Prosinec 2014

O tom, ako Martin (takmer) ukradol Vianoce

21. prosince 2014 v 22:38 Príbehy z detstva
Tak v tento čas predvianočný začnem túto rubriku s vianočným príbehom... Samozrejme, všetko je založené na skutočnosti - takej, ako mi ju mama a teta niekoľkokrát prerozprávali, keďže pre mňa bola táto udalosť asi natoľko traumatická, že som ju vytesnila (alebo si to nepamätám proste preto, že som mala asi 3 roky)...

S bratrancom sme si vtedy ako malé deti užívali čarovné detské Vianoce. A tešili sme sa na darčeky, ktoré nám prinesie Ježisko... Všetko by bolo (pravdepodobne) dokonalé, keby Martin (ten bratranec, v daných momentoch približne 6-ročný) neobjavil zabalené darčeky. Ešte pred Ježiskovým príchodom! Takže nám túto škandalóznu informáciu okamžite bežal oznámiť. "To nie je pravda, že Ježisko nosí darčeky. Ja som ich už našiel. To nosia rodičia." Nedokázala som tomu uveriť a čumela som naňho s vypleštenými očami. "Ako by mohlo byť niečo také pravda?"

Naše mamy sa samozrejme zhrozili. Ešte sme boli príliš malí na to, aby sme prišli o toto kúzlo Vianoc. Našťastie nestratili duchaprítomnosť. Rýchlo objavené darčeky rozbalili a do baliaceho papiera zabalili prázdne krabice. A darčeky zabalili do iného papiera (a ukryli lepšie). A potom prizvali Martina, aby si teda tie "darčeky od rodičov" rozbalil. Aký len musel byť prekvapený, keď našiel iba prázdne krabice! To sme už s vypleštenými očami a nechápavým pohľadom pozerali obaja. A ja som mu len stručne (a tak ako mi to vtedajšia fonetická zručnosť dovoľovala) zrhnula poučenie z dnešného dňa. "Ja som ti povedaja, že dajčeky nenosia jodičia..."

Šťastné a veselé, priatelia a čitatelia! :)

Nová rubrika - príbehy z detstva

21. prosince 2014 v 20:08 O mne a o blogu
Tak! Ako sme tak sedeli s rodinkou pri predvianočnom stole, nejak sa debata dostala k spomínaniu na naše detské zážitky. A že je to teda sem-tam pecka! Tak som sa rozhodla začať tie, ktoré si pamätám/ktoré sa dopočujem, písať... A kde by sa písali lepšie ako na blog, všakže :)

Takže sa na ne môžete tešiť! Ja sa tiež teším :)

Pomoc zadarmo

16. prosince 2014 v 21:23 O ľuďoch
Mnohí ľudia sú počas života strašne skúšaní. Rôznymi spôsobmi. Chorobami, problémami, finančnou núdzou... a kvantom ďalších "baktérií..." A ja práve premýšľam nad tým, aké je skvelé, že existujú rôzne charitatívne a neziskové organizácie, ktoré týmto ľuďom pomáhajú. A ktoré im pomáhajú bez nároku na honorár, ktoré fungujú vďaka podpore štedrých darcov a sponzorov (či už sú nimi fyzické alebo právnické osoby).

Našťastie som sa nikdy nedostala do situácie, kedy by som ich pomoc potrebovala, no skutočne si veľmi cením, že existujú. Že sú na svete ľudia, ktorí z neho chcú spraviť lepšie miesto. Ktorí chcú pomôcť ľuďom, ktorí by pomoc inak nedostali (resp. nedostali v takej miere, v akej ju potrebujú). Myslím, že je dobré si uvedomiť, že títo ľudia do týchto projektov investujú kopec energie, času (a často aj vlastných financií).

Ďakujem, že sú na svete ľudia, ktorým záleží na druhých a ktorí tu chcú byť pre nich.

Smútok, bezradnosť, súcit, strach...

16. prosince 2014 v 18:25 Komentáre
Ako asi väčšina sveta, aj ja som zaregistrovala tragédiu, ktorá sa odohrala v škole v Pakistane, kde prívrženci Talibanu nabehli do školy, v ktorej zabili 141 ľudí (z čoho 132 boli deti). A ak mám byť úprimná, dá sa mi z toho grcať. Najlepšie do topánok tým, ktorí to majú na svedomí.

Zastavil sa mi rozum. Tí ľudia (ktorých môžeme pracovne nazývať napríklad "choré mozgy") asi naozaj nepoznajú hranice. A nemyslím len toto. Aj tie "choré mozgy" ktoré v týchto dňoch obsadili kaviareň v Sydney. Vlastne VŠETKY CHORÉ MOZGY, ktoré robia na svete BORDEL. Je mi z toho smutno a cítim strašnú beznádej. Beznádej z toho, čo sa deje a čo my, normálni obyčajní ľudia nedokážeme ovplyvniť a zastaviť. To kruté zabíjanie, týranie... bezcitnosť.

Človek je na jednej strane rád, že sa to nedeje u nás a dúfa, že to tak aj ostane, no zároveň sa desí, že sa to vôbec deje a že to skutočne nemusí ostať len záležitosťou iných geografických oblastí. Bože, prečo ľudia nie sú ľuďmi? Toľko nadávok mi beží hlavou. Ale aj keby som ich napísala, nič by sa nezmenilo. Tým rodičom, ktorým len tak zastrelili deti, to aj tak nepomôže. A tí, ktorí to páchajú, s tým aj tak neprestanú (a ak je medzi nimi nejaký superkretén, ktorý ovláda slovenčinu a číta môj blog, zajtra nabehnú k nám do bytu - a vlastne možno mi dajú aj minútku na to, aby som sa im do tých topánok vygrcala).

Čo s tým môžeme urobiť? Nič. Dúfať a modliť sa, že to niekedy skončí. Alebo sa proste snažiť pozerať na tú časť sveta, ktorá je dobrá a ľudská. Ešte že máme aj tú! Lebo vo svete, ktorý má len tú "zlú časť," by sme predsa žiť nechceli...

Pripájam Johnovu nesmrteľnú výzvu, ktorú natvrdlé ľudstvo evidentne stále nedokázalo pochopiť. A to by jeden povedal, že jednoduchšie sa to už povedať ani nedá...


Sviatky radosti a pokoja

16. prosince 2014 v 10:54 O živote
Už len pár dní! Teda aktuálne presne 8 a celý svet ovládne pokoj a radosť Vianoc. Kiež by sme to mohli povedať takto, však? Bohužiaľ, Vianoce-neVianoce, celý svet neovpládne ani pokoj, ani mier, ani radosť a ani láska. To sú tie najhoršie fakty, ktoré si sem-tam uvedomíe. A stále dúfame, že sa mýlime...

Ale nie o tom som chcela písať. Chcela som písať o tom, čo sa týka každého z nás. Ten vianočný stres. Koniec roka so sebou určite nesie veľa pracovných povinností, pre študentov je to obdobie skúšok a zápočtov, čo je samo osebe stresujúce. A k tomu nákup darčekov, vianočné upratovanie, pečenie, chystanie, prípravy. Nie, nehovorím, že sú to nepríjemné veci. Verím, že mnohí ľudia ich prežívajú v pokoji a radosti. Ale ešte viac verím tomu, že nie všetci.

Možno je to paradoxné, že práve tieto sviatky so sebou nesú toľko stresu a nepohody. Nervóznych vodičov, nervóznych ľudí v obchodoch, kilometrové rady pri pokladniach... Ako teda prežiť Vianoce naozaj v pohode? Ako sa nezblázniť? Hm. Tuším som si položila príliš ťažkú otázku. Ale ako hlavný bod mi príde, aby sme pamätali na to, o čom Vianoce sú (a tým nemyslím len nábožensko-duchovnú dimenziu, myslím, že aj pre neveriach majú Vianoce iný "základ" než stres a darčeky).

A to mi vlastne teraz napadá ako jediný "recept" (hoci určite ich je viac). Lebo tomu vianočnému stresu sa asi nevyhneme. Takže ho nejak musíme prežiť a zvládnuť. Jendoducho, nenechať si ním sviatky pokaziť. A mať stále na pamäti, že kupujeme darčeky, varíme, pečieme a chystáme všetko do dokonalosti kvôli našim blízkym. Kvôli tomu, že im chceme urobiť radosť. Kvôli tomu, že s nimi chceme prežiť radostné a pekné dni. A to je najdôležitejšie. A viete čo je najlešpie? Že sa to aj bez umytých okien a bez piatej dávky vianočných perníkov, ktoré zhoreli, keď sme balili darčeky. :)


...k tejto príležitosti pripravilo občianske združenie Inštitút prijatia nasledovné video s názvom "Ako si nepokaziť Vianoce" Tak kto chcete, klikajte :)


Čo na srdci, to na jazyku

11. prosince 2014 v 12:09 Články k téme týždňa
Tak aktuálna téma týždňa znie "Co bych řekl(a), ale nemůžu." Keď som si ju prečítala, napadla mi otázka, či vôbec niečo také existuje. Áno, asi áno. Ale tiež si myslím, že je toho strašne málo. Alebo priam minimálne. Považujem sa za otvorenú a úprimnú osobu. A ľuďom hovorím aj odporné veci, ktoré radšej nechcú počuť. Nikdy som nedokázala klamať a skrývať sa za falošnou maskou. A možno ma preto mnohí ľudia nemajú radi. A hoci si myslia, že o tom neviem, pretože sa tvária tak strašne roztomilo a sladko, viem o tom. Nie som blbá.

No aj napriek tomu ma život naučil, že hovoriť je striebro a mlčať zlato. Niekedy je lepšie byť ticho. Nemyslím to tak, že "držať hubu a krok." S tým sa nestotožním asi nikdy. Len jednoducho, keď niečo ľuďom nehovorím, väčšinou to je nie preto, že by som nemala odvahu. Skôr je to preto, že na nich už odmietam míňať svoju energiu a čas. Lebo mi za to proste nestoja.

Ale teda, čo by som rada povedala? Viem, ako klamete. Viem, ako predstierate. Viem, akí ste falošní. A nech si kto chce myslí, že to je o kom chce.

O (ne)tolerantnosti

11. prosince 2014 v 11:46 O ľuďoch
Tak, ďalší článok silno inšpirovaný mojim životom. A zdieľaním chodby na intráku s "hlučnými susedkami." Na intráku žijem piaty rok. Celkom dlho. Ale že som teda za tie prvé 4 roky nezažila to, čo tento... Neviem ako vám, ale mne nepríde úplne v pohode každý týždeň sa 2x opiť a ziapať celú noc na chodbe. Na chodbe!!! Keby tieto slečny používajú aspoň izbu, ale... No a teda, vždy počas týchto ich "párty" (v intervaloch cca 2x za noc) sme ich boli pekne slušne poprosiť, či by mohli byť tichšie. Ako inak, bez výsledku... A teda, ako keby to nestačilo, po zavretí dverí si ešte vypočujete nepekný prívlastok na vašu osobu...

A to ma tak nejak priviedlo k úvahe o tom, že niektorí ľudia sú asi naozaj chorobne netolerantní. A že takto to proste nejde. Veď ako by to vyzeralo, keby sme všetci prejavovali voči okoliu toľko tolerancie ako tie slečny z chodby? Neviem. Ale predpokladám, že otrasne. Na svete žije 7 miliárd ľudí (áno, opäť toto číslo, ktoré som si vygooglila pri písaní iného článku). Predstavme si, aké by to bolo, keby si každý robil čo chcel a nebral ohľad na ostatných. Hej. Veľa ľudí to tak robí. Chvalabohu, že nie všetci.

Som naozaj vďačná a šťastná, že niektorí ľudia sa zaujímajú aj o iných. A nemusia im hneď pomáhať. Na začiatok vlastne úplne stačí, keď sa ich naučia tolerovať (a prijímať). Ale prečo to takto nerobíme úplne všetci? Veď to vôbec nie je také ťažké. Skúsme sa preto aspoň sem-tam zamyslieť nad tým, ako to, čo robíme vplýva na druhých. Neobmedzuje ich to? Neprekáža im to? A ak áno - čo s tým môžeme urobiť?

"Počula som zvuk The Beatles..."

11. prosince 2014 v 11:38 Zážitky
Podobnou vetou reagovala sestra Georga Harrisona (člena Beatles) na koncert Beatlesáckej revival kapely The Backwards. Len stručne (s hrdosťou) zhrniem, že táto skvelá kapela má svoj pôvod na Slovensku (jeden z členov je Čech, ostatní sú Slováci) a že zožala veľký úspech aj na celosvetových Beatles festivaloch (stali sa napríklad víťazmi Beatlefestu v New Yorku v roku 1998). Ale pokiaľ si o nich chcete prečítať viac, môžete navštíviť ich webové stránky. Pretože v tomto článku sa chcem zamerať skôr na to, čo som s touto kapelou už zažila.

A že toho bolo dosť! Pár dní dozadu sme sa so sesternicou vybrali na ich ďalší koncert. Prečo ďalší? No, povedzme, že sme ich už niekoľko absolvovali. Nie preto že by sme boli posadnuté fanynky. Nemám ich fotkami polepenú stenu a nepodpisujem sa ich priezviskami. Teda - takto sa prejavujú posadnuté fanynky, či? Ok, možno mám o tom len divnú predstavu. :D

Ale. Na ich koncerty sa rada vraciam preto, že sú skvelé a že si ich vždy úplne užijem. Či už ide o vianočný koncert, na ktorom sedím, alebo o open-air koncert, na ktorom sa pohupkávam na nohách (alebo tancujem). A tento raz to nebolo inak. Veď kde inde by ste si mohli v tejto dobe naživo vypočuť Beatlesákov? A dokonca, musíme pripustiť, že aj vidieť ich - vďaka ich skvelej Beatlesáckej vizáži a niekoľkým prevlekom, ktoré vystriedali. A ja ako "stará Beatlesáčka" si to náramne užívam. Stále dokola.
Jednoducho, každému Beatles fanúšikovi môžem ich koncert jedine odporučiť. Aj niekoľkokrát! A vlastne možno aj nefanúšikovi - ja som začala počúvať Beatles až po tom, ako som prvý raz zažila koncert The Backwards.





Malé veci tvoria veľké šťastie

2. prosince 2014 v 21:09 Články k téme týždňa
Ráno som absolvovala dobrovoľne-nutnú polhodinovú prechádzku na autobus. Vlastne pred nástupom na prax som stihla až 2 ranné prechádzky (druhou som zabíjala čas). A hoci nemám rada zimu, sneh a klzké chodníky, dnes ráno som si to nesmierne vychutnávala. Ako krásne vyzeralo to biele zasnežené mesto! A konáre stromov, ktoré priam umelecky obalil ľad. A teda, musím napísať, že na to, že nie som ani veľkým fanúšikom skorého vstávania, tá prechádzka začínajúca o 7 ráno mala tiež niečo do seba. Bezstarostne som kráčala, asi nad niečím premýšľala a užívala si začiatok dňa. A cítila som sa skvele! Áno skvele, hoci to ráno kombinovalo 2 moje neobľúbené faktory (opakujem, nemám rada zimu a neznášam ranné vstávanie).

Celkom mi teda padla do rany téma tohto týždna "Maličkosti, které dělají lidi šťastnými." Neviem aké maličkosti robia radosť vám. A tak nejak predpokladám, každého z nás tešia iné veci. Ale čo máme všetci spoločné? (Alebo - čo by sme mali mať spoločné?) To, že niekedy nás môžu urobiť šťastnými aj zvláštne a neočakávané veci (ako sa to stalo napríklad mne). Asi by sme si mali viac všímať a vážiť tieto maličkosti. Naoko bežné veci. "Samozrejmosti." A možno si potom uvedomíme, aké sú vlastne významné, ako sme za ne vďační a ako sa vďaka nim cítime fajn.

A čo vy? Aké "maličkosti" vám robia radosť? Všímate si ich?

Začiatok decembra - koniec sveta?

1. prosince 2014 v 17:26 O mne a o blogu
Celý deň som bola na praxi. Vstávala som o 6 ráno absolútne nevyspatá, lebo nejakí drahí spoluobyvatelia nášho intráku museli bohviedokedy ziapať na celú kuchynku a chodbu a mne sa nedalo zaspať. Ale OK. To sa stáva. Vyspím sa večer. Keď som o pol 4 končila prax, mala som v hlave prekrásnu predstavu toho, ako prídem o 4 domov, do pol 6 budem mať príjemnú pauzu na seba, blog a pod., potom sa niečo poučím, pôjdem na internetovú poradňu, v ktorej robím a pomaly sa poberiem s filmom spať.

Lenže, viete ako to chodí. Človek mieni, Pánboh mení. A tak som po praxi čakala 10 minút na trolejbus v domienke, že mešká, lebo sa stala nejaká lokálna porucha a pôjde niečo náhradné. A potom mi zavolal môj drahý muž, že mu nejde električka z práce. A potom sa nejaké ženy vedľa mňa na zastávke bavili, že nechodia žiadne trolejbusy. Tak mi nejak došlo, že porucha nebude zrovna lokálna. A tak som začala uvažovať ako sa čo najrozumnejšie dostanem domov. A či sa dostanem rozumnejšie domov alebo k Maťovi. "Ísť pešo" som vylúčila okamžite. Pršalo. Mrzlo. Bola mi zima. Bola som mokrá. Aj keď som nad sebou mala rozprestrený dáždnik. Tak som čakala ďalších 10 minút na autobus, ktorý ma doviezol aspoň bližšie k vytúženému teplu domova. A odtiaľ som sa trepala pol hodinu pešo. Prišla som približne v stave, že "ty si fakt mala dáždnik?."
A bola som premrznutá. A strašne nasraná.

Ten krásny celobrnenský dopravný kolaps, plno áut a tú dojemnú radu možno 10 električiek, ktoré lemovali posledný kilometer mojej cesty, som chcela odfotiť ako fotodokumentáciu na blog, lenže: 1. nebolo by to vidno; 2. mala som zmrznuté ruky a nevedela som ich dať do inej polohy ako bola tá, v ktorej som držala dáždnik.

Aha. A ešte ďalšia super vec - v rukách som niesla potvrdenie o absolvovaní praxe, ktoré teraz vyzerá asi tak ako keby som si ho dala pod pivo. Lebo sa nezmestilo do kabelky. A keď som tú pol hodinu v daždi šlapala domov som si povedala, že už mi to je jedno, že keď ho prinesiem celé vlnité, už mi je jedno, či bude prehnuté na polovicu. (A nie, druhý raz to vytlačit nestíham.) Takže zbohom moja poctivosť a snaha držať papiere tohto kalibru pekné, rovné a dobre zaopatrené. Proste smola.

Tak taký bol môj prvý decembrový deň. Aha! A tie trolejbusy a električky ešte stále nejazdia. Tak som zvedavá ako pôjdem ráno zase na prax. Ak zas pol hodinu pešo po daždi, neviem... Proste zase menej spánku a prídem tam ako zbitý pes (presne ako som prišla aj dnes domov).

Ale niekedy jednoducho stačí, aby trochu zapršalo a primrzlo a človek si zrazu nevie dať rady. Asi je tá príroda nakoniec predsa len mocnejšia ako človek.