Květen 2015

Najťažšia vec na svete? Motivovať sa do športu

28. května 2015 v 12:43 Životný štýl
Áno, verejne sa tu priznávam, že s tým mám dlhodobý problém. A vždy, keď sa mi náhodou podarí s nejakým športom začať, vydrží mi to no... povedzme, krátko... OK, veľmi krátko... A nakoľko som nespokojná so svojou kondíciou, stále cítim (skrytú) potrebu hýbať sa a ne(z)hniť.

A ako sa mi darí teraz? Momentálne sa mi darí skvele. Už druhý týždeň :D Ale za to NESMIERNE aktívny druhý týždeň. Ako sa mi tento neopísateľný progres podaril? Jednoducho. Už dlho som si hovorila, že keď vydržím pravidelne cvičiť 2 mesiace, zainvestujem do športového oblečenia - viete, aby som pri tom, keď už sa hýbem, nejako vyzerala. A čo čert nechcel, túto radosť som si urobila aj bez toho, aby som vydržala pravidelne cvičiť dva mesiace. A lepšiu motiváciu ako "aby som si mohla obliecť tie veci" som teda doposiaľ nezažila.

Vážne. Vo štvrtok ráno sme s kamoškou cvičili. Poobede sme si kúpili športové podprsenky a večer sme cvičili znova - len preto, aby sme ich vyskúšali. V pondelok večer som si kúpila bežecké botasky, je štvrtok a behať som bola už 2x - a keby mi včera pod ťarchou svalovice neodumierali stehná, behala by som zaručene už 3x.

Takže dámy, žiadne sexy bruško alebo chlap vás nemotivuje tak, ako OBLEČENIE!

(Chápeme to samozrejme s jemnou nadsázkou - aj keď z mojej strany je to úplná pravda) :D

Výprava na hokejové MS (SVK-SLO)

7. května 2015 v 11:05 Zážitky
Pred pár dňami sme sa s kamarátmi (a frajerovou rodinkou) rozhodli, že sa vyberieme podporiť našich hokejistov na MS do Ostravy. Strašne rada fandím, kričím a povzbudzujem. Takže som sa samozrejme tešila ako malé decko! Toľkokrát som závidela divákom, ktorí si priamo v majstrovskej aréne zaspievali "Nech Bože dá." A konečne si budem môcť zaspievať aj ja!

Príchod do Ostravy bol sprevádzaný hľadaním krčmy, lebo pivko za "pade" v slovenskej fanzóne je jakože dosť. Aj keď pri dvoch kilách za parkovisko a 1700 korunách za lístok, sme si mohli dopriať. Ale nie! Šli sme hľadať hospodu. Stretli sme náhodného týpka, tak sa pýtame, že kde tu blízko nájdeme lokál tohto typu. "Neviem, aj ja hľadám." Slovač! A bez dresu! "Odkiaľ ste prišli?" - "Z Brna. A ty si odkiaľ?" - "Z Malaciek. Ale prišiel som z Prahy." Slovač. Potom nás páni v zelenom (rozumej - policajti) navigovali do krčmy, kde sme zažili ďalší prelomový zážitok. Ono, môj frajer má takú auru, že vždy pritiahne tých krčmových štamgastov (aka stokárov). A tak pán dedo kecal. Veľa kecal. Mamu má Slovenku. Z Veľkého Rovného. Spozorneli sme. To sme skoro rodina. Svet je malý.


A áno, presuniem sa aj k hokeju. Po tom, ako si Maťo našiel kamaráta a dopil hnusné čierne pivo (OK, dve, ja som naň nemala žalúdok, musel dojíždět), sme sa v sloveskej fanzóne stretli so zbytkom výpravy. A vypili nejaké tie pivká (za pade). Ako správni fanúšikovia sme si pomaľovali ksichty, pomaľovali sme ich aj náhodným okoloidúcim, ktorí si o to požiadali (Miška si tam vlastne založila živnosť) a vybrali sme sa do ČEZ arény. Už fakt na hokej. Áno, áno, hovorím, že sa dostanem aj k nemu.


Bolo to mega! Tá atmosféra, zrazu tam byť a vidieť to naživo! Neopísateľné! Perfektné! A neuveriteľnou výhodou bolo sedenie v poslednej rade - pretože som mohla celý zápas stáť a nikomu to nevadilo (fakt som malá, keď som sedela, som toho nevidela priveľa). Musím teda priznať, že keby som chcela dokonale vidieť a sledovať zápas, asi by som si zvolila obývačku a televízor, ale ja som cez pocity, takže atmosféra je jednoznačne lepšia voľba ako dokonalý pohľad/výhľad. Úžasné chorály slovenských fanúšikov, mexické vlny, ktoré niekoľkokrát obehli celú arénu, Bob a Bobek robiaci show medzi divákmi a tiež trochu aktívneho športu - áno, verejne sa priznávam, že keď celá aréna (a ja samozrejme tiež) skákala a kričala, že chce gól, som bola trochu zadýchaná a bola som rada, keď to po chvíli prestalo, lebo som už nevládala. Ale to bolo určite preto, že som bola chorá. :D


A ten pocit, celý zápas tŕpnuť a byť v napätí ako to dopadne, byť nahnevaný a sklamaný, že naše góly tam nepadajú a nakoniec ho vyhrať v posledných 5 minútach a to dokonca o 2 góly. Paráda! Takže nakoniec sme si s radosťou a s hrdosťou zaspievali aj hymnu. A čo na záver? Tento zážitok hodnotím ako dokonalý. Vlastne nie. Dokonalé by bolo, keby mi nebolo zle a mohla by som si dať aj viac ako 1 malé pivo a suché rožky. Ale nechcem byť ukvičaná. Bolo to super! Ak budete mať niekedy možnosť, určite sa vypravte povzbudiť svoj tím aj vy. :)


(sudík, sudík foť to...ale tak, aby tam bolo 3:1 vidieť!) :D