Duben 2016

Viete povedať nie?

14. dubna 2016 v 11:12 O živote
Patríte medzi ľudí, ktorí vždy radi pomôžu a zapoja sa do každej aktivity? Skvelé! Do akej miery vás to napĺňa? A do akej vás to vyčerpáva? Pýtam sa preto, lebo som sa už veľakárt stretla s ľuďmi, ktorí vždy radi pomohli a vždy sa zapojili do všetkého, k čomu boli pozvaní. Naozaj vždy. Aj keď vlastne nechceli. A neuveríte ako často sa mi na to títo ľudia tak trochu s výčitkami sťažovali. Nechcú byť zlí, nechcú byť ignoranti, no robiť stále a všetko ich vyčerpávalo alebo hnevalo. Lenže dobrí ľudia pomáhajú. A my chceme byť dobrí.

Myslím si, že je skutočne krásne a ľudské pomáhať, zapájať sa do aktivít, na ktoré sme pozvaní a do určitej miery sa aj obetovať pre druhých. No ako rovnako dôležité sa mi javí vedieť odhadnúť mieru, v ktorej je dobré toto všetko robiť. Myslieť na druhých, no zároveň neprestávať myslieť na seba. Naučiť sa povedať nie.

Prečo? Na jednej strane je to ochrana pre ľuďmi, ktorí by mohli začať vašu ochotu zneužívať. (Stretli ste sa s takými?) A na strane druhej je to akási ochrana pred vami samými a pred tým, aby ste sa vyčerpali, vyhoreli a zničili.

Som naozaj spokojná, že ja som sa "nie" povedať naučila. Vždy, keď príde nejaká väčšia požiadavka na mňa, alebo pozvanie na netradičnú aktivitu, ktorou si nie som istá, si položím pár otázok.
1. Chcem to spraviť?
2. Prečo to chcem (nechcem) spraviť?
3. Dá mi to niečo? Dá to niečo druhému človeku? Čo nám to dá?
4. Chcem to dať sebe, alebo tomu druhému?
5. Mám na to čas, chuť a energiu?
6. Takže, idem do toho?

Jasné, tie otázky nenasledujú vždy presne takto, no podobné reflexie mi pomôžu uvedomiť si, aká snaha je odo mňa vyžadovaná a k čomu má viesť. Niekedy je super spraviť aj vec, do ktorej sa mi nechce a z ktorej vlastne nebudem mať nič a to iba preto, aby som tým niekomu pomohla. Ale keby som to takto robila úplne stále, asi by som sa zbláznila (vážne).

Treba sa poznať a vedieť čítať a hodnotiť signály, ktoré nám hovoria, ako sa k danej činnosti staviame. A pokiaľ nás má daná akcia vyčerpať a znechutiť, je niekedy naozaj lepšie nechať ju tak a povedať nie. Ale všetko s mierou, vôbec sa nesnažím nabádať vás k sebectvu a lenivosti. Skôr k psychohygiene.

Sláva (krátkodobej a dočasnej) nezamestnanosti

4. dubna 2016 v 12:03 O živote
S kamarátkou sme sa dnes dostali do ďalšej z debát o tom, ako sa neteší na ukončenie štúdia a minimálne dočasný pobyt na úrade práce (ktorý nás čaká skoro všetkých). A tak som sa zamyslela nad tým, aké má dočasná a krátkodobá nezamestnanosť výhody. Aj keď to môže znieť trochu alibisticky a lenivo.

Máločo padne človeku tak dobre, ako dva mesiace totálneho voľníčka po rokoch stresu a učenia a po polroku veľmi akútneho stresu a učenia a nedostatku voľného času. To obdobie som si užila naplno. Stretnutia s ľuďmi, na ktorých som v posledných mesiacoch nemala čas, pozeranie filmov, seriálov a čítanie kníh, čo bolo posledné mesiace sprevádzané výčitkami... zrazu úplne v kľude a bez výčitiek. Dospatie každej prebdenej predštátnicovej minúty. Nádhera!

Hoci je človek tak trochu nešťastný a frustrovaný z toho, že práca akosi neprichádza, je podľa mňa skvelé hľadieť na výhody a na to, že má čas si oddýchnuť a má možnosť čas tráviť (viac menej) len podľa svojich predstáv. A pri stálom zamestnaní alebo deťoch si podobnú príležitosť nájde už ťažšie (ak vôbec). Tak si to treba užiť! A pokiaľ možno, bez výčitiek a lenivosti - proste hľadať a napriek všetkému nezúfať.

Hovorím o dvoch mesiacoch - lebo ako som vypozorovala, toto bola hranica, kedy sa moja pohoda z voľna zmenila na nervozitu z voľna. A hoci moja púť za prácou pokračuje, nervozitu sa snažím potláčať a ventilovať a hľadať a hľadať. Veď kto hľadá vraj nájde. Tak snáď...