Potulky Londýnom

10. listopadu 2014 v 11:48 |  Cestou necestou
Nie som žiadny veľký cestovateľ. Na to mi chýbajú financie a vlastne asi aj sebavedomie a odvaha. Aj napriek tomu sme sa však s mojím drahým rozhodli vycestovať za La Manche, do čarokrásneho Londýna. V Londýne som bola asi pred 5 a pol rokmi a vtedy som sa doňho zamilovala (dokonca viac než do Paríža). A tak som bola zvedavá, či sa zamilujem znova a či je stále taký skvelý ako vtedy.

A verte mi, je. Najväčšou nevýhodou nášho zájazdu bolo, že sme cestovali autobusom. Vlastne nie. Najväčšou nevýhodou je to, že bol skutočne neplánovaný a tak sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. A ja som v mieste aktuálneho pobytu nemala žiadne bezopätkové topánky. Ale povedala som si, že to zvládnem aj bez nich. A že som teda miestami bojovala so slzami a s tým, že ich zahodím a budem chodiť bosá. (Pretože ako naschvál, nohy ma začali bolieť až keď sme boli ďaleko od nákupných štvrtí a v ďalšom programe sme ich návštevu už nemali). Ale nevadí. Prežila som a udeľujem si za to bobríka chodenia na opätkoch.


No. A čo zaujímavé sme zažili? Pripomenula som si, že "one does not simply" ísť do Londýna a nenavštíviť Národnú galériu a že Trafalgar square má neopakovateľnú atmosféru. A fontány v noci svietia na zeleno! Chvíľu som naivne čakala, že tá farba sa bude meniť, ale kde nič, tu nič. Skvelú atmosféru večerného Piccadilly circus a Trafalgar square dotvárali úžasní pouliční umelci - kapely. Ako zarytú fanynku Beatles ma samozrejme najviac dostali tí na Trafalgare, ktorí spievali Lennona.


A čo ďalej? Aha. Naučila som sa, že moje schopnosti plánovať ešte predsa len nie sú tak dokonalé, ako som si povýšenecky myslela. Kedy mi to došlo? Keď som nám naplánovala návštevu London Eye približne na šiestu hodinu poobednú, kedy bola už samozrejme tma. A tak sme nešli. No nakoniec mi to vlastne ani nie je tak ľúto.

Na ďalší deň sme sa hneď ráno vypravili do Tower of London, kde sme si teda dopriali tú radosť, že sme šli aj dnu, kde sme strávili veľkú časť dopoludnia. Videli sme korunovačné klenoty - a teda, vďaka Bohu, že sme šli hneď ráno. V rade na to, aby sme si ich omrkli sme stáli asi 10 minút. A rada, ktorá tam vznikla okolo obeda? Cez celé tie oddelovače, ktoré tvorili radu pred vchodom, až po bránu k východu Toweru a potom sa ešte zatočila. Taká minimálne na 3 hodiny. Neviem ako ste na tom vy, ja by som na tie klenoty teda 3 hodiny nečakala.

Aha! A ešte som sa tam priblížila k havranovi, aj keď sa ich bojím a sú podľa mňa strašidelní. Ale to, že tí v Toweri sú špeciálni určite všetci viete. Hovorí sa totiž, že keď odtiaľ všeci odletia, bude to znamenať koniec britskej monarchie.



Okrem toho je Tower of London v týchto dňoch celý obklopený 888 246 keramickými vlčími makmi. Prečo? Pripomínajú si 1. svetovú vojnu a vojakov Spojeného kráľovstva, ktorí v tejto vojne padli. Poriadne veľa však? Vyzerá to krásne, no keď si povieme, že každý ten kvet symbolizuje mŕtveho vojaka... Vtedy to je už smutné. A to sú tam kvety len pre tých britských... No, ale o tom písať nechcem.



Neodpusitli sme si samozrejme ani fotku pri Tower Bridge a dokonca sme mali to šťastie, že sme videli ako sa otvára. A vlastne sme sa po ňom aj prešli. A tým sa vlastne dostávam k tomu, aký je Londýn neuveriteľne preplnený. Nie len, že čakáte v rade na atrakcie a v obchode. Vy čakáte v rade aj na schody na most. A tento raz nehovorím len o raodch na Tower bridge. Päťminútovú frontičku sme si museli vystáť aj keď sme chceli ísť na úplne obyčajný a nezaujímavý most. Okrem toho všade sa musíte vyhýbať ľuďom a skutočne dobre si strážiť kabelku. Ale s tým sme vlastne aj počítali.



No a okrem toho, boli sme na mini nákupe na Oxford street, Piccadilly circus, videli sme Big Ben a budovy parlamentu, Downing street no.10, Westminster Abbey, rôzne pamätníky, kostoly, námestia, ulice, Greenwich, námornícku akadémiu, Painted hall... A veľa iných vecí, na ktoré si momentálne asi nespomínam. Výmenu stráží pri Buckinghamskom paláci sme videli len z veľkej diaľky (teda vlastne, nevideli), no zato sme si zblízka obzreli jej časť na koňoch pri Horse Guard. A samozrejme, pred cestou sme si ešte dopriali tradičné fish and chips z malej útulnej reštaurácie na Greenwichi, kde bol super milý personál.


A čo ešte dodať? Na to, že je november a všetci poznáme britské počasie, my sme mali krásne. Slnečno, relatívne teplo - až na celkom nepríjemný vietor. Spŕchlo asi zodvakrát, pričom raz sme boli v Toweri, kde nám to bolo jedno. A druhý raz sme už nastupovali do autobusu. Takže paráda.

Hoci autobusové zájady sú mnohými ľuďmi neobľúbené, ja som na ňom postrehla hneď niekoľko výhod. Keďže sme boli členmi zájazdu, mali sme lacnejšie (skupinové) vstupy a do pamiatok sme vstupovali cez skupinové vchody, čím sme sa vyhli frontám. Teda, takto sme šli len do Toweru, ale aj tak to stálo za to. A taktiež sme nemuseli riešiť cestu z letiska, po meste atď, lebo autobus nás vždy vysadil priamo v centre, pri pamiatkach. No a hoci sme boli so skupinou, 75% programu sme si tvorili sami, čo bolo tak isto perfektné.

Takže záverečné zhodnotenie?
Áno, Londýn je stále taký skvelý ako pred 5 rokmi, dokonca ešte lepší! A opäť si hovorím, že som tam určite nebola naposledy.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama