Květen 2016

Ako som sa nechala očariť Benátkami

8. května 2016 v 16:41 Cestou necestou
Pred návštevou Benátok som čakala, že sa mi budú páčiť. Bola som však prekvapená tým, ako veľmi sa mi páčili, ako veľmi ma očarili a aké sú super úžasné! Všetko je samozrejme podčiarknuté nádherným slnečným počasím sprevádzaným príjemným letným vánkom. Písať budem o benátskej atmosfére, nie o historických a kultúrnych pamiatkach. Lebo na mestách a miestach si najviac užívam práve atmosféru.

Hneď po tom, ako sme v Benátkach, na stanici Santa Lucia, ráno vystúpili z vlaku, ma čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe roztrhnutých siloniek. A tak som si ich takmer exhibicionisticky vyzliekala medzi stĺpikmi na stanici. A bola mi bez nich zima. Ale nie, nebojte sa. Zima mi bola asi len hodinu a len v tieni. A tie chvíle zimy mi boli (až príliš) vynahradené teplom, ktoré prišlo potom.



Hoci sme mali v cene zájazdu prehliadku so sprievodkyňou, ako vždy sa osvedčilo to, že atmosféru mesta si človek užije najlepšie sám. A tak sme opäť blúdili na vlastnú päsť. Miliardou rovnakých úzkych uličiek, ktoré niekedy nečakane končili... v kanáli :D Vážne! Všetky tie uličky popretkávané vodou boli kúzelné a zamilovala som sa do nich. A viete čo? Niekoľko ľudí mi hovorilo, že Benátky smrdia. A je to nezmysel. Benátky voňajú ako more, čo je po levanduli snáď druhá najkrajšia vôňa na svete.



Nie, na gondole sme neboli, asi na to nie sme dostatočne bohatí a keď som videla, ako stabilne vyzerajú, keď prechádzajú väčšou vlnou, nie som si istá, či by som sa nebála, že sa v tej ľadovej vode okúpem. Navyše, niektorí gondolieri sa tvárili, ako keby ste ich tou jazdou vlastne obťažovali. Ale! Som veľmi šťastná, že sme mali tú česť vidieť jednu jedinú gondolu, ktorá bola ako z talianskeho filmu. Áno, (z vonku) vyzerajú všetky rovnako. Ale táto jedna bola výnimočná tým, že okrem gondoliera a turistov na nej boli ďalší dvaja ľudia, pričom jeden z nich hral na harmoniku a druhý spieval talianske pesničky. A bolo to fakt že... vau!



Ako "iná časť Benátok" mi prišla oblasť za Námestím sv. Marka. Kúsok od neho a prístavu sme si posedeli na schodoch vedúcich priamo do čarovne zelenej Benátskej lagúny, kde sme sa trochu schladili tým, že sme si vo vode namočili nohy. Teda, ja som sa vody dotkla len vtedy, keď náhodou prišla väčšia vlna, lebo inak som na hladinu nedočiahla :)



Mimochodom, spomínané námestie bolo enormne prepchaté ľuďmi snažiacimi sa získať fotku s prekrásnou Bazilikou sv. Marka a Campanillou (vežou so zvonicou vedľa baziliky) a tiež holubmi, ktoré boli všade. Okrem toho tam bolo strašnéé teplo a slnko, a tak sme sa na námestí nezdržali príliš dlho.



Pred ostrým slnkom sme sa utekali skryť do ďalších úzkych tienistých uličiek a do záhrad "Giardini della Biennale", ktoré nám, okrem tieňa, dali možnosť užiť si zeleň, ktorej v Benátkach nie je príliš veľa. A viete, čo bol ešte zážitok? Že okrem zelene tam nie sú ani autá. Ale žiadne! To perfektne dotvára historickú atmosféru, ktorá sála z malých, tmavých a dokonale nedokonalých uličiek plných starých domov s nezachovalou omietkou a s retro okenicami s opadanou farbou. Aj napriek (alebo práve vďaka?) nedokonalosti to celé pôsobí čarovným a jedinečným dojmom.

Takto na mňa pôsobila aj časť mesta za spomíaným parkom, naozaj netuším, ako sa to tam volalo, ale nejako tak si predstavujem život v španielskych, argentínskych a brazílskych dedinkách. Betónové a kamenné dvory medzi budovami, ponad ktoré boli ponaťahované šnúry, na ktorých sa sušilo prádlo. Bolo to fakt zaujímavé, iné, zvláštne... A sympatické...



A tieto uličky nás priviedli až ku kostolu sv. Pietra di Castello, pred ktorým na tráve piknikovali a opaľovali sa ľudia. Táto časť mesta bola zas úplne iná než ostatné, ktoré sme videli a zas úžasne čarovná a nezabudnuteľná. Keby som mala viac času, určite by som si tu rada zapiknikovala aj ja. Bolo tam krásne! Lúka pri krásnom kostole a pri vode. Milujem vodu.



Potom sme sa vaporettom (lodná MHDčka) odviezli naspäť na vlakovú stanicu a poslednú hodinku výletu sme strávili zase tu. Medzi obchodíkmi a reštauráciami, pomedzi ktoré chodil muž hrajúci na harmoniku (áno, takto som si predstavovala Taliansko), úlizný cigán, ktorý sa 2x snažil vnútiť mi ružu, ktorú mi mal Maťo kúpiť a ktorú som do autobusu naozaj nechcela. A samozrejme nemôžem zabudnúť na čajku, ktorá nám predviedla ako žerie živého kraba. Chudák krab.



Takže moja prvá skúsenosť s Benátkami (a vlastne aj prvá skúsenosť s Talianskom) dopadla nad očakávania! Som užasnutá a očarená všetkým, čo som videla a zažila a viem, že sa sem určite rada vrátim. A snáď aj na dlhšie, nech môžem preskúmavať nové miesta a uličky, ale tiež zas poblúdiť v tých, ktoré som už videla a do ktorých som sa zamilovala.



Mimochodom, toto mesto si u mňa vyslúžilo titul Mesto vody a schodov. Prečo? Keďže po benátskych kanáloch neustále plávajú člny, mosty sú oblúkovité a niektoré z nich sú celkom vysoké. A tak skoro na každý z nich vedú schody. Naň a z neho. A keď za deň prejdete po miliarde mostov, pričom po niektorých z nich prejdete viackrát, schody začnete, podobne ako my, nenávidieť. Ale len na chvíľu :)

Ak budete mocť ísť do Benátok, určite neváhajte! A za seba odporúčam návštevu na jar, slniečko robí skvelú atmosféru, no cez leto tam musí byť na uvarenie. Počas našej návštevy bolo údajne len 21°C a to sme sa takmer upiekli.