlastne pre každého iné. A nechcem ani povedať, aby sme sa prestali tešiť, to určite nie. Tešme sa! Ale nezabúdajme sa tešiť aj z aktuálnych vecí a dní :)

Láska? Už som o nej počula...

25. listopadu 2014 v 8:54 O vzťahoch
Filozofi, psychológovia, teológovia, básnici... všetci sa snažia vysvetliť, čo to tá láska je. A každému sa to vlastne svojim spôsobom darí. Ale našli ste niekedy dokonalú definíciu? Ja nie. Áno, niektoré sú pekné, ale... vlastne možno sa nám žiadna nezdá úplne dokonalá preto, že pre každého môže byť láska niečo iné.

Čo je teda láska pre mňa? Veľa. V prvom rade asi dôvera. Neviem si predstaviť vzťah, v ktorom by chýbala. Vzťah s partnerom, v ktorom by som sa musela vždy, keď by šiel von bezo mňa, báť, že mi urobí niečo nepekné. Alebo naopak - vzťah s partnerom, ktorý by nechcel, aby som bez neho niekam chodila ja. Na to, aká je podľa mňa dôvera vo vzťahu dôležitá, je asi až príliš krehká. Verím tomu, že keď sa raz naruší, je veľmi ťažké (alebo niekedy možno až nemožné) ju opäť obnoviť. A myslím si, že po veľkej zrade už môže byť ťažko taká ako predtým. Ak ju máme, chráňme ju. A nie tým, že budeme "zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať," ale tým, že sa budeme vyhýbať situáciám, ktoré by sme museli zatĺkať...

A ďalej? Za veľmi dôležitú súčasť vzťahu považujem priateľstvo. Také to pravé. Partner by pre mňa mal byť osoba, ktorej viem a môžem povedať všetko. S ktorou sa viem smiať aj plakať, s ktorou sa viem baviť vážne aj zabávať. S ktorou máme vytvorený nejaký "svoj" zvláštny štýl komunikácie/zábavy, ktorý iní ľudia niekedy nepochopia. A to vlastne súvisí aj s tým, že partneri voči sebe cítia určitú oddanosť. To, že sme "my." Že viem, že sme spolu. Že partner je pre mňa špeciálny. Iný, než každý ostatný.

Nerada by som zabudla aj na chémiu. Viete ako to myslím, takú tú, ktorá proste medzi niekým je a medzi niekým nie je. Vzťah bez nej by bol pre mňa asi dosť ochudobnený. A hoci si myslím, že aj táto chémia sa časom mení a je dôležitá hlavne na začiatku vzťahu, bez nej by to nebolo ono ani potom. Hoci potom sa možno mení a stáva súčasťou tej oddanosti, o ktorej som hovorila vyššie.

A to je zatiaľ asi všetko. Ale! Veľmi dôležité je, že toto, čo som napísala, je láska pre mňa. A vôbec mi nešlo o to napísať vyčerpávajúci zoznam dokonalého vzťahu/lásky. To skutočne nie. Na to (zatiaľ) nemám odvahu. Ktovie či ju niekedy vôbec naberiem. A či ju vôbec budem chcieť nabrať :)

A samozrejme, je mi úplne jasné, že vzťahy dokonalé nie sú. Hoci ja som opisovala asi určitý (môj) ideál a uvedomujem si, že často to takto nefunguje. Až taký idealista, aby som verila v dokonalú lásku bez problémov, veru nie som. To len, aby ste vedeli.

A čo je láska pre vás? Tiež ste o nej už počuli?

Brela po tretí raz

24. listopadu 2014 v 20:04 Cestou necestou
Nedávno som písala článok o výlete do Londýna a uvedomila som si pri tom, aké skvelé je písať tie cestovateľsko-zážitkové blogy. Takže to bude mojim novým zámerom. Moc veľký cestovateľ nie som, ale nejaké tie zážitkové veci si sem tam doprajem. To len, aby ste boli informovaní o tom, čo tu ešte v budúcnosti môžete nájsť.

Ale aby som šla k veci. Príliš veľa toho nenacestujem, ale keď už, väčšinou to stojí za to. Tento ponurý chladný novembrový večer preto využijem na to, aby som sa aspoň v myšlienkach vrátila do leta a na letnú dovolenku. (Aktuálne to teda zrovna dvakrát nebude, ale snáď to až tak nevadí).

Ako mnohé rodiny, aj my sme sem-tam strávili jeden-dva letné týždne v Chorvátsku. A na Brele dokonca trikrát. Hej, asi sa pýtate, či nás to bavilo. Ale musím úprimne povedať, že áno. Vždy sme bývali inde, takže úplne rovnaké to nebolo. A môžem vám povedať, Brela je kúzelná!


Už predtým ako sme sa tam tento rok po dlhej dlhočiznej dobe vybrali som sa tešila ako malé decko. Na všetky tie klišé morské a plážové veci. Prílivy, odlivy, teplý morský vzduch... Všetko! A najradšej som mala nočné prechádzky po promenáde. Nikdy som nebola na dovolenke vo veľkom hotelovom rezorte (takže de facto neviem, o čo som prišla), ale tým, že neviem o čom prichádzam, mi to ani nechýba. A preto som si dokázala neprekonateľne zamilovať práve to Chorvátske pobrežie a promenády. A to, že hoci je na Brele vždy kvantum turistov, je svojim spôsobom neuveriteľne pokojná a kľudná. Teda, viete si tam nájsť čas na zábavu a ruch ale naopak aj na tichú prechádzku, rozhovor či dokonalý súkromný večer s rumom (alebo iným omamným nápojom), čipsami, hudbou a priateľmi na opustenej nočnej pláži pri krásne patetickom svite mesiaca. (Nesmejte sa, takto sa to naozaj stalo!).


Každú chvíľu si tam viem úžasne vychutnať. Summer days...but those summer nighs (hej, Pomáda). A hoci som tam bola už trikrát, som si takmer istá, že ten tretí raz nebol posledný. Ale samozrejme, rada sa pôjdem pozrieť aj niekam inam. Milujem more!


Mám právo nevedieť. Mám právo nemať dôvod.

24. listopadu 2014 v 16:26 O živote
Každý deň musíme robiť rozhodnutia. Každý deň si musíme vyberať z rôznych možností. Či už ide o rozhodnutie, ktorým autobusom pôjdeme ráno do školy alebo práce, alebo o dôležitejšie témy, akými je napríklad voľba životného partnera či povolania. Jednoducho, rozhodovanie sa je prirodzenou súčasťou našich životov.

No a podľa čoho sa rozhodujeme? To je zložitá otázka. Niekedy možno podľa náhody, niekedy podľa sympatie a niekedy pre rozhodnutie (dlhodobo) zvažujeme rôzne faktory a perspektívy ponúkaných možností. Ale máme dôvod pre naše rozhodnutie naozaj vždy? Neviem. Asi áno. Aj keď o tom často možno ani nevieme.

Ľudia chcú často poznať dôvody našich rozhodnutí. Niekedy po nich dokonca zvláštne bažia až príliš. A my im nedokážeme dať odpoveď, s ktorou by boli spokojní. A čo teda môžeme urobiť? Myslím si, že niekedy im môžeme jednoducho povedať, že nevieme. Alebo, že na dané rozhodnutie nemáme dôvod. A že jediný dôvod, prečo sme sa tak rozhodli je, že sme to tak chceli. Aj keď nevieme prečo. Máme na to právo.

Máme právo nevedieť a nemať presné dôvody (alebo ich aspoň nepoznať). A máme právo nechať si dôvody našich rozhodnutí pre seba, pokiaľ to tak chceme. Niekedy je asi fajn si to len-tak pripomenúť...

Padesát odstínů...bolesti

24. listopadu 2014 v 16:22 Články k téme týždňa
Áno, tento raz sa idem skutočne iba sťažovať a neprídem k žiadnemu morálno-filozofickému vyvrcholeniu/rozuzleniu. Bolí ma zub. Ale brutálne! A po návšteve zubára ešte viac... Takže práve spomínaných 50 odtieňov bolesti spoznávam (mimochodom, téma týždňa je "Padesát odstínů...," tak preto to píšem, inak by mi to asi nenapadlo).

Naozaj. Už ma bolelo brucho. Hlava. Všetky možné svaly a kosti. Miliónkrát som sa porezala a obrazila si členok. Dokonca som mala prasknutú lebku. Vypadla som z okna. A padli na mňa tie veľké plynové fľaše. Takže minimálne dvakrát som mala otras mozgu. Ale tie zuby... To je najhoršie z toho širokého spektra bolesti, ktoré som už zažila.

A viem, že iní ľudia trpia práve teraz asi tak miliónnásobne viac ako ja. Ale mňa tu a teraz štve to, ako ma bolí ten jeden zub. Takže týmto článkom prajem každému, koho niečo bolí, aby to prestalo. Alebo aby to začalo bolieť menej!

Plytký článok, však? Ale presne tak plytko sa teraz cítim. A navyše nemôžem ani jesť.

Negatívny článok o ľuďoch

22. listopadu 2014 v 15:08 O ľuďoch
Hoci sa stále snažím (a že sa teda často sama premáham) hľadieť na ľudí v dobrom a neodsudzovať ich, ľudský kreténizmus a hyenizmus ma neskutočne vytáča. Často. A strašne. A niekedy by som niektorých ľudí najradšej strašne silno nakopala do zadku... Neviem či sa vôbec dá hľadať a vidieť len to pozitívne. Ak sa to dá, otvorene sa priznávam, že ja to nedokážem. A vlastne, možno je celkom zaujímavou otázkou aj to, nakoľko by to bolo dobré, vidieť len to pozitívne. Myslím si, že po určitej dobe by nás to mohlo nepekne zruinovať.

Nie. Všetci ľudia nie sú dobrí. Ale. Aj tí zlí ľudia sú stále ľudia. Takže by sme sa asi mali snažiť neodsudzovať ich a nepriať im nič zlé. Lenže niekedy to je tak strašne ťažké! Však?

Vlastne neviem, čo som tým celým chcela povedať. Asi som proste mala chuť napísať niečo nie úplne pozitívne, aby to nevyzeralo (a aby som sama zo seba nemala pocit), že si ľudí, ktorí robia zlé veci nevšímam. Pretože pravda je taká, že si ich všímam asi až príliš. Bohužiaľ. A rozčuľujú ma tak isto ako každého iného (dokonca niekedy možno aj viac).

Ale... asi ide proste o to, aby sme neboli ako oni. A aby sme si nimi nenechali pokaziť pohľad na ostatných ľudí. Pretože nie všetci sú takí...

Stres náš každodenný...

19. listopadu 2014 v 16:48 O živote
Žijeme v rýchlom svete plnom požiadaviek, úloh a nárokov, ktoré sú na nás kladené a ktoré musíme nejakým spôsobom zvládať a adaptovať sa na ne. A to je často spájané so stresom. Možno pre vás bude prekvapivé, keď vám poviem, že nie každý stres je pre nás nutne škodlivý. Stres nás môže napríklad do určitej miery motivovať k lepšiemu výkonu, čo môžeme považovať za jeho pozitívne dopady.

Oveľa dôležitejšie je však vedieť niečo o strese, ktorý na náš organizmus (a život) pôsobí negatívne (tomuto stresu hovoríme tiež negatívny stres alebo distres). Áno, chápem, všetci sme už čítali tisíc článkov o tom, ako nám stres škodí. Lenže možno to bolo stále málo, pretože v lekárskych ambulanciách sa stále hromadia pacienti, ktorých telesné ochorenie má pravdepodobne pôvod (alebo aspoň časť pôvodu) práve v psychike - a teda okrem iného často súvisí so stresom a jeho (ne)zvládaním. Iným možným psychogénnym príčinám telesných problémov sa v tomto článku venovať nechcem, hoci nepochybne, našlo by sa ich celé spektrum. (A ešte malá osveta- pre opísanie vzťahu medzi telom a psychikou sa používa pojem psychosomatika).

Naozaj. Tak ako sa často staráme o školu a prácu a kvantum iných vecí, by sme sa mali začať starať o naše zdravie. To máme totiž len jedno a stres sa môže spolupodieľať nie len na krátkodobých problémoch ako sú napr. žalúdočné neurózy chvíľu pred skúškou, (známe bolesťou brucha, hnačkou a pod.) ale dokonca aj na chronických chorobách, s ktorými potom môžeme byť nútení žiť stále.

Nájdime si čas na relax, naučme sa zvládať stres spôsobom, ktorý nám vyhovuje. A hlavne - ak na sebe budeme pozorovať varovné príznaky zdravotných problémov - neodkladajme ich riešenie. Aj pri psychosomatických problémoch platí to, že ich skoré spozorovanie a riešenie môže predísť tomu, aby problém rástol a môže to prispieť k jeho odstráneniu/zredukovaniu.

Nezúfaj, dúfaj

19. listopadu 2014 v 12:16 O živote
Každý život je sem-tam konfrontovaný s niečím negatívnym. S niečím, čo v nás budí dojem, že to snáď blokuje všetky naše cesty a my sa nedokážeme pohnúť. Že všetko je na nič. Nepoznám ani jednu osobu, ktorá by za svoj život takýto (alebo podobný) pocit nezažila.

Ale samozrejme, v mojej snahe, aby tento blog vyznieval pozitívne, nechcem hovoriť o tom aké hrozné veci sa nám dejú a ako hrozne ťažko sa s nimi dokážeme vysporiadať. Vlastne takmer naopak. Chcem písať o tom, čo nám pomáha ich zvládnuť a o tom, aké je skvelé, že ich zvládame.

Čo nám teda pomáha? Nepochybne - každému niečo iné. Kamaráti, rodina, šport, kreativita, čas a milióny iných vecí, ktoré mi momentálne nenapadajú. Ale ja by som sa chcela venovať niečomu trochu inému. Myslím si, že ďalší fenomén (ó ako to len znie vznešene, nechcela som použiť slovo "vec"), ktorý nám pomáha zvládať ťažké situácie je NÁDEJ (ono to v skutočnosti aj je celkom vznešená "vec," či nie?).

Neviem ako to vnímate vy, ale pre mňa je vždy veľmi povzbudivé uvedomiť si, že žiadne trápenie (tak isto ako ani žiadne potešenie- bohužiaľ) netrvá večne. A že veci sa menia. Stále. A že zajtra môže tá situácia vyzerať úplne inak. A pozajtra? Ešte viac! A možno aj v nepríjemnej situácii, ktorá trvá už dlho, sa radi utiekame k nádeji, že "to bude lepšie."

Myslím si, že samotná nádej vie byť svojim spôsobom liečivá. A ak nie úplne liečivá, tak aspoň pomáhajúca - myslím si, že to je niečo, čo nám pomáha problémy zvládať. Nádej, že raz to bude všetko tak, ako si prajeme. Alebo aspoň o trochu lepšie.

Nenechajme sa preto problémami položiť, hľadajme radšej v každej situácii aspoň malú nádej...

Aby bol muž mužom

15. listopadu 2014 v 19:16 O ľuďoch
V poslednej dobe nejak premýšľam nad chlapmi. Ha! Čo ste si predstavili po tej prvej vete? Pravdepodobne nad nimi nepremýšľam tak, ako vám prvotne napadlo. Uvažujem nad tým, kto je muž a aké nároky sú naňho v dnešnej dobe kladené, čo všetko by mal spĺňať, aby "uspel." Nesnažím sa tým samozrejme ponížiť ženy. My toho máme samozrejme tiež veľa (alebo dokonca viac)? Nie. Nechcem provokovať (teraz). No, jednoducho - mám pocit, že o tom, aké nároky sú kladené na ženy je toho aktuálne napísaného viac než práve o tých chlapoch. Tak som sa rozhodla o tom porozmýšľať a dať to "na papier."

Čo sa teda (podľa môjho skromného súkromného pozorovania) očakáva od dnešného muža?

1. Stabilita, sila
Od muža sa automaticky očakáva, že bude silný. A to je často ťažké. Ani mužom sa totiž nevyhýbajú situácie, ktoré ľudí dokážu položiť na kolená. No aj napriek tomu ženy túžia po silných mužoch. Takých, ktorí im dokážu byť oporou a ktorí sa nenechajú jednoducho zložiť. Aspoň teda ja mám z toho tento dojem. A to je vlastne prvá náročná úloha pre mužov.

2. Ekonomické zabezpečenie
Hoci časy, kedy stála celková finančná situácia rodiny len na mužovi, sú už (viac-menej) preč, stále mám pocit, že ten, od koho sa (bežne) očakáva, že rodinu zabezpečí, je väčšinou práve muž. Toto samo osebe považujem za pomerne náročnú úlohu. Plus, môžeme si k tomu prirátať aj určitý (sociálny? rodinný) tlak, ktorý môže byť na muža v tejto oblasti vyvíjaný a ktorý musí ustáť. Takže - úloha číslo dva.

3. Svojbytnosť
Za tretiu náročnú úlohu pre dnešného muža považujem dôraz na jeho svojbytnosť. Neviem ako to nazvať lepšie, no myslím tým to, že muž by si mal vedieť dupnúť. Nech sa to nám, ženám, aktuálne nepáči ako len chce, sem tam to je asi treba. Nie preto, že by sme potrebovali ukázniť alebo čo. Skôr to chápem ako nejaký prejav mužnosti. A toho, že daný pán si za svojim slovom stojí. (A teraz nechcem hovoriť o tom, keď si za ním stojí príliš neflexibilne hoci je to kravina).

4. Rešpekt, autorita
Chlap, tak isto ako ani žena, by nemal byť metlou či handrou, ktorou si partner zametá. A ak mám byť úprimná, akosi mám pocit, že keď je tou handrou chlap je to ešte o čosi horšie, než keď je "pod papučou" žena. Lebo mi to opäť evokuje to, že takýto muž nie je dostatočne silný a svojbytný... A to je vlastne ďalšia ťažká úloha.

Milí muži, chápeme, že od vás spoločnosť často očakáva veľa. A sme vďačné, že sa snažíte tieto očakávania naplniť (hoci niekedy to možno neprejavujeme). Sme vďačné za stabilných mužov, o ktorých sa môžeme oprieť.

To, čo som písala hore nie sú nejaké moje osobné "požiadavky" na "dokonalého chlapa." Skôr nejak vnímam, že toto všetko je od neho očakávané nejak "pod povrchom" alebo čo. Neviem. Možno to vidíte úplne inak. Kľudne sa k tomu vyjadrite. :)

PS: Samozrejme, všetko to vychádza z môjho osobného nevedeckého pozorovania a môjho názoru, ktorý sa vôbec nemusí zhodovať s inými. Takže to, prosím, nechápte ako niečo, o čom sa snažím tvrdiť, že je to (všeobecne) platné a pravdivé. Lebo o to mi skutočne nešlo.

Potulky Londýnom

10. listopadu 2014 v 11:48 Cestou necestou
Nie som žiadny veľký cestovateľ. Na to mi chýbajú financie a vlastne asi aj sebavedomie a odvaha. Aj napriek tomu sme sa však s mojím drahým rozhodli vycestovať za La Manche, do čarokrásneho Londýna. V Londýne som bola asi pred 5 a pol rokmi a vtedy som sa doňho zamilovala (dokonca viac než do Paríža). A tak som bola zvedavá, či sa zamilujem znova a či je stále taký skvelý ako vtedy.

A verte mi, je. Najväčšou nevýhodou nášho zájazdu bolo, že sme cestovali autobusom. Vlastne nie. Najväčšou nevýhodou je to, že bol skutočne neplánovaný a tak sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. A ja som v mieste aktuálneho pobytu nemala žiadne bezopätkové topánky. Ale povedala som si, že to zvládnem aj bez nich. A že som teda miestami bojovala so slzami a s tým, že ich zahodím a budem chodiť bosá. (Pretože ako naschvál, nohy ma začali bolieť až keď sme boli ďaleko od nákupných štvrtí a v ďalšom programe sme ich návštevu už nemali). Ale nevadí. Prežila som a udeľujem si za to bobríka chodenia na opätkoch.


No. A čo zaujímavé sme zažili? Pripomenula som si, že "one does not simply" ísť do Londýna a nenavštíviť Národnú galériu a že Trafalgar square má neopakovateľnú atmosféru. A fontány v noci svietia na zeleno! Chvíľu som naivne čakala, že tá farba sa bude meniť, ale kde nič, tu nič. Skvelú atmosféru večerného Piccadilly circus a Trafalgar square dotvárali úžasní pouliční umelci - kapely. Ako zarytú fanynku Beatles ma samozrejme najviac dostali tí na Trafalgare, ktorí spievali Lennona.


A čo ďalej? Aha. Naučila som sa, že moje schopnosti plánovať ešte predsa len nie sú tak dokonalé, ako som si povýšenecky myslela. Kedy mi to došlo? Keď som nám naplánovala návštevu London Eye približne na šiestu hodinu poobednú, kedy bola už samozrejme tma. A tak sme nešli. No nakoniec mi to vlastne ani nie je tak ľúto.

Na ďalší deň sme sa hneď ráno vypravili do Tower of London, kde sme si teda dopriali tú radosť, že sme šli aj dnu, kde sme strávili veľkú časť dopoludnia. Videli sme korunovačné klenoty - a teda, vďaka Bohu, že sme šli hneď ráno. V rade na to, aby sme si ich omrkli sme stáli asi 10 minút. A rada, ktorá tam vznikla okolo obeda? Cez celé tie oddelovače, ktoré tvorili radu pred vchodom, až po bránu k východu Toweru a potom sa ešte zatočila. Taká minimálne na 3 hodiny. Neviem ako ste na tom vy, ja by som na tie klenoty teda 3 hodiny nečakala.

Aha! A ešte som sa tam priblížila k havranovi, aj keď sa ich bojím a sú podľa mňa strašidelní. Ale to, že tí v Toweri sú špeciálni určite všetci viete. Hovorí sa totiž, že keď odtiaľ všeci odletia, bude to znamenať koniec britskej monarchie.



Okrem toho je Tower of London v týchto dňoch celý obklopený 888 246 keramickými vlčími makmi. Prečo? Pripomínajú si 1. svetovú vojnu a vojakov Spojeného kráľovstva, ktorí v tejto vojne padli. Poriadne veľa však? Vyzerá to krásne, no keď si povieme, že každý ten kvet symbolizuje mŕtveho vojaka... Vtedy to je už smutné. A to sú tam kvety len pre tých britských... No, ale o tom písať nechcem.



Neodpusitli sme si samozrejme ani fotku pri Tower Bridge a dokonca sme mali to šťastie, že sme videli ako sa otvára. A vlastne sme sa po ňom aj prešli. A tým sa vlastne dostávam k tomu, aký je Londýn neuveriteľne preplnený. Nie len, že čakáte v rade na atrakcie a v obchode. Vy čakáte v rade aj na schody na most. A tento raz nehovorím len o raodch na Tower bridge. Päťminútovú frontičku sme si museli vystáť aj keď sme chceli ísť na úplne obyčajný a nezaujímavý most. Okrem toho všade sa musíte vyhýbať ľuďom a skutočne dobre si strážiť kabelku. Ale s tým sme vlastne aj počítali.



No a okrem toho, boli sme na mini nákupe na Oxford street, Piccadilly circus, videli sme Big Ben a budovy parlamentu, Downing street no.10, Westminster Abbey, rôzne pamätníky, kostoly, námestia, ulice, Greenwich, námornícku akadémiu, Painted hall... A veľa iných vecí, na ktoré si momentálne asi nespomínam. Výmenu stráží pri Buckinghamskom paláci sme videli len z veľkej diaľky (teda vlastne, nevideli), no zato sme si zblízka obzreli jej časť na koňoch pri Horse Guard. A samozrejme, pred cestou sme si ešte dopriali tradičné fish and chips z malej útulnej reštaurácie na Greenwichi, kde bol super milý personál.


A čo ešte dodať? Na to, že je november a všetci poznáme britské počasie, my sme mali krásne. Slnečno, relatívne teplo - až na celkom nepríjemný vietor. Spŕchlo asi zodvakrát, pričom raz sme boli v Toweri, kde nám to bolo jedno. A druhý raz sme už nastupovali do autobusu. Takže paráda.

Hoci autobusové zájady sú mnohými ľuďmi neobľúbené, ja som na ňom postrehla hneď niekoľko výhod. Keďže sme boli členmi zájazdu, mali sme lacnejšie (skupinové) vstupy a do pamiatok sme vstupovali cez skupinové vchody, čím sme sa vyhli frontám. Teda, takto sme šli len do Toweru, ale aj tak to stálo za to. A taktiež sme nemuseli riešiť cestu z letiska, po meste atď, lebo autobus nás vždy vysadil priamo v centre, pri pamiatkach. No a hoci sme boli so skupinou, 75% programu sme si tvorili sami, čo bolo tak isto perfektné.

Takže záverečné zhodnotenie?
Áno, Londýn je stále taký skvelý ako pred 5 rokmi, dokonca ešte lepší! A opäť si hovorím, že som tam určite nebola naposledy.