O tom, ako sme stratili Fera

25. září 2015 v 11:49 |  Príbehy zo života
Už to bude rok, čo sa stala táto pofidérna udalosť. Bol chladný septembrový večer a u nás v dedine sa konali každoročné hody. Po úvodnej "before party" u nás na byte, sme sa mierne podporení vínom vybrali na diskotéku. Bolo nás dosť veľa, a tak nebolo možné venovať pozornosť úplne všetkým.

Ako sme tak tancovali, zazrela som kamaráta, ako sa baví s nejakou slečnou, o ktorej sme sa neskôr dozvedeli, že je jeho sesternica a je tu u svojho priateľa. Neprikladali sme tomu priveľký význam, lebo veď...sesterníc a priateľov a iných ľudí bolo všade neúrekom. A tak sme sa všetci bavili ďalej. Až niekedy po polnoci sme si všimli, že daný kamarát, (nazvime ho Fero) zmizol. Nikde sme ho nedokázali nájsť. Volali sme mu, nedvíhal. Asi tridsaťkrát sme pešo prešli celú dedinu a hľadali ho na všetkých možných i nemožných miestach. Dokonca aj v koryte rieky. Potom sme dedinu prešli ešte párkrát autom (samozrejme, chalani mali šoféra, ktorý nepil). No a Fero nikde...

Nechápali sme, kde môže byť... A tak nám napadlo, že asi stretol niekoho známeho, kto ho hodil domov. Možno práve tá sesternica, ktorú stretol. Nebol nikde, tak... predsa musel ísť domov! Viac sme to neriešili, len jeden z členov výpravy povedal, že ráno skočí k nemu domov a zistí, či tam je a v prípade, že nie... no ale to predsa neprichádzalo do úvahy...

Ako však ráno vyšiel tento kamarát doma na balkón, čo zrazu nevidí? Fera, ako spolu s kamarátkou kocovinou kráča popred jeho dom. Špinavý, premrznutý, zničený. Hneď mu vysvetlil, čo sa dialo. Ani netuší ako, dostal sa k nejakej drevenici, pri ktorej zaspal. Zobudil sa o 5 ráno a vybral sa k nám na sídlisko. Bolo mu však blbé zvoniť nám a budiť nás, a tak ostal spať na lavičke vonku... Potom ho prebrala až nejaká milá susedka, ktorá šla ráno do kostola... A čo mohol zobudený a zničený Fero robiť o 8 ráno pred našim vchodom? Nie. Nemohol nám zazvoniť. To by nedávalo logiku. Jediná možnosť bola, aby sa cez hory a lesy vybral pešo domov (približne 10-15km). A tak šiel a šiel... Až dokým nestretol spomínaného "kamaráta na balkóne." Samozrejme, aby toho nebolo úplne málo, pri svojich potulkách nocou stratil šiltovku a mobil. Ale čo tam po tom! Hlavne že sa zdravý a no...asi nie úplne šťastný...vrátil domov...

Na príbehu sme sa zasmiali a ďalej ho moc neriešili... Lebo veď, stáva sa... Teda, neriešili sme ho až do okamihu, kedy som sa nestretla so svojim dedkom, ktorý býva kúsok od miesta, kde sa konala diskotéka. Dedko mi porozprával príbeh o tom "Ako mu nejaký debil spal v šope, "ošťal" plynové bomby a zlomil stromček. A zabudol si tam šiltovku a mobil."

Skoro som zomrela od smiechu. Volala Písala (lebo veď nemal mobil) som Ferovi... Či tá jeho stratená šiltovka nebola náhodou tmavomodrá a či ten mobil nebol Nokia. Samozrejme, bolo to ono... A tak som mu povedala historku o tom, ako spal u môjho dedka v šope, ocikal mu plynové bomby a zlomil stromček... A dedkovi som vysvetlila, že ten vandal je v skutočnosti dobrý chalan, ktorý to proste trochu prepískol...

No ale uznajte, nie je ten svet malý? Či vtipný? Alebo proste úplne šialený? :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama