Září 2015

O tom, ako sme stratili Fera

25. září 2015 v 11:49 Príbehy zo života
Už to bude rok, čo sa stala táto pofidérna udalosť. Bol chladný septembrový večer a u nás v dedine sa konali každoročné hody. Po úvodnej "before party" u nás na byte, sme sa mierne podporení vínom vybrali na diskotéku. Bolo nás dosť veľa, a tak nebolo možné venovať pozornosť úplne všetkým.

Ako sme tak tancovali, zazrela som kamaráta, ako sa baví s nejakou slečnou, o ktorej sme sa neskôr dozvedeli, že je jeho sesternica a je tu u svojho priateľa. Neprikladali sme tomu priveľký význam, lebo veď...sesterníc a priateľov a iných ľudí bolo všade neúrekom. A tak sme sa všetci bavili ďalej. Až niekedy po polnoci sme si všimli, že daný kamarát, (nazvime ho Fero) zmizol. Nikde sme ho nedokázali nájsť. Volali sme mu, nedvíhal. Asi tridsaťkrát sme pešo prešli celú dedinu a hľadali ho na všetkých možných i nemožných miestach. Dokonca aj v koryte rieky. Potom sme dedinu prešli ešte párkrát autom (samozrejme, chalani mali šoféra, ktorý nepil). No a Fero nikde...

Nechápali sme, kde môže byť... A tak nám napadlo, že asi stretol niekoho známeho, kto ho hodil domov. Možno práve tá sesternica, ktorú stretol. Nebol nikde, tak... predsa musel ísť domov! Viac sme to neriešili, len jeden z členov výpravy povedal, že ráno skočí k nemu domov a zistí, či tam je a v prípade, že nie... no ale to predsa neprichádzalo do úvahy...

Ako však ráno vyšiel tento kamarát doma na balkón, čo zrazu nevidí? Fera, ako spolu s kamarátkou kocovinou kráča popred jeho dom. Špinavý, premrznutý, zničený. Hneď mu vysvetlil, čo sa dialo. Ani netuší ako, dostal sa k nejakej drevenici, pri ktorej zaspal. Zobudil sa o 5 ráno a vybral sa k nám na sídlisko. Bolo mu však blbé zvoniť nám a budiť nás, a tak ostal spať na lavičke vonku... Potom ho prebrala až nejaká milá susedka, ktorá šla ráno do kostola... A čo mohol zobudený a zničený Fero robiť o 8 ráno pred našim vchodom? Nie. Nemohol nám zazvoniť. To by nedávalo logiku. Jediná možnosť bola, aby sa cez hory a lesy vybral pešo domov (približne 10-15km). A tak šiel a šiel... Až dokým nestretol spomínaného "kamaráta na balkóne." Samozrejme, aby toho nebolo úplne málo, pri svojich potulkách nocou stratil šiltovku a mobil. Ale čo tam po tom! Hlavne že sa zdravý a no...asi nie úplne šťastný...vrátil domov...

Na príbehu sme sa zasmiali a ďalej ho moc neriešili... Lebo veď, stáva sa... Teda, neriešili sme ho až do okamihu, kedy som sa nestretla so svojim dedkom, ktorý býva kúsok od miesta, kde sa konala diskotéka. Dedko mi porozprával príbeh o tom "Ako mu nejaký debil spal v šope, "ošťal" plynové bomby a zlomil stromček. A zabudol si tam šiltovku a mobil."

Skoro som zomrela od smiechu. Volala Písala (lebo veď nemal mobil) som Ferovi... Či tá jeho stratená šiltovka nebola náhodou tmavomodrá a či ten mobil nebol Nokia. Samozrejme, bolo to ono... A tak som mu povedala historku o tom, ako spal u môjho dedka v šope, ocikal mu plynové bomby a zlomil stromček... A dedkovi som vysvetlila, že ten vandal je v skutočnosti dobrý chalan, ktorý to proste trochu prepískol...

No ale uznajte, nie je ten svet malý? Či vtipný? Alebo proste úplne šialený? :)

Hráč

23. září 2015 v 7:57 Básničky
Neodolateľným pohľadom
Presviedčaš ženy
Že ti na nich záleží

Keď otierajú
O teba svoj rúž
Snažia sa veriť
Že si dobrý muž

Naivné hlupane

Po tvojej pozornosti
Vzdychajú iba

A to je chyba

Ty
Každú z nich
Len na jednu hru máš

No netušíš

Že v skutočnosti
Nikdy nevyhráš

O neúspechoch a o zlyhaniach

22. září 2015 v 8:19 O živote
Asi nepoznám človeka, ktorý by nikdy v živote nezlyhal. V škole, v práci, vo vzťahoch, v čomkoľvek... Jednoducho, neúspech a zlyhanie patrí do života a ide ruka v ruke s úspechom. Ako sa s ním teda, v prípade, že príde, vyrovnať a nenechať sa ním zlomiť? Ako sa ním nenechať paralyzovať, ale naopak prijať ho?

Vždy sme vedení k tomu, aby sme boli stopercentní a podávali iba skvelé výkony. Prijať neúspech je niečo, čo v detstve naučili málokoho z nás. Priznám sa, že ani mňa to neučili. A preto sa to krvopotne snažím naučiť samoštúdiom "na staré kolená."

A je to ťažké. Vždy je to ťažké. Každý neúspech zabolí ako... no, ako neúspech. A vždy mám potom na chvíľu pocit, ako keby sa skončil svet a je mi zo seba na nič. Veď som zlyhala. Lenže po nejakej dobe (či už sú to hodiny alebo dni, to závisí na veľkosti daného neúspechu a rôznych iných okolností) mi dôjde, že keď nejde o život, nejde o nič. A že nabudúce mi to hádam vyjde. A že to, že som zlyhala neznamená, že som na nič. Proste mi len niečo nevyšlo. A že show must go on aj napriek tomu, že som sklamaná a že som danú situáciu možno považovala za "životnú príležitosť."

A hej, hovorí (a píše) sa to asi tak tísckrát ľahšie, ako potom v skutočnosti zvláda, no myslím si, že je fakt fajn povedať si, že sem-tam nám proste niečo nevyjde. A niekedy sú to aj veľké veci. Ale že časom opäť príde ďalšia príležitosť, s ktorou sa môžeme popasovať a ktorú možno zvládneme lepšie.

A aktuálny neúspech môžeme zvládnuť tým, že si proste urobíme pekný večer. Pustíme obľúbený film, uvaríme obľúbený čaj alebo si pôjdeme zabehať. Nech to rýchlejšie prebolí.

A čo vy? Ako zvládate vaše zaváhania a neúspechy?

Ako sme ako neturisti pokorili Kriváň

13. září 2015 v 15:02 Cestou necestou
No dobre. Aby som to trochu priblížila realite, dá sa povedať, že aj Kriváň trochu pokoril nás. Ale stále je to 1:1, čiže super...

Po dllhej dobe som sa vybrala na túru. Keď som totiž bola mladšia, nemala som ich rada - a to bude asi preto, že v puberte som tam nie úplne dobrovoľne chodievala s rodičmi. Ale, túto záležitosť som už prekonala a spolu s kamarátmi sme sa, ako pravá Slovač, s nadšením vybrali do Tatier.

A hneď za prvú obeť nám padol práve symbol Slovenska, Kriváň. Alebo my jemu? Ťažko povedať. Hoci, chalanom som hovorila že nás takto na začiatok preceňujú, nedali si povedať a šli sme.


Napriek tomu, že naše predstavy o túre samotnej sa, povedzme, značne líšili, nakoniec všetko dopadlo fajn. Trom štvrtinám našej štvorčlennej výpravy sa podarilo vyjsť až na vrchol. Hoci, musím sa priznať, miestami som fakt bojovala. S kolenami, rukami, nohami, strachom z výšok a pocitom, že na tie stupáky nemám. Ale nakoniecto bolo v podstate menej hrozné ako som čakala. Ale teda, nemyslite si, že nie som zničená. Som. A totálne. Poslednú hodinu cesty sme s kamarátkou, slušne povedané, prenadávali. A teraz sedím na autentickom poturistickom pive (a pijem kofolu, lebo pivo už bolo a netreba to takto takmer pred smrťou preháňať) a trochu sa bojím, že keď sa budem chcieť postaviť, nebudú mi fungovať nohy. (Keď mi čašníčka oznámila, že toaleta je "dole po schodoch," skoro som sa rozplakala.)


No ale - vyššie som písala, že nakoniec všetko dopadlo fajn. A síce áno, dopadlo, boli aj veci, ktoré mohli vyjsť lepšie. Napríklad, celkom nepríjemnou udalosťou bolo, keď sa kamarátovi asi v polovici cesty začali odlepovať podrážky na topánkach. Ale, klobúk dole, zvládol to aj v takýchto podmienkach! A za to, že som z toho mala šou a zložila som o tom básničku, sa po zostupe začala odlepovať podrážka na (dovtedy podľa môjho názoru nesmrteľných) topánkach aj mne. Ale ako nápaditá žena som to vyriešila a priviazala ju obväzom a teda posledné kilometre túry som taktiež zvládla - vlastne aj ja, aj topánka. Aj keď som vyzerala ako idiot. Ale praktickosť bola proste podstatnejšia :)


A okrem toho sme sa samozrejme smiali na kravinách a skvele sa bavili! Proste, neopakovateľný a skvelý deň je za nami! :)
A to nehovorím o megaprekrásnom prostredí, v ktorom sme tento deň strávili. Ak budete mať možnosť vydať sa kamkoľvek do Tatier, neváhajte!

Predsudky o psychológoch v bežnom živote

10. září 2015 v 9:48 O ľuďoch
Dnes ráno som si opäť raz prečítala pár urážlivých riadkov opisujúcich psychológov a študentov psychológie ako osoby, ktoré iba analyzujú každý váš pohľad a vaše slovo. A to ma priviedlo k tomu, aby som sa k niektorým predsudkom voči psychológom trochu vyjadrila.

1. "Teraz si musím dávať pozor, čo poviem a ako sa tvárim" - Naozaj si myslíte , že nemáme chuť robiť nič iné, než vás akýmkoľvek spôsobom skúmať? Omyl. Naozaj sa s vami dokážeme rozprávať ako normálni ľudia s normálnymi ľuďmi bez toho, aby sme vás analyzovali alebo posudzovali.

2. "Povedz mi niečo o mne" - A úplne najlepšie je, keď vám to povie osoba, s ktorou sa bavíte asi tak 10 minút. My NAOZAJ nečítame myšlienky. Nemáme infrapohľad, ktorým si vás zoskenujeme a na základe ktorého nám potom vyhodí tabuľku s vašimi vlastnosťami, tajomstvami, traumami... alebo teda tým, čo od toho očakávate - ja fakt neviem, čo to môže byť. Vieme o vás len to, čo nám poviete. Prípadne veci, ktoré máme z toho skúmania a analyzovania, ktoré nerobíme.

3. "Tak ty ma budeš liečiť" - Drahí priatelia a rodinní príslušníci, opäť vás vyvediem z omylu. Skutočnosť je taká, že psychológ nemôže odborne pracovať so svojimi blízkymi/známymi. Takže, nie, aj ak to niekedy budeš náhodou potrebovať, ja ťa liečiť nebudem môcť.

4. "Ako môžeš byť psychológ, veď ty nie si dokonalá osoba" - Nie, psychológ nie je osoba bez chýb. Psychológ je taký istý človek ako hocikto iný a má problémy ako každý iný. Akurát sa k nim snaží zaujať iný postoj a trochu inak o nich uvažovať. Lenže to je náročná práca aj preňho a nie vždy to ide úplne rýchlo.

5. "Vzťah s psychológom...to by bolo len analyzovanie a divné rozhovory" - Zase omyl. Fakt neanalyzujeme. Ani vo vzťahu, ani v kamarátstve... Áno, možno si niekedy všimneme veci, ktoré si nevšimne každý, ale to neznamená, že vás budeme posudzovať. Skôr je pravdepodobné, že sa to budeme využiť na budovanie vzťahu, prípadne na to, aby sme vám dokázali lepšie porozumieť. Pokiaľ nám to dovolíte.

Avšak pokiaľ ste sa vo svojom okolí s niekým s psychologickým vzdelaním zblížili, možno viete, že možno práve on vás dokáže počúvať trochu inak, dokáže vám sem tam položiť otázku, na ktorú nie ste zvyknutý a ktorá vás možno dokáže v uvažovaní o vašom probléme trochu posunúť. A možno sa stretnete dokonca aj s tým, že psychológ sa bude snažiť počas hádok uvažovať aj o vašom uhle pohľadu. Alebo až po hádkach, lebo cez hádky môže byť rozčúlený ako ktokoľvek iný.

A áno, netvrdím, že každý psychológ/študent psychológie je dokonalý a nepodlieha spomínaným (či nespomínaným) predsudkom. Určite sa nájdu aj takí, ktorí sa po pol hodine náhodného stretnutia pasujú do role odborníkov na váš život, analytikov a spasiteľov. Ale zďaleka to nie sú všetci. Tak ich (nás) nehádžte do jedného vreca. Ďakujeme! :)

Čo ma zaujme na mužoch

9. září 2015 v 16:05 O ľuďoch
Ženy a dievčatá to budú možno poznať trochu lepšie ako muži... Tie dlhé babské rozhovory o tom, kto je aký, kto je alebo nie je náš typ a prečo... Sem tam sa k takýmto témam proste dostaneme. A to ma raz prinútilo využiť dlhú autobusovú cestu na to, aby som rozmýšľala o tom, čo mám na mužoch rada ja. Teda, nie je to asi ani tak o tom, čo potrebujem na partnerovi, ako o tom, čo musí mať muž na to, aby ma nejakým spôsobom zaujal. Vlastne som si z toho urobila tak trochu zoznam, ku ktorému sa vyjadrím.

1. Zmysel pre humor - mám rada, keď sa dokážem s mužom zasmiať. A vôbec to nemusí byť práve najinteligentnejší humor na svete. Stačí malá vtipná poznámka alebo pripomienka a čas mi uteká hneď rýchlejšie a príjemnejšie.

2. Drzosť - prekvapivé? Asi úplne neviem, ako tú drzosť opísať. Je pre mňa strašne zaujímavé, keď je chlap trochu drzý. Keď sa trochu tvári, že sa poznáme roky, hoci to tak vôbec nemusí byť. Keď sa nebojí spraviť si jemnú srandu kľudne aj zo mňa. Pokiaľ to, samozrejme, nepreženie. Všetko s mierou!

3. Sebavedomie - utiahnutý chlap, ktorý sa bojí prejaviť, zaujme málokoho. Mám rada, keď si muž verí a vie, že v tom, čo robí, je dobrý. Ale pozor! Aj tu je treba citlivo vnímať hranicu medzi zdravým sebavedomým mužom a arogánom, s ktorým chcete ukončiť rozhovor už po prvých dvoch vetách o jeho práci a aute.

4. Galantnosť - okrem toho, že má byť trochu drzý (a nepreháňať to), mal by byť aj galantný. Proste, keď vám vie otvoriť dvere, odniesť tašku a pri rozhovore vám pozerá do očí. Nie do výstrihu.

5. Vie byť trochu zlý - o tom sa toho napísalo už strašne veľa. Na zlých mužov spoločne nadávame a nie sme spokojné, no dobrí sú často dobrí až príliš a niečo tomu potom môže chýbať. Nejaké to vzrušenie či iskra. Ale myslím si aj to, že asi žiadna žena nechce byť s hulvátom. Skôr je fajn vedieť, že daný pán vie byť aj zlý, no v skutočnosti zlý nie je. Hlavne teda nie k nej.

6. Vie, čo chce - to vlastne súvisí aj s už spomínaným sebavedomím. Páči sa mi, keď chlap vie, čo chce - od života, od kariéry, od vzťahu, od všetkého. Vlastne to možno odlišuje mužov a chlapcov. Aspoň trochu. S definitívnou platnosťou si to nemyslím.

7. Je sám sebou - na nič sa nehrá, je proste očarujúci tak, ako je. A je skvelé, keď ide táto spontánnosť ruka v ruke so zmyslom pre humor, galantnosťou a drzosťou.

8. Je iný - neviem čím to je, možno kombináciou spomínaných i nespomínaných vlastností, niektorí ľudia proste vyžarujú niečo "iné" než ostatní. A nemusí to byť zrovna hippie alebo rastafariánskym lookom. Muž, ktorý je "niečím" iný, ako všetci ostatní, má podľa mňa oveľa väčšiu šancu zaujať.

9. Spoločná "vlna" - poznáte to, keď sa s niekým stretnete a už po pár minútach rozhovoru prídete na to, že s danou osobou ste naladení na rovnakej vlne? Že je to proste vaša krvná skupina? Myslím, že toto je sama osebe dosť imponujúca skutočnosť. Ktorá je asi tak nejak riadená "chémiou." Fakt, neviem, či ju môžeme nejak ovplyvniť. Čo myslíte?

10. Celková fyzická atraktivita a úsmev - aby som teda nevyzerala ako dokonalý idealista, ktorého nezaujme dobre vyzerajúci muž s príťažlivým úsmevom. Hej, zaujme. To tak proste bude asi vždy.

Tak. Toľko môj s(ú)kromný zoznam vlastností, ktoré ma dokážu zaujať na mužoch (aj napriek tomu, že som šťastne zadaná). Netvrdím však, že je to návod pre mužov, ako na ženy, ani všeobecne platný a uznávaný zoznam obľúbených mužských vlatností. Hoci, aj taký by som mohla v budúcnosti vyskúmať :)

A čo na opačnom pohlaví imponuje vám? :)