Duben 2015

Nepiješ a nie si súčasťou večierku

21. dubna 2015 v 9:39 Komentáre
Stala sa mi taká vec. Rozhodla som sa, že môj organizmus si zaslúži detox a aspoň mesiac sa budem vyhýbať alkoholu. Akémukoľvek. Dokonca aj radlera som si kúpila nealkoholického. Ale nejdem písať o útrapách mladého abstinenta. Idem písať o ďalšej veci, ktorá sa mi stala. Šla som "na pivo" s frajerovými spoluhráčmi, ktorých moc nepoznám. Cudzie prostredie a ten pocit, že "to pivo si nedám"!

Pivo som si nedala a v tom je koniec koncov ten problém. Nikdy v živote som sa nikde necítila viac odveci, viac priesvitná a neviditeľná. Naozaj. A áno, mohla som sa pokúsiť viac sa začleniť ale a)nechcelo sa mi, b)v neviditeľnosti by to šlo beztak ťažko. Ale odniesla som si z toho úplne zaujímavú skúsenosť. Že keď nepijete, navyše v cudzej spoločnosti, môže sa vám celkom jednoducho stať, že vôbec nebudete súčasťou večierku.

A to mi pripomenulo, aké to je vlastne smutné, že sme zvyknutí do seba pri každej príležitosti liať alkohol. Že to je proste norma. A že ten, kto do seba toho panáka alebo pivo nenaleje, je proste tak trochu čudný a musí čeliť otázkam "Čoo, prečo nepiješ?" prípadne ho zvyšok prítomných prehovára, "aby si dal."

Teda, nie, nejdem moralizovať. Ja do seba pivo lejem veľmi rada. Len premýšľam nad tým, prečo nie je normou ísť si posedieť a pokecať pri džúse. Hej, keď sme pripití je to väčšia sranda, ale... Alkohol je vlastne jed. A my sa dobrovoľne pravidelne trávime. A potom máme ešte tú drzosť sťažovať sa, že nás na druhý deň bolí hlava.

A k žiadnemu rozuzleniu neprídem, lebo neviem... Proste to je zvláštne...

Beatlesáčka v Liverpoole

15. dubna 2015 v 19:31 Cestou necestou
Tak v tomto článku si zase trochu zaspomínam. Je to už 2 a pol roka, čo som navštívila toto skvelé mesto. A vlastne neviem, prečo som sem o ňom doteraz nič nenapísala. Tak na to idem teraz!

Ono to vlastne úplne nejde, milovať Beatles a nevyužiť šancu pozrieť sa do ich "kolísky." Takže keď mi kamoška napísala, či by som sa k nej nechcela pridať na tento výlet, neváhala som. A môžem vám povedať, bola to dobrá voľba. Cítila som sa tam ako v Beatles nebi. Prvé čo ma privítalo, bolo John Lennon's Airport, vedľa ktorého bola postavená Žltá ponorka. Paráda!

Jedným z najkrajších zážitkov, ktoré som si odniesla z Liverpoolu, bola návšteva Cavern Club-u. Toho miesta, kde Beatles v podstate začínali svoju kariéru. Krásne je, že tam (skoro) stále hrá live hudba - a títo umelci často hrajú práve Beatles. Hej. Zažiť ten pocit ako celý klub spieva Nowhere man-a. Nanezaplatenie. A prejsť sa po Penny Lane (vždy, keď počujem tú pieseň, si spomeniem na túto prechádzku), popri "The Barber's?" Tak isto.


Ako fanúšik som si samozrejme nemohla odpustiť ani návštevu obrovského múzea "The Beatles Story," v ktorom som si prešla prostredím 60-tych rokov, začiatkami Beatles, Žltou ponorkou, videla som "hrob" Eleanor Rigby, až kým som sa neprepracovala k rozpadu "FabFour" a neprešla si kútikmi ich sólových kariér.


Ale samozrejme, Liverpool nie je iba mesto Beatles. Ďalšou veľmi podstatnou súčasťou kultúry tohto mesta je futbal. Liverpool FC (aj napriek tomu, ako sa im nedarí) má skvelých futbalových fanúšikov. A tú najlepšiu futbalovú hymnu na svete! Viem si predstaviť, aká sila to musí byť, s celým štadiónom ju spievať a fandiť. A vlastne, to som mohla zažiť. Na Anfield (ich štadión) sme sa šli pozrieť práve deň predtým, ako tam hral Liverpool zápas s Manchestrom United. A nejaký priekupník z čierneho trhu nám ponúkal lístky. Za 150 libier. Tak sme smutne odmietli. Viete, ony tie peniaze by za to možno stáli, ale so študentským (= veeľmi obmedzeným) rozpočtom to proste nešlo. Ale to v podstate vôbec nevadí. Mimochodom, poznáte ten pocit, keď sa prechádzate okolo štadiónu a skoro vbehnete pod kolesá autu so Stevenom Gerrardom. Nie? Ja áno!


A čo viac? Liverpool má tiež úžasnú atmosféru. Premýšľam ako ju opísať. Prišiel mi kľudný. Milovala som prechádzky Albertovými dokmi, nekonečné nákupy v Primarku a ne-meinstreamové fast foody, v ktorých vážili "malé hranolky" asi tak pol kila. A ešte boli aj dobré! Milovala som "tie schody," na ktorých vždy, keď bolo pekne, sedeli ľudia a užívali si slnečné lúče a prítomnosť priateľov alebo si čítali knihu... A tie krásne parky, s ktorými som mala tú časť! Liverpool sa jednoducho navždy zapísal do môjho srdca a budem strašne šťastná, ak sa doňho ešte niekedy dostanem. 10 dní je proste málo!


Krásne (ne)dokonalí

11. dubna 2015 v 14:14 O ľuďoch
Svet je na nás náročný. Sme nútení byť stále lepší. Inak budeme nahradení niekým iným. Ženieme sa za úspechmi, za bohatstvom, za dokonalosťou. Vieme, že vždy to môžeme spraviť lepšie ako sme to spravili. Nedokonalosť je v dnešnom svete chyba.

A keď sa nám náhodou nepodarí byť najlepší? Tak sme prehrali. Víťaz je predsa vždy len jeden. Ostatní sú nuly. Bojíme sa priznať naše zlyhania. Bojíme sa prijať svoju priemernosť. Nik nebol chválený za to, aký je priemený. Rodičia nás každé ráno nevyprevádzali do školy s tým, nech donesieme samé priemerné známky. Nikdy nás ako škôlkárov nechválili za to, akú priemernú čmáranicu sme nakreslili. Vždy sme boli a mali byť dokonalí. Tak prečo by sa to malo s vekom zmeniť?

A aký je výsledok toho všetkého? Okrem toho, že máme strach hovoriť o svojich slabostiach, sa ženieme za dokonalosťou. Za dokonalosťou, ktorú, samozrejme, nikto z nás nikdy nedosiahne... Hľadajme dokonalého človeka a ostaneme celý život sami...

Prečo teda neskúsime prijať našu dokonalú nedokonalosť a nie sme spokojní s ňou? Ukážme ostatným, že sú pre nás vlastne dokonalí, aj keď sú "iba" priemerní a nedokonalí.

Kto je Keňa?

9. dubna 2015 v 19:03 O živote
Nie je to tak dávno, čo internet zahltili správy o útoku na francúzsky časopis Charlie Hebdo. Všetci boli Charlie. Kto nebol Charlie, nebol človek. Kto nebol Charlie, nevyjadril kondolenciu. Kto nebol Charlie, schvaľoval tento nenávistný útok. Svet hovoril o slobode slova.

Mrzí ma, že na svete sa dejú takéto veci. No Charlie som nebola. A je jedno, z akých dôvodov. Dnes je tomu týždeň, čo na vysokú školu Garissa University Collage v Keni vtrhli prívrženci radikálneho islamistického hnutia a bez uváženia zastrelili každého, kto sa priznal ku svojmu kresťanskému vierovyznaniu. 147. Toľko vraj bolo obetí. Niekoľkonásobne viac, než bolo obetí "Charlie." A zároveň som túto správu zaznamenala v médiách len veľmi okrajovo.

Je mi z toho smutno. 12 ľudí zomrelo v januári a ich mená budú spájané s bojom za slobodu prejavu. 147 ľudí zomrelo a ja nevidím žiadne horlivé debaty o slobode vierovyznania. Pre mňa sú títo ľudia hrdinami, ktorí ostali až do smrti verní tomu, v čo verili. Svet ich však tuším (dostatočne) nectí. Ale o to oni vlastne možno ani nestáli. Počet mediálnych odkazov riešiacich ich ako "senzáciu" by im aj tak nepomohol. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Položme si otázku, prečo je to takto. Kopec nevinných ľudí. Kopec ľudí, ktorí už svetu nedajú to, čo by mu mohli dať. Hoci, možno mu už teraz dali nekonečne veľa. Nesmrteľnú správu odkazujúcu na stále aktuálnu problematiku slobody...

A prečo som tento článok zaradila k téme týždňa "Mučení povoleno"? Lebo mám pocit, že tak to v dnešnom svete vyzerá. Mučíme, týrame, diskriminujeme tých, ktorí sú iní. Sme mučení, týraní, diskriminovaní, lebo sme iní. Dokedy to bude takto?

A teraz si dajme minútu ticha za všetkých, ktorí padli v boji za slobodu. Nech to bola akákoľvek sloboda a nech sa to stalo kedykoľvek.