Leden 2015

Milí páni, kľudne buďte gentlemani, neurazíme sa

29. ledna 2015 v 13:39 O ľuďoch
Milí páni! Vieme, že to máte ťažké a že je toho na vás niekedy veľa. Ale naozaj až tak veľmi veľa, aby ste nemali čas ani na to byť tak trochu...viete...gentlemeni? Alebo sme drzé a žiadame priveľa? Prepáčte. Pán X z vlaku. Prepáč, že som tak trochu očakávala, že keď ma uvidíš, ako sa zúfalo snažím vyložiť hore štyristo kilový kufor, ktorý ma počas tejto akcie tritkrát skoro prevalil, že mi proste pomôžeš a vyložíš mi ho tam. Krava. Veď to by si si musel dať dole sluchátka a na pol minúty odložiť svoj ajfón. Chcela som toho príliš. Viem.

A ty? Kamarát s identifikačnou známkou Y. Keď máme spoločnú cestu, rozprávaš sa so mnou a si nervózny že idem pomaly? Tak mi sakra zober tú tašku, ktorá váži polovicu zo mňa. Ručím ti za to, že pôjdem rýchlejšie. Fakt. Aha, to by si nemohol pri tom rozprávaní dostatočne gestikulovať alebo...? Aha, tebe to len nenapadne. Tak pardon.

Týpek na ulici. Ja vidím, že sa ponáhľaš. Vidia to všetci. A prečo? Lebo si do mňa vrazil a takmer si ma zhodil. Ospravedlniť sa mi za to? Preboha! Snáď by som to po tebe nemohla chcieť. Nabudúce ma kľudne prevalcuj a keď budem na zemi, nezabudni mi ešte stúpiť na hlavu. Lebo sa ponáhľaš. A prosím ťa, hlavne si neodpusti ešte zamrmlať popod nos niečo v zmysle, že som vlastne krava. Ako som si dovolila byť na tej istej ulici ako ty, keď sa ponáhľaš!!! Moja chyba.

A čo mám povedať chalanovi z intráku? Mrzí ma, že ti ten debil nedal zápočet a že sa tešíš ako konečne prídeš na izbu a zagamblíš si WOWko. Ale tie dvere? Tie dvere si do mňa skutočne pustiť nemusel. Hej, ja viem, že by si sa k tomu počítaču dostal o dve sekundy neskôr a som dosť trúfalá... Ja len, že... Asi by ma potešilo, keby si ich tie dve sekundy podžal a počkal kým prejdem. Aha, tebe to nenapadlo, lebo veď si ich viem, po tom, ako do mňa vrazia, otvoriť aj sama. Máš pravdu.

Ešte že tvoj spolubývajúci ma pri nastupovaní do šaliny pustil ako prvú. Nemusel. Vedela by som nastúpiť aj druhá. Bol milý. A ten chlap z vlaku, ktorý mi ten kufor pri vystupovaní vyniesol až von? Zvládol to bez ajfónu takmer minútu! Dokonca to zvládol aj chalan, čo mi otvoril a podržal dvere, keď som vchádzala do menzy. Hrdinovia. Prečo nimi nechcete byť všetci? Veď to je celkom jednoduché a nás to poteší. Nehovoriac o tom, že si pri tom u nás šplhnete.

PS: Mužov mám rada a tento článok nie je prejavom žiadneho druhu nenávisti voči nim. Len snahou poukázať na to, že niektorí z nich zabúdajú byť gentlemanmi a že nám to niekedy možno aj trochu chýba...

Postihnuté dieťa - príťaž, výzva či oboje? (úvaha, nie skúsenosť)

28. ledna 2015 v 21:38 O ľuďoch
Študujem psychológiu a som (priemerná) žena. Čo to znamená? Že som sa už asi miliónkrát učila o všetkých možných a nemožných ochoreniach a postihnutiach, ktoré môžu stretnúť deti a ich rodiny. A priznám sa, vždy, keď som sa niečo na túto tému učila, premohol ma nejaký jemný "strach do budúcna." Čo ak sa to niekedy stane aj mne? Bála som sa tú otázku si vôbec uvedomiť. Ako možno každá (primerná) žena. Raz chcem mať deti. A ako každá žena, chcem, aby boli zdravé. Už teraz, x rokov predtým, než o nich začnem vôbec reálne uvažovať. Ale to je asi tá študijná deformácia.

Ale prečo píšem tento článok? Nedávno som sa opäť zamyslela nad problematikou prijatia postihnutia dieťaťa a prijatia postihnutého dieťaťa. Automaticky mi naskočila predstava šoku, katastrofy a prevrátenia doterajšieho života. Čo je asi aj realitou. Ale neviem. Nikdy som sa v takejto situácii neocitla. A dúfam, že sa ani neocitnem, samozrejme.

Premýšľam nad tým, že prítomnosť (ťažko) postihnutého dieťaťa v rodine ju poznačí na celý život. Ako to tie rodiny zvládajú? Po viacerých súkromných úvahách mi napadla jedna vec, ktorá mi nenapadla nikdy počas nich. Že možno sa dá tieto deti prijať nesebecky. A to je základ. Nežiť život preto, lebo si ho chceme užívať, ale žiť ho zodpovedne. A vlastne by bolo v tejto problematike zaujímavé zamyslieť sa nad tým, na koľko % sa dieťa narodí pre to, aby sme z neho mali radosť a na koľko % sa dieťa narodí preto, aby sme sa oňho starali a aby dalo (možno) nášmu životu zmysel. Na koľko % je tu dieťa preto, aby sme si ním plnili naše súkromné sny a na koľko % sme tu my preto, aby sme urobili jeho život krajším v rámci jeho i našich možností? Na koľko % napĺňame ním náš život a na koľko % napĺňame nami jeho život? A ako veľmi sa to všetko vlastne stretáva a spája? (A vlastne... keď tak nad tým uvažujem, ani zdravé dieťa sa nenarodí preto, aby sme to s ním mali ľahké...)

Nie. Netuším aké ťažké je vyrovnať sa s takýmto osudom. A ani v najmenšom nechcem odsúdiť ľudí, ktorí sa rozhodnú, že tieto deti nechcú vychovávať. Na to tu nie som a netuším ako by som v podobnej situácii dokázala reagovať ja. No snažím sa nad tým zamyslieť tak, aby to mohlo vyznieť - hm, neviem či zrovna "pozitívne" je to správne slovo, možno proste "menej beznádejne."

Verím, že sa s tým dá popasovať a že postihnuté deti nemajú byť odložené ako menejcenné. Verím tomu, že aj ony vedia svojim blízkim robiť radosť. A verím aj tomu, že rodičia a ľudia, ktorí sa rozhodnú tieto deti vychovávať a pracovať s nimi, sú výnimoční a neuveriteľne im fandím.


O týpkovi v reštaurácii

28. ledna 2015 v 10:51 Príbehy zo života
Po príbehoch z detstva mi napadlo, že možno by mohlo stáť za to spísať aj niektoré príbehy z bežného života. Či už z môjho alebo zo života iných ľudí. A napadlo mi to práve vtedy, keď som si spomenula na leto, kedy som vypomáhala ako čašníčka v hoteli.

Áno, ja extémne nešikovná osoba, som vypomáhala ako čašníčka. O tom, že to bol najhorší mesiac v mojom živote písať nebudem. Ani o tom, ako ma to motivovalo do tvrdého štúdia. To musíte proste zažiť. V každom prípade, tie dni, kedy sa v hoteli konali veľké kongresy a akcie, prípadne do toho ešte nejaká tá svadba a bol plný ľudí, ktorí chceli všetci naraz jesť, boli hrozné. Myslím, že záťažové boli aj pre personál, ktorý mal za sebou roky praxe a patričnú školu. A čo ja? Malý nádejný psychológ s dušou snílka a nešikovnými rukami? Tie dni som neznášala tuším ešte predtým ako začali.

A tak to bolo aj vtedy. Veľká firma plná mladých ľudí a teambuildingový víkend. Večera. Všade ľudia. Taniere, poháre, misky. Príbor. Chaos. Kuchári boli nervózni a čašníci nestíhali. Organizačná katastrofa. A tak som behala, so strojeným, ale v podstate možno aj trochu úprimným úsmevom na tvári, roznášala som jedlo a pitie a zbierala prázdne taniere. Kopy prázdnych tanierov.

Ako som si tak pri jednom zo stolov nakladala na ruku štós tanierov, z ktorých už hostia dojedli dokonalú päťhviezdičkovú večeru, pri ktorej kuchári nádávali asi ešte dlhšie, než ju pripravovali, stalo sa to, čo som nechcela a za čo som sa vtedy pár minút nenávidela. Svoju nešikovnosť som spomínala, však? A práve ona mi napomohla v tom, aby príborový nôž z vrchu starostlivo naukladanej kôpky tanierov spadol. Myslím, že som ho videla padať ako v spomanlenom zábere. Letel, dotkol sa stola, najprv tou stranou, za ktorú ho držíme, odrazil sa a strana špinavá od jedla pristála na rukáve bielej košele Pána Dokonalého V Obleku. Trapas.

"Pardon. Prepáčte. Prepáčte." V zmätku som sa snažila ospravedlniť za faux pas a nepríjemnosť, ktorú som spôsobila. "To je v pohodě, slečno." tuším sa u(za)smial. Nemusím snáď hovoriť, že zvyšok večera som sa nenápadne snažila tento stôl nechávať na starosť iným čašníkom. Potom som ho videla ešte na raňajkách. A zase sa smial vždy, keď ma zbadal. A potom konečne skupina americky vyzerajúcich business týpkov v oblekoch odišla. A o niekoľko dní alebo týždňov aj ja.

Už som si našla princa

28. ledna 2015 v 10:27 O mne a o blogu
Čo sa týka chlapov, vždy som bola tak trochu pateticko-nostalgicko-poeticko ladený sebatrýzniteľ. Takže som vždy s potešením vyhľadávala platonické lásky. A aj napriek tomu, ako dokonale plnili moje sebatrýzniteľské a poeticko-nostalgické potreby, v kútiku duše som stále tak nejak túžila po tej reálnej láske, o ktorej všade hovorili. A potom prišla. Pred piatimi rokmi. Po ôsmich rokov v triede. Môj Maťo.

Príde mi to, že sme spolu už hrozne dlho. A že to hrozne uteká. A že to je skvelé. A že každý deň prinesie niečo nové - nehovoriac o každom týždni, mesiaci, či roku. Ako sa to pomaly mení a ja ani nestíham vnímať kedy. Strašne ho ľúbim a to, čo momentálne mám, by som nevymenila. (Hoci niekedy počas hádok podfarbených mojim temperamentom a náladovosťou mi to napadne. Ale iba dokým zas nevychladnem.) Ale nie. Nechcem sa chváliť ani opisovať dynamiku nášho vzťahu a hádok. Aj keď teda, verím tomu, že pre môjho budúceho možného terapeuta by to raz mohol byť podnetný materiál. Ale to je jedno. Teraz.

Chcem hovoriť o tom, že aj do toho krásneho vzťahu mi sem tam zavíta tá potreba pateticko-nostalgicko-poetického sebatrýznenia. A premýšľam o romantických princoch a o tom, že už vlastne nie som tá dobývaná princezná, ktorá čaká na vysnívaného bieleho koňa. Na ktorom je princ. A musím sa priznať, že niekedy mi je ľúto, že túto fázu mám už za sebou. (Nech som si počas nej akokoľvek silno priala, aby skončila). Premýšľam, aké by to bolo, skúsiť tú rozprávku ešte s iným princom. Byť chvíľu inou princeznou. Čakať v komnate a spoza záclony nenápadne sledovať, koľko ich prejde popod moje okno. A predstavovať si, aké to bude, až vyjde po nekonečnom točitom schodisku až za mnou. Aj keď možno v skutočnosti nevyjde. A potom byť chvíľu sklamaná. Ale len chvíľu - dokým zas neuvidím ďalšieho "toho pravého." S ktorým sa to môže skončiť úplne rovnako...

A potom mi aj v tomto rozprávkovom ladení napadne, že tá princezná nie je až taká šťastná. A že rozprávky sú o tom, že sa tá láska hľadá. A ja som vlastne princezná luckerka - že toho princa už mám a že prišiel tak skoro. A potom? Potom prestanem snívať tieto sny a začnem žiť to skvelé, čo už mám. A čo by som za iných princov pod oknom nevymenila.

A čo som tým teda chcela povedať? Proste si niekedy uvedomím, že to, čo mi niekedy chýba, už vlastne mám. Ibaže už som v inej časti príbehu.


Skláňam klobúk pred...

27. ledna 2015 v 23:45 O ľuďoch
...ľuďmi, ktorí veria, že sa veci môžu zmeniť a robia pre to všetko, čo môžu (aj keď často dlho nevidia výsledky)
...ľuďmi, ktorí to nevzdali a bojujú s nepriaznivými podmienkami
...ľuďmi, ktorí veria v dobro ľudstva
...ľuďmi, ktorí neodsudzujú iných za ich skutky
...ľuďmi, ktorí robia svoju prácu dobre
...ľuďmi, ktorí sú tu pre druhých
...ľuďmi, ktorí napriek všetkému ostávajú čestní
...ľuďmi, ktorí ani napriek úspechu nezabudli na pokoru
...ľuďmi, ktorí sa neboja byť iní a ísť "proti prúdu"
...ľuďmi, ktorí prekonávajú svoj strach a idú dopredu
...ľuďmi, ktorí...

...na svete je toľko ľudí, ktorých stojí za to si všimnúť a ktorí nás môžu inšpirovať... Pred kým skláňaš klobúk ty?

Nevera sa stala normou

23. ledna 2015 v 12:30 O vzťahoch
Už dlhšiu dobu cítim potrebu vyjadriť sa k niektorým veciam. A dlho som sa k nim nevyjadrila, lebo som akosi nedokázala pomenovať, čo je vlastne to, v čom vidím problém, čo je to, o čom chcem písať. Ale tuším vo mne konečne dorástli tie slová - chcem hovoriť o Morálke a Zodpovednosti. Takže tejto problematike v blízkej či ďalekej dobe venujem niekoľko článkov. Toto je prvý z nich.
Mám pocit, že v dnešnej dobe je hlavným pravidlom pre život "Nech je to čo najľahšie." Nie "Nech žijeme správne alebo dobre." Nech nás to proste nestojí veľa úsilia. A potom to tak vlastne aj vyzerá. Samozrejme, nechcem vyvodzovať dôsledky alebo súvislosti tam, kde nemusia byť, kde možno nie sú, ale na druhej strane, kde byť môžu. Ide mi skôr o to pozrieť sa na veci z "inej strany" než sa na ne pozeráme bežne.

Prvou vecou, ktorú vnímam ako zvláštnu a pohnutú je aktuálne chápanie partnerskej/manželskej nevery. Tuším sa z nej stal trend, úplne bežná vec, ktorá nie je problémom, ale naopak patrí k životu. Nie, nechcem poprieť, že aj v dobrom vzťahu sa môže stať, že sa to niektorému z partnerov vymkne. Alebo že k nej môžu viesť dlhodobé problémy vo vzťahu. Ale o tom momentálne písať nechcem.

Chcela by som sa vyjadriť skôr k tomu, že to, čo bolo kedysi vnímané ako hraničné, ako niečo, čo "nie je v poriadku," je teraz vlastne v pohode. Že partneri, ktorí sú si verní, sú často vzácnymi výnimkami - prípadne naopak obeťami ostrakizmu a vtipov. Alebo dokonca! Že verná žena je považovaná za nereálny ideál či múzu. Naozaj chceme spoločnosť, kde to je takto? Prečo sa muži nesprávajú ako k ideálom a múzam ku svojim vlastným ženám? Prečo si ich nevážia a nie sú schopní odolať ostatným? A ženy? Prečo utekáme do náručí cudzích mužov? Prečo rátame s tým, že príležitostná nevera z akejkoľvek strany je proste nutná skúsenosť? (Nie, ja s tým nerátam a nikdy nebudem).

Možno preto, že je to vlastne jednoduchšie. O toľko jednoduchšie! Veď prečo by sme si niečo krvopotne odopierali, keď nemusíme? Prečo by sme mali odolať pokušeniu, ktoré vyzerá tak príťažlivo? Zbytočná námaha. Morálka šla proste, prepáčte mi tento výraz, do prdele. Zodpovednosť nás nezaujíma, lebo je zložitá. A keď nad tým tak premýšľam - prečo by mi ten muž nezahol, keď vie, že môže, že to vnímam ako niečo, čo sa sem tam stane. A prečo by som mu potom nezahla ja? Veď... Nie, podľa mňa to nie je normálne a do vzťahu to nepatrí.

A opäť podotýkam - neodsudzujem každého neverníka, neodsudzujem vzťahy, v ktorých sa to stalo alebo deje. Odsudzujem to, že sa to stalo bežnou normou. Že nevera sa stala novodobou spoločenskou hrou. A že výlučnosť vzťahu s partnerom/manželom sa akosi stráca. Keď si predstavím, že by sa niečo také stalo mne a môjmu priateľovi, je mi hrozne. Aj keby sme sa rozhodli napriek tomu ostať spolu, viem, že náš vzťah by utŕžil hroznú stratu - stratu tej výlučnosti a dôvery. A to by mi za trochu vzrušenia a zmeny naozaj nestálo. A pevne verím tomu, že by to za to nestálo ani jemu. A vlastne mi je asi ľúto, že niektorí ľudia tú výlučnosť a dôveru vo vzťahu asi ani nepociťujú...

Buďme zodpovední. Nerobme niečo len preto, že to je jednoduchšie alebo preto, že to robia všetci. Objavme v svojom partnerovi "všetko, čo potrebujeme." Dajme mu pocit výlučnosti a výnimočnosti.

O tom, ako Vladko podpálil babkinu kuchyňu

21. ledna 2015 v 13:11 Príbehy z detstva
Tak prichádzam s ďalším príbehom z detstva - tento raz opäť o Vladkovi. A musím sa priznať, že o tomto príbehu som sa dozvedela až nedávno. Nechápem ako je možné, že práve toto mi celých 12-13-14 (?) rokov unikalo... Takže tento príbeh bude možno trochu dotvorený tým, ako si predstavujem, že môže takáto situácia prebiehať. Ale snáď to bude aj tak stáť za to! :)

Bol pekný príjemný deň a čarovné dieťa Vladimír sedelo u babky v kuchyni. Ako už bolo dávno všetkým jasné, od malička bol z neho tak trochu pyroman. Najkrajšie chvíle jeho vtedajšieho života pozostávali z toho, ako mohol niečo páliť, pozerať sa ako niečo horí a podobne. Ako tak teda sedel v kuchyni, upútal ho zapaľovač. Hoci bol Vlad vtedy ešte veľmi malý, zapáliť na ňom oheň preňho nebolo problém. A tak sa to stalo aj teraz. Hral sa, robil ohník a...zrazu... začal horieť obrus. Najprv pekne z rohu a postupne poctivo dookola. Vlad nevedel čo má robiť. "Ohniská dymiská" (ako tomu v danej dobe hovoril) boli síce super. Ale také veľké a v kuchyni keď je tam sám?

Pravdepodobne mu došlo, že má prúser. A tak sa rozbehol za mamou, ktorá si dávala kvalitného poobedného šlofíka. Vladkove vypleštené oči povedali všetko, čo bolo treba a ona sa rozbehla dole k babke. Ten pohľad, ktorý ju tam čakal, ju vôbec nepotešil. Obrus, ktorý pred chvíľou horel len dookola, sa odtrhol a padol na koberec a lavicu. A tak začalo pomaly zvesela obhorievať aj toto.

Samozrejme, ako schopnej žene v domácnosti sa jej podarilo všetko uhasiť a zamaskovať, aby si to babka nevšimla. A všetko sa skončilo šťastne. Z Vladka vyrástol statný muž, z ktorého síce asi nebude požiarnik, ale zatiaľ všetko nasvedčuje aj tomu, že sa z neho nestane ani pyroman či podpaľač. Chvalabohu.

Ako si spraviť tento rok krajším?

13. ledna 2015 v 13:24 O živote
Ako tak nad tým premýšľam, asi by si to žiadalo nejaký novoročný článok. Že je už 13.1.? To nevadí. Od začiatku tohto roka neuplynuli ešte ani dva týždne. A ja by som sa mala učiť na skúšku alebo písať nejakú seminárku alebo konečne uvažovať o diplomke. A to sú vlastne skvelé predpoklady na to, aby som sa venovala blogu!

Rada by som bilancovala, čo priniesol starý rok a čo prinesie nový - mám rada tieto úvahy. Ale tie osobné si nechám predsa len pre seba. Ako som napísala, nový rok netrvá ešte ani dva týždne. A už sme stihli zaregistrovať toľko (extrémne) negatívnych vecí, ktoré sa vo svete stali. Môže sa stať, že to človeku vezme tú nádej, s ktorou väčšinou vstupujeme do každého nového roku - že tento bude lepší ako bol ten minulý.

Veľa vecí, ktoré sa dejú a ktoré nás vlastne môžu ovplyvniť, nedržíme v rukách. Jednoducho, nespravíme s nimi nič. To môže znieť bezútešne. Ale! Ale stále máme na výber. Nech sa deje čokoľvek, vždy bude niečo, čo v našich rukách je. Mnohé dni (ak nie vlastne úplne všetky) si môžeme skrášliť sami. Ako? Tým, čo máme radi. Prechádzkou s rodinou alebo priateľmi. Príjemným pokojným večerom. Návštevou divadla. Tvorivosťou. Športom.

A keď nás stretne niečo nepríjemné, s čím nedokážeme spraviť nič? Tak voči tomu stále môžeme zaujať slobodný postoj. Hľadajme v živote veci, ktoré nás tešia a ktoré nám robia radosť. Buďme bdelí a sledujme, čo sa deje vo svete, ale nenechajme sa tým deprimovať. Urobme každý deň aspoň jednu vec, ktorú máme radi. Venujme každý deň aspoň 20 minút sebe. A možno potom na Silvestra zhodnotíme tento rok ako pekný. Napriek všetkému.

Nekŕmte Pou, rozprávajte sa spolu!

13. ledna 2015 v 12:02 Články k téme týždňa
Nedávno sme s priateľom spomínali na detstvo. A na to ako sme sa mali vtedy super. Ako sme sa hrávali a ako sme trávili čas. A viete na čom sme sa zhodli? Že sme strašne radi, že sme prevažnú časť detstva strávili bez počítačov, bez internetu, bez mobilov... Že sme sa hrali s normálnymi hračkami a vytvárali sme si "svoj svet," nefungovali sme v tom, ktorý nám vytvorilo virtuálne prostredie.

Hej, jasné, nebudem pochybovať o tom, ako nám internet otvára dvere "do sveta" a aký je užitočný. O tom sa dá vlastne polemizovať len ťažko. Hoci, bez neho sme si žili tiež pomerne normálne a nemali sme pocit, že nám niečo chýba... A teraz? Keď nám na koleji vypadol internet (približne na 10 minút), automaticky sme to všetci zaregistrovali. Preboha! Veď ako by sme mohli prežiť bez neho??? Nemysliteľné!

Pretože sme zleniveli. A zvykli sme si na to, že všetky potrebné informácie, kontakty, no proste všetko... máme priamo pod nosom, stačí párkrát kliknúť. Nakoľko to je pre nás užitočné a nakoľko škodlivé, nechám na vás. Ja osobne však neznášam, keď sedím v krčme a všetci kamaráti sa hrajú ma "inteligentných mobiloch," facebookujú a neviem čo ešte. A viete čo je najhoršie? Že úplne viem, že keď konečne spojazdním svoj smartfón, budem rovnaká. Nie nebudem! Lebo sa budem snažiť, aby som nebola a aby som si nenechala týmto superžrútom času zobrať ešte aj tie pekné chvílky pri pivku a kamarátoch. Preto sa mi veľmi páči nápis pri vstupe do jednej skvelej brněnskej hospody - "Wifi máme, ale zkuste se bavit spolu." A hej, bavíme sa spolu. Pretože na to si spomenieme (pokiaľ toho nevypijeme priveľa) aj o niekoľko mesiacov. Ale na to, že sme kŕmili Pou a facebookovali, si asi nebudeme chcieť spomínať nikdy.

(Téma týždňa - Život bez internetu)

O Vladkovi a jeho myšiach

13. ledna 2015 v 11:21 Príbehy z detstva
Tak toto je jeden z mojich obľúbených príbehov z detstva - hoci teda, musím hneď na začiatku napísať, že je trochu nechutný a morbídny. Lenže ja mám rada nechutný a čierny humor. Tak si premyslite, či chcete čítať ďalej. Chcete? Tak super!

S bratrancom Vladkom sme sa ako deti radi hrávali vonku. Hrali sme sa na "Medicopter" - priviazali sme lano na strom a zachraňovali sme plyšákov a bábiky a podobne. Lenže viete. Bábiky ani hračky sa nehýbu a sú tak trochu no...nie živé. A preto sa môže stať, že vás proste omrzia. Najmä v prípade, že pri plote nájdete tri myšie mláďatká, ktoré mama pravdepodobne vyhodila z hniezda. Prečo? No, možno sa k tomu dostaneme...

No proste sme sa rozhodli, že si tieto myši adoptujeme. Lenže, samozrejme, ja a sestra ako mladé nežné dámy, sme sa ich báli a nechceli sme sa ich dotknúť. Našťastie, Vladko s tým vôbec nemal problém. Zobral si ich, položil ich na svoje detské nákladné auto a vozil ich v ňom. Ale to nás po čase tak isto prestalo baviť. A tak sme im vyhotovili super výbeh (aby nám neušli) a v ňom bolo niečo plechové, čo slúžilo ako šmykľavka. Na ňu sme tieto myši však vždy museli vyložiť my (Vladko - my sme sa ich nedotýkali), pretože tam samé nevedeli vyjsť. Takže hra potom prebiehala približne tak, že sme hore vyložili myš, sledovali sme ako sa skĺzla dole a tak ďalej dokola... Boli to dobré myši. Vlad im dal dokonca aj mená, ktoré si bohužiaľ nepamätám. Viem len, že jedna bola "Enrique."

V čom teda tkvel problém? No... pri tom zápale hry sme si nevšimli taký detail. A vlastne, vôbec nám nenapadlo premýšľať nad tým, prečo boli myšky vyhodené z hniezda. Hej. Trhá mi srdce, že to musím napísať. Oni boli tak trochu... jednou nohou v hrobe... A po niekoľkých minútach hry sme pozorovali, že... sú v tom hrobe vlastne už všetkými štyrmi nohami...

Tak! A mali sme po zábave. Asi sme ich pochovali alebo čo... To si už nepamätám... A prosím, nechápte to tak, že sme boli nejakí tyrani zvierat. Pozrite sa na to nevinnými očkami detí, ktoré si našli nové domáce zvieratká... Mimochodom, žiadnu infekčnú chorobu sme nedostali - teda, aspoň si to nepamätám. A Vladisova mama sa o tom dozvedela tiež len prednedávnom. A viete, čo sa ho spýtala, keď sme jej tento príbeh povedali? "A umyl si si ručičky?" :)

Nuž, niektoré veci proste nevymyslíte...