Smútok, bezradnosť, súcit, strach...

16. prosince 2014 v 18:25 |  Komentáre
Ako asi väčšina sveta, aj ja som zaregistrovala tragédiu, ktorá sa odohrala v škole v Pakistane, kde prívrženci Talibanu nabehli do školy, v ktorej zabili 141 ľudí (z čoho 132 boli deti). A ak mám byť úprimná, dá sa mi z toho grcať. Najlepšie do topánok tým, ktorí to majú na svedomí.

Zastavil sa mi rozum. Tí ľudia (ktorých môžeme pracovne nazývať napríklad "choré mozgy") asi naozaj nepoznajú hranice. A nemyslím len toto. Aj tie "choré mozgy" ktoré v týchto dňoch obsadili kaviareň v Sydney. Vlastne VŠETKY CHORÉ MOZGY, ktoré robia na svete BORDEL. Je mi z toho smutno a cítim strašnú beznádej. Beznádej z toho, čo sa deje a čo my, normálni obyčajní ľudia nedokážeme ovplyvniť a zastaviť. To kruté zabíjanie, týranie... bezcitnosť.

Človek je na jednej strane rád, že sa to nedeje u nás a dúfa, že to tak aj ostane, no zároveň sa desí, že sa to vôbec deje a že to skutočne nemusí ostať len záležitosťou iných geografických oblastí. Bože, prečo ľudia nie sú ľuďmi? Toľko nadávok mi beží hlavou. Ale aj keby som ich napísala, nič by sa nezmenilo. Tým rodičom, ktorým len tak zastrelili deti, to aj tak nepomôže. A tí, ktorí to páchajú, s tým aj tak neprestanú (a ak je medzi nimi nejaký superkretén, ktorý ovláda slovenčinu a číta môj blog, zajtra nabehnú k nám do bytu - a vlastne možno mi dajú aj minútku na to, aby som sa im do tých topánok vygrcala).

Čo s tým môžeme urobiť? Nič. Dúfať a modliť sa, že to niekedy skončí. Alebo sa proste snažiť pozerať na tú časť sveta, ktorá je dobrá a ľudská. Ešte že máme aj tú! Lebo vo svete, ktorý má len tú "zlú časť," by sme predsa žiť nechceli...

Pripájam Johnovu nesmrteľnú výzvu, ktorú natvrdlé ľudstvo evidentne stále nedokázalo pochopiť. A to by jeden povedal, že jednoduchšie sa to už povedať ani nedá...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama