Začiatok decembra - koniec sveta?

1. prosince 2014 v 17:26 |  O mne a o blogu
Celý deň som bola na praxi. Vstávala som o 6 ráno absolútne nevyspatá, lebo nejakí drahí spoluobyvatelia nášho intráku museli bohviedokedy ziapať na celú kuchynku a chodbu a mne sa nedalo zaspať. Ale OK. To sa stáva. Vyspím sa večer. Keď som o pol 4 končila prax, mala som v hlave prekrásnu predstavu toho, ako prídem o 4 domov, do pol 6 budem mať príjemnú pauzu na seba, blog a pod., potom sa niečo poučím, pôjdem na internetovú poradňu, v ktorej robím a pomaly sa poberiem s filmom spať.

Lenže, viete ako to chodí. Človek mieni, Pánboh mení. A tak som po praxi čakala 10 minút na trolejbus v domienke, že mešká, lebo sa stala nejaká lokálna porucha a pôjde niečo náhradné. A potom mi zavolal môj drahý muž, že mu nejde električka z práce. A potom sa nejaké ženy vedľa mňa na zastávke bavili, že nechodia žiadne trolejbusy. Tak mi nejak došlo, že porucha nebude zrovna lokálna. A tak som začala uvažovať ako sa čo najrozumnejšie dostanem domov. A či sa dostanem rozumnejšie domov alebo k Maťovi. "Ísť pešo" som vylúčila okamžite. Pršalo. Mrzlo. Bola mi zima. Bola som mokrá. Aj keď som nad sebou mala rozprestrený dáždnik. Tak som čakala ďalších 10 minút na autobus, ktorý ma doviezol aspoň bližšie k vytúženému teplu domova. A odtiaľ som sa trepala pol hodinu pešo. Prišla som približne v stave, že "ty si fakt mala dáždnik?."
A bola som premrznutá. A strašne nasraná.

Ten krásny celobrnenský dopravný kolaps, plno áut a tú dojemnú radu možno 10 električiek, ktoré lemovali posledný kilometer mojej cesty, som chcela odfotiť ako fotodokumentáciu na blog, lenže: 1. nebolo by to vidno; 2. mala som zmrznuté ruky a nevedela som ich dať do inej polohy ako bola tá, v ktorej som držala dáždnik.

Aha. A ešte ďalšia super vec - v rukách som niesla potvrdenie o absolvovaní praxe, ktoré teraz vyzerá asi tak ako keby som si ho dala pod pivo. Lebo sa nezmestilo do kabelky. A keď som tú pol hodinu v daždi šlapala domov som si povedala, že už mi to je jedno, že keď ho prinesiem celé vlnité, už mi je jedno, či bude prehnuté na polovicu. (A nie, druhý raz to vytlačit nestíham.) Takže zbohom moja poctivosť a snaha držať papiere tohto kalibru pekné, rovné a dobre zaopatrené. Proste smola.

Tak taký bol môj prvý decembrový deň. Aha! A tie trolejbusy a električky ešte stále nejazdia. Tak som zvedavá ako pôjdem ráno zase na prax. Ak zas pol hodinu pešo po daždi, neviem... Proste zase menej spánku a prídem tam ako zbitý pes (presne ako som prišla aj dnes domov).

Ale niekedy jednoducho stačí, aby trochu zapršalo a primrzlo a človek si zrazu nevie dať rady. Asi je tá príroda nakoniec predsa len mocnejšia ako človek.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama