Postihnuté dieťa - príťaž, výzva či oboje? (úvaha, nie skúsenosť)

28. ledna 2015 v 21:38 |  O ľuďoch
Študujem psychológiu a som (priemerná) žena. Čo to znamená? Že som sa už asi miliónkrát učila o všetkých možných a nemožných ochoreniach a postihnutiach, ktoré môžu stretnúť deti a ich rodiny. A priznám sa, vždy, keď som sa niečo na túto tému učila, premohol ma nejaký jemný "strach do budúcna." Čo ak sa to niekedy stane aj mne? Bála som sa tú otázku si vôbec uvedomiť. Ako možno každá (primerná) žena. Raz chcem mať deti. A ako každá žena, chcem, aby boli zdravé. Už teraz, x rokov predtým, než o nich začnem vôbec reálne uvažovať. Ale to je asi tá študijná deformácia.

Ale prečo píšem tento článok? Nedávno som sa opäť zamyslela nad problematikou prijatia postihnutia dieťaťa a prijatia postihnutého dieťaťa. Automaticky mi naskočila predstava šoku, katastrofy a prevrátenia doterajšieho života. Čo je asi aj realitou. Ale neviem. Nikdy som sa v takejto situácii neocitla. A dúfam, že sa ani neocitnem, samozrejme.

Premýšľam nad tým, že prítomnosť (ťažko) postihnutého dieťaťa v rodine ju poznačí na celý život. Ako to tie rodiny zvládajú? Po viacerých súkromných úvahách mi napadla jedna vec, ktorá mi nenapadla nikdy počas nich. Že možno sa dá tieto deti prijať nesebecky. A to je základ. Nežiť život preto, lebo si ho chceme užívať, ale žiť ho zodpovedne. A vlastne by bolo v tejto problematike zaujímavé zamyslieť sa nad tým, na koľko % sa dieťa narodí pre to, aby sme z neho mali radosť a na koľko % sa dieťa narodí preto, aby sme sa oňho starali a aby dalo (možno) nášmu životu zmysel. Na koľko % je tu dieťa preto, aby sme si ním plnili naše súkromné sny a na koľko % sme tu my preto, aby sme urobili jeho život krajším v rámci jeho i našich možností? Na koľko % napĺňame ním náš život a na koľko % napĺňame nami jeho život? A ako veľmi sa to všetko vlastne stretáva a spája? (A vlastne... keď tak nad tým uvažujem, ani zdravé dieťa sa nenarodí preto, aby sme to s ním mali ľahké...)

Nie. Netuším aké ťažké je vyrovnať sa s takýmto osudom. A ani v najmenšom nechcem odsúdiť ľudí, ktorí sa rozhodnú, že tieto deti nechcú vychovávať. Na to tu nie som a netuším ako by som v podobnej situácii dokázala reagovať ja. No snažím sa nad tým zamyslieť tak, aby to mohlo vyznieť - hm, neviem či zrovna "pozitívne" je to správne slovo, možno proste "menej beznádejne."

Verím, že sa s tým dá popasovať a že postihnuté deti nemajú byť odložené ako menejcenné. Verím tomu, že aj ony vedia svojim blízkim robiť radosť. A verím aj tomu, že rodičia a ľudia, ktorí sa rozhodnú tieto deti vychovávať a pracovať s nimi, sú výnimoční a neuveriteľne im fandím.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Claire Claire | 28. ledna 2015 v 21:48 | Reagovat

Hezka uvaha... Jsem uz starsi, mam diky Bohi tri zdrave deti, ale ucaatnila jsem se par akci jednoho sdruzeni rodin s postizenymi detmi...DMO vetsinou.... A bohuzel vyraz RODIN je chybny... Ve vetsine pripadu zustaly maminky s detmi samotne... Tatinkove nevydrzeli... Takze ja slouceni rodin moc nezazila...

2 vanilla-rain vanilla-rain | 28. ledna 2015 v 22:05 | Reagovat

[1]: no to verím, to je fakt, že je časté, že narodenie "zložitého" dieťaťa vedie k rozvodu rodičov... o to viac je možno treba obdivovať tie rodiny, ktoré to spoločne ustáli a tie maminky, ktoré to zvládajú samé :)

3 Marky Marky | Web | 16. dubna 2015 v 21:53 | Reagovat

Jsem učitelka v běžné MŠ a máme tam plno integrovaných dětí (ADHD, autismus, tělesné postižení, dyslálie atp.). Ze začátku jsem měla strach, jak k nim přistupovat, protože to bylo něco neznámého, s čím jsem se nějak více intenzivně nesetkala a navíc, jak se přijmou ostatní děti?... Ale teď můžu říct, že to jsou děti jako každé jiné, prožívají radost, strach, jsou zlobivé i hodné... prostě jako ty děti 'zdravé'. Je pravda, že někdy potřebují individuální přístup, ale co, každej jsme nějakej :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama