Březen 2015

Zdravá strava sa preceňuje

24. března 2015 v 16:30 Komentáre
Je pekné rozhodnúť sa, že sa budem zdravo stravovať. Menej "éčiek," menej mastného, menej sladkého a čo najviac bio a prirodzeného. Prečo nie? Je to fajn. Ibaže ja začínam mať pocit, že zo zdravej výživy sa stáva nejaká nová posadutosť. A o tom, že tento môj pocit má nejaký reálny poklad, svedčí aj to, že odborná verejnosť pre túto posadnutosť vymyslela i múdry názov. Ortoexia.

Neviem. Stále sa akosi neviem stotožniť s predstavou štúdia kalórií a presného zloženia potravín preto, že chcem jesť zdravo. Hej. Nikto z nás nechce byť chorý a nechce mať v tridsiatke infarkt ani cukrovku. Lenže ja si vždy spomeniem na svojich starých rodičov. Ktorým teda nikdy nenapadlo rátať kalórie, tuky, cukry a bielkoviny v tom, čo jedli. Proste jedli. Na raňajky praženicu, na obed zemiakové halušky s bryndzou a stopenou slaninou a na večeru tlačenku. Ó áno, tlačenku. AKO MOHLI!!! A keď nebola tlačenka, dali si slaninu. Boli to stravovací hriešnici. A žijú už viac ako 80 rokov bez vážnejších ochorení - a to aj napriek tomu, že si nikdy nekúpili bio mandarínky a na Vianoce si vystačili aj s tými obyčajnými.
Áno, veľa nezdravého škodí. Ale aby vo mne niekto vyvolával výčitky, že som si dala na večeru slaninu? :D

A kľudne ma zhejtujte. Ja pôjdem zajesť žiaľ k babke ;)

(venované Pipsi a Maggie <3

Lepšie zajtrajšky

24. března 2015 v 16:05 Články k téme týždňa
Možno si zvyknete z času na čas položiť otázku, čo bude ďalej. Môžeme sa pýtať len tak do vetra. Alebo súkromne filozofovať. Na čo v týchto úvahách prichádzate? Viem si predstaviť, že nie vždy sú to úplne príjemné predstavy. Ľudia sú bezohľadní, práca nie je, deti sú čím ďalej tým viac nevychované a drzé...

Preto mám radosť, keď zažijem alebo uvidím niečo, čo mi tieto časté myšlienky obráti o čo najviac stupňov. Keď vidíte, ako do električky nastupuje babička, ktorá nezvláda schodíky a vtom sa postavia traja ľudia, aby jej pomohli dnu. Prípadne ako sa v autobuse osemročný chlapec prestane hrať na mobile len preto, aby na svoje miesto pustil starenku. Alebo ako nesie školák mame domov kytičku kvetov, ktoré nazbieral na lúke...

Stále tvrdím (a neprestanem s tým), že ľudia nie sú zlí. A ani deti nie sú zlé a stále horšie. To my si všímame tie nesprávne veci.

Internet ako pomocník v krízových situáciách

18. března 2015 v 11:40 O živote
Poznáte to. Keď vás netrápi škola, tak práca. Keď prácu nemáte, trápi vás, že ju nemáte. Keď je v škole a v práci všetko fajn, štve vás vaša drahá polovička. A keď nemáte polovičku? No tak vás hnevá, že ju nemáte. A hoci tieto vety boli písané so značnou nadsázkou, asi sa zhodneme na tom, že život je zložitý. A vlastne plný problémov a trápení. Ale v tom asi spočíva jeho krása. Je úžasné každé ráno vstať a ísť.

Ale niekedy je toho proste priveľa a my zrazu nevieme čo a ako ďalej. Potrebujeme pomoc. Potrebujeme niekoho, kto nám pomôže zorientovať sa. Potrebujeme vedieť, že niekto je pri nás a nie sme na to všetko sami. Našťastie, v dnešnej dobe existuje sieť odborníkov a dobrovoľníkov, ktorí tu chcú byť pre ľudí, ktorí sa ocitli v kríze.

Prvým krokom, ktorý (mladí) ľudia často podnikajú pri riešení svojich problémov je, že sa obrátia na internet. Môžeme si položiť otázku, nakoľko im internet ponúkne adaptívnu pomoc a nakoľko im poskytne informácie, ktoré im môžu aj uškodiť.

Každopádne, počet prípadov, kedy ľudia vyhľadávajú na internete informácie o svojom trápení je obrovský. Predstavte si, že "návod na samovraždu" zadajú Slováci do googlu priemerne 200x za mesiac. Že "majú strach a úzkosť," vyhľadajú priemerne 1000x za mesiac. Na zmysel života sa googlu pýtajú taktiež priemerne 1000x mesačne. A 1500x sa googlu "zdôverujú" s tým, že majú depresiu. Obrovské čísla, však?

Povedala by som, že tieto čísla volajú po tom, aby si ich niekto všimol a niečo s nimi robil. Občianske združenie Inštitút prijatia prišlo s myšlienkou vytvoriť portál pre ľudí, ktorí sa rozhodli hľadať odpovede na svoje otázky práve na internete. Tento portál bude obsahovať rôzne články, blogy, príbehy ľudí, ktorí sa snažia prekonať svoje ťažkosti, videoseriál rozhovorov s odborníkmi na rôzne témy, moderované diskusné fórum, v ktorom sa ľudia budú môcť podeliť o svoje skúsenosti a tiež poskytne prepojenie na internetovú poradňu IPčko.sk (bližšie info môžete dostať v priloženom videu).

(Pokiaľ vás ich nápad zaujal a považujete ho za užitočný, môžete ho podporiť na týchto stránkach.)

Myslím si, že je potrebné uvedomiť si, akú veľkú silu má v dnešnej dobe internet. A že môže skutočne slúžiť tak na pomáhanie, ako aj na to, aby ľuďom škodil. Tak prečo sa nepokúsiť využiť ho na to, aby ľuďom pomáhal riešiť ich starosti? Pretože tie môžu kedykoľvek prekvapiť vlastne každého z nás. Dôležité však je, aby sme sa nimi nenechali odradiť a našli spôsob, ako sa s nimi popasovať.



Mať chuť a silu byť

18. března 2015 v 10:35 Články k téme týždňa
Téma tohto týždňa znie "Mít, nebo být?" a mne sa nechce písať článok o tom, že predsa je nutné byť a nie mať... A že ľudia, ktorí sa rozhodli "mať," sa vybrali nesprávnou životnou cestou. Pretože s tým úplne nesúhlasím a podobných článkov je na svete už kvantum.

Skutočnosť je podľa mňa taká, že potrebné je oboje. A mať? Chcem hovoriť o nemateriálnom "matí." O tom ako máme či nemáme chuť a silu byť. Nie každý ju má. Nie vždy ju máme. Pravda je taká, že život človeka je často popretkávaný bolesťami a problémami. A tie nám môžu brať tú chuť do života. Hej, väčšinou sa nám darí zvládať to. Mali by sme byť však citlivejší k ľuďom, ktorých sila a chuť do života je príliš slabá na to, aby zvládali svoje problémy riešiť. Často sa nevedia zdôveriť ani tým najbližším. Alebo im takto blízki ľudia vlastne chýbajú.

A čo s tým môžeme urobiť my? Všímať si druhých. Všímať si ako im je, čo ich trápi. Byť pri nich. Prípadne, keď je to na mieste, sa ich môžeme spýtať, či/ako im môžeme pomôcť. A možno bude vlastne stačiť to, že sme si ich všimli a že sme s nimi. A to nás vlastne ani nestojí priveľa námahy...

O pocitoch a o tom, čo je za nimi

17. března 2015 v 11:06 O živote
Ľudia často začínajú rozhovory vetou "Ako sa máš?" a my im vždy odpovedáme s rozličnou úprimnosťou. Nie preto, že by sme chceli klamať, jednoducho to môže byť tým, že nemáme chuť sa úplne zdôveriť.

A možno je čiastočným dôvodom aj to, že bežne si nezvykneme uvedomovať to, čo cítime. Pravda je však taká, že vždy sa cítime nejako. Nie len vtedy, keď sme strašne smutní, nahnevaní alebo nadšení. V skutočnosti sa domnievam, že väčšina pocitov nie je taká silná a intenzívna. Ale aj tak niekde v nás sú.

Myslím si, že niekedy môže byť zaujímavé sa na chvíľu zastaviť a snažiť sa nájsť svoje pocity. Skutočne ich nájsť. Premýšľať nad tým, čo v nás vyvoláva to, čo sa okolo nás práve deje. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že to môže slúžiť ako pozoruhodný prostriedok sebapoznania a cesty k sebe samému. Pozoruhodný a niekedy aj dosť náročný. Teda aspoň pre mňa.

A pre vás? Ako sa cítite? Ale naozaj.

Panta rhei

12. března 2015 v 10:28 O živote
Ako som tak nedávno kráčala mestom, pri jednom z nádychov som si uvedomila, že vo vzduchu už je jar. Milujem ten ešte chladný ale voňavý jarný vzduch. Je mi trochu ľúto, že jar v Brne so sebou nenesie pomaly sa topiace hromady snehu, že na neďalekom kopci nevidím, ako spod snehu začína vytŕčať žltá uschnutá tráva, ktorá sa však rýchlo opäť zmení na zdravú zelenú. Ako sa príroda pomaly a nenápadne preberie.

Pri tejto súkromnej úvahe som sa zastavila pri myšlienke, že už ani neviem, kedy boli Vianoce. A pritom mám pocit, že to bolo nedávno. A zrazu? Jar. Blížiaca sa Veľká noc. Všetko to ubehlo tak rýchlo. Naozaj všetko.

A potom som sa zamyslela nad tým, že takto to vlastne nie je len s ročnými obdobiami. Že plynie a uteká naozaj všetko. Každý jeden moment. A teda každý jeden z tých momentov stojí za to, aby sme si ho užili. Nech už je akýkoľvek. Pretože už sa nikdy nezopakuje. A ubehne strašne rýchlo.

Ale to je v podstate aj dobre. Prečo? Každý z vás určite pozná tie chvíle, kedy sa cítime mizerne. Keď nám je na nič a sme smutní. Sklamaní. Nahnevaní. Bezmocní. Možno je fajn vtedy vedieť, že aj tieto okamihy a dni ubehnú. Zmiznú a o niekoľko týždňov či mesiacov si na ne spomenieme už len matne. Tak ako ja na minulé Vianoce.

A hoci vieme, že nepríjemné chvíle a pocity sa k nám pravdepodobne ešte niekedy vrátia, je fajn mať na pamäti, že zas budú popretkávané tými dobrými vecami a chvíľami, kedy sa cítime skvele (alebo aspoň lepšie).

Moje poprvé s laser game

4. března 2015 v 15:54 Zážitky
Prvý raz som bola na laser game. Najprv som mierne nevedela, čo od toho môžem čakať, ale keď sa nazbierala fajn skupina ľudí, začala som sa tešiť. Nie je to nič, čo bolí a čo na mne zanechá modriny ako paintball či softball, myslela som si. Ale k tomu sa dostanem.

Hneď na začiatku, keď sme si obliekali vesty som zázračne stratila gumičku do vlasov. A to bol, drahí moji, prúúúser. Veď tam nebudem behať s vlasmi, ktoré by boli všade a prekážali by mi, nie? A tak som ju hľadala v tej tme. Dlho. Vlastne celú dobu ako "pani provozní" vysvetľovala pravidlá. Ale šak načo ich budem počúvať, veď to je logické. Strieľam do ľudí z opačného tímu. Keď ma niekto trafí nemôžem strieľať, potom som pár sekúnd nesmrteľná (túto schopnosť som mimochodom počas hry nepostrehla :D) a bla bla bla. Proste som chcela tú gumičku. Našla som ju! Roztrhnutú! Ale zvládla som to.

A tak idem spokojná so zapnutými vlasmi hrať. Oba tímy vbehnú do arény. Plížim sa pomedzi steny a prekážky, aby ma nikto nevidel. Lenže, evidentne, ani ja nikoho nevidím. Pípam. Mŕtva. Damn. Potom sa snažím strieľať, no z mojej pištole nevychádza žiadny lúč (WTF? začína to byť podozrivé). Čo sa deje? Sakra! Ako sa strieľa? Musím stretnúť niekoho z môjho tímu, nech ma dodatočne inštruuje. Nikto nikde. Kde sú všetci? Ok! Musím si poradiť sama. Spomínala nejaké tlačítko. Aaaa toto bude ono! Oukej! Ubehli približne 3 minúty hry a ja som úspešne prišla na to, ako sa strieľa. Let the fun begin!

Ešte že som malá a môžem sa ľahko skryť a čakať na obeť. Len sa trochu opriem o tú "stenu." Sakra. Stena sa pohla. Idem radšej preč. Zas pípam. Kto ma sakra zabil? Pípam. Pípam. Bežím. Zrazím sa s Maťom. Kruté. Keby som bola trochu vyššia, nabúrali by sme si hlavy. Maťovi krváca lakeť. Nevadí. Pípam. Bežím ďalej. Do kelu. Obkľúčili ma. Musím sa nejak vymaniť. Spadla som. Ako korytnačka ležím na chrbte a neviem sa postaviť. OK. Zvládla som to. Pokračujem. Utekám. Au! Oškrela som si nohu. Nevadí. Nevládzem. Len pol minútky si oddýchnem. Pípam. Mŕtva. ZASA! KTO to...??!

Približne takto to prebiehalo. A bola to neskutočnáááááááá sranda! A to hovorím ako antitalent (vlastne to vám už asi počas čítania došlo). Síce som odišla s 5 centimetrovou modrinou na kolene, odreninou na holeni a dvoma zvláštnymi neidentifikovateľnými "boľačkami" na hrudi. Ale stálo to za to! A teším sa, keď pôjdem znova! (A nechápem ako mi mohla kamoška tvrdiť, že oni boli na tej hre desiati a nikomu sa nič nestalo - ale možno nabudúce.)

Nočné (po)tvory

4. března 2015 v 15:17 O mne a o blogu
Ako som spomínala v predošlom článku, mám za sebou niekoľko týždňov poflakovania. Dva z nich nesú skvostný názov "Párty týždne." Tie som prežila so svojou svelou spolubývajúcou. A boli to kruté týždne. Hlavne rána. Ale zase, musíme sa priznať, že v podstate stáli za to. Naučili sme sa niekoľko múdrych vecí, ktoré zhrniem v nasledujúcich bodoch.

1. Keď idete večer solídne na pizzu, môže sa vám úplne jednoducho stať, že po ceste vás to vcucne do hospody a vrátite sa domov nad ránom. (Niekoľkonásobne overené)
2. Ísť do klubu plného "Donov Juanov"a ich obetí jednoducho nechcete. Vždy je to chyba. (no offense, ale nie je to náš štýl)
3. Donovia Juanovia majú svoj štýl. Rozosmiať, prejaviť záujem, kúpiť drink, ísť na vec. Nevyšlo to u prvej? Okolo neho je ich ešte dvesto a on môže pokračovať! (Odsledované)
4. Slečny proste potrebujú pozornosť. A je im jedno či si ju získavajú tak, že tancujú sólo erotické tanečky a vyhŕňajú si tričká a sukne.
5. Keď na druhý večer konečne prehrmí "kocovina," nechceš sa do nej vrátiť pomocou ďalších pív. (Hoci, čo ma nezabije, to ma posilní).
6. Raz darmo - finančne sa neoplatí piť nič iné ako pivo.
7. Niekedy je fakt lepšie ostať večer doma a zahrať si spoločenskú hru. Ráno to je bez pocitov viny a bolesti hlavy. A po takomto týždni je to to najkrajšie, čo sa vám môže stať.

A to nám proste stačilo. Opäť sme sa ukľudnili a začali žiť civilizovaný život. Ale reštart to bol (ne)kvalitný.

Sláva mojej lenivosti

3. března 2015 v 19:21 O mne a o blogu
Mám za sebou extrémne lenivý mesiac. O čom vlastne svedčí aj to, že som sem cca mesiac nič nedala a že som proste neurobila nič. A áno, hanbím sa za seba. Strašne. A preto som sa s tým rozhodla niečo robiť. Konečne! Konečne som sa prinútila začať čítať nejaké materiály k diplomke, ku ktorej sa odhodlávam už nejaký ten piatok. A taktiež som opäť obnovila svoje cvičenie (v ktorom som mala pauzu, lebo som bola chorá a to bola dobrá výhovorka).

Ale teda, musím sa priznať, že sa cítim hrozne. Ten mesiac som sa poflakovala, žúrovala, užívala si mladosť a cítila ako mi zo sedenia na stoličke rastie zadok. Otrasný pocit! Vysoko neodporúčam.

A tak sa teším, že sa zo mňa opäť stáva normálny človek. Teda, dúfam, že sa zo mňa stane... Takže možno vlastne budem aktívnejšia aj v blogovom živote...