Cestou necestou

Tisíc krás Barcelony. Tisíckrát áno Barcelone!

10. srpna 2016 v 15:03
Tak konečne som si splnila svoj európsky cestovateľský sen a zažila som Barcelonu. Zažila, pretože Barcelonu nemôžete jednoducho navštíviť. Musíte ju zažiť. Ako sme sa zhodli so zbytkom našej výpravy, Barcelona je iná než ostatné mestá, ktoré sme doteraz navštívili. No dobre, ja som ich nenavštívila až tak veľa, ale sesternica Katka áno a pod ten výrok by sa podpísala aj ona.

Asi by ste sa spýtali, v čom je iná. Myslím, že tú jej odlišnosť tvorí najmä jej exotickosť. Nikdy predtým sme neboli vo veľkomeste, ktoré sa pýši krásnymi plážami a promenádami zdobenými alejami paliem. Takže na jednej strane je táto exotickosť, potom temperament a život, ktorý vyžaruje skoro odvšadiaľ. Teda okrem malého hnusného vyľudneného námestia, kam sme chceli ísť na pivo raz večer. Potom je to pompézosť a majestátnosť, ktorú cítite napríklad pri slávnej Sagrade Familii a na vrchu Tibidabo. A tiež spojenie veľkomesta s prírodou v Parku Güell. A určite som nevymenovala všetky barcelonské impresie. Ale naozaj, tisíc tvárí, všetky krásne.

A teraz sa s vami podelím o naše barcelonské highlighty. Barcelonské dobrodružstvo sme odštartovali prechádzkou okolo Gaudího Pedrery a Casa Batlló. Odškrtli sme si, že sme ich videli, Mimochodom, Batlló je asi obľúbenejšia, pri Pedrere nebol skoro nik a pri Batlló boli zástupy turistov. Boli zaujímavé, no stačil nám pohľad z vonku a vybrali sme sa na Katalánske námestie, odkiaľ sme sa Tibibusom prepravili na vrch Tibidabo. A tu začalo skutočné nadšenie. Zábavný park postavený na kopci hneď vedľa majestátneho Chrámu Najsvätejšieho srdca Ježišovho pôsobí už na prvý pohľad dosť nekonvenčne (ako poveala teta - "ohavné"), no mňa to očarilo. A ten výhľad. Kúzelný! Na celé mesto a more. Do Barcelony som sa zamilovala už na začiatku. A áno, odviezli sme sa na rozprávkovom kolotoči.



Ďalšie ráno sme sa vybrali do už spomínaného Parku Güell. Lístky sme si zakúpili cez interntet a po ceste tam (a vlastne aj tam) sme sa mohli na vlastné oči presvedčiť o tom, že Španieli sa skorým ranným vstávaním jednoducho netrápia. A pol 8 ráno sme prechádzali ľudoprázdnymi ulicami a park sme si užili pred návalom turistov. Bol naozaj zvláštny. A krásny. Krásne záhrady, čarovné rozprávkové domčeky, mozaiková lavička ako z iného sveta a tiež náš nový kamarát - barcelonský Salamander.



Naše ďalšie kroky smerovali na Ramblu, najrušnejšiu a snáď i najznámejšiu (a asi aj najpreplnenejšiu) barcelonskú ulicu plnú obchodov a pouličných umelcov. Z nej sme si odbehli i do Gotickej štvrti, kde sme videli napríklad Barcelonskú katedrálu - ďalší barcelonský chrám žijúci v tieni Sagrady Familie. Nejaký čas sme strávili tiež na známom trhovisku Boqueria, kde sme však kvôli nenormálnemu návalu ľudí nevydržali príliš dlho. Najkrajšou časťou tejto prechádzky však bolo určite námestíčko Plaça Reial, ktoré bolo tiež ako z iného sveta. Bolo lemované reštauráciami, plné paliem a v strede sa nachádzala fontána. Milujem fontány a palmy. A tak ma táto láska na prvý pohľad vôbec neprekvapila. Hoci, ak mám byť úrpimná, tá fontána bola fest že špinavá. Ale to nevadí, som ochotná prižmúriť oko a milovať to tu aj napriek tomu.



Po vyčerpávajúcej prechádzke nás čakal konečne vytúžený oddych pri mori. A pre mňa zároveň prvá návšteva pieskovej pláže. Sesternicin známy žijúci v Barcelone nás varoval, že tieto mestské pláže sú strašne preplnené a špinavé, no nemala som ten pocit. Možno po tohtoročnej návšteve skutočne preplneného Chorvátska som si preplnenosť predstavovala inak. A špinavé boli asi rovnako ako v Chorvátsku, takže celkom pohoda. Užili sme si tu príjemný relax - síce s neustálou potrebou dohľadu nad vecami, ktoré sme tam mali so sebou, pretože pláže sú v Barcelone vraj jedným z najčastejších terčov zlodejov. No páčilo sa nám tu tak veľmi, že počas nášho štvordňového výletu sme sem zamierili hneď trikrát.


Raz z toho to bolo večer do baru, ako inak, na Sangríu. A aby sme neboli už že úplne mainstream, nedali sme si sangríu obyčajnú, ale z Cavy, čo je španielske šumivé víno. O tom, že to bolo skvelé pitíčko svečí i fakt, že nám nestačil jeden džbán. A celkove, tento večer bol perfektný. Na plážach to žije asi 24/7, všade ľudia, zábava, ale tiež zúfalci, ktorí si myslia, že keď vám povedia, že sa do vás zamilovali, im to budete veriť. Ale veď sranda musí byť. :)

V piatok ráno sme sa konečne vybrali do Sagrady Familie. Samozrejme, lístky na prvý možný vstup sme mali zakúpené cez internet, a tak sme sa opäť vyhli hlavným turistickým zápcham a plnkám. A tento chrám, aký je veľký, taký je nedostavaný. A aký je nedostavaný, taký je majestátny. A aký je majestátny, taký je zvláštny. Zvláštny v tom najlepšom zmysle slova. Myslím si, že niektoré detaily tejto stavby ocenia najmä ľudia, ktorí sa trochu vyznajú v kresťanskej symbolike. Pretože tento chrám je týchto symbolov plný. 18 veží, za každého apoštola, evanjelistu, Ježiša a Máriu jeden. A tá najvyššia len o meter nižšia než nejvyšší vrch v Barcelone, aby dielo človeka neprevyšovalo dielo Boha. Mená pútnických miest a svätých v mozaikách okien... Tento chrám je skutočne dychberúci a majestátny a na jeho detailné preskúmanie a spoznanie by sme asi potrebovali kvantá času a štúdia všektých symbolov a zaujímavostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

A čo sme ešte nemohli obísť? No samozrejme, futbalový štadión Camp Nou. Aj napriek dopredu zakúpeným lístkom, poobedné hodiny zaručili preplnenosť, ktorej sa nám až doteraz podarilo vyhýbať. No vidieť štadión, "na ktorom sa píše história" a jeho zákutia bolo naozaj famózne. Mrzelo nás, že v čase našej krátkej návštevy Barcelony FC nehralo zápas, na ktorý by sme sa mohli ísť pozrieť, ale tak, nie je všetkým dňom koniec a veríme, že tento sen sa nám ešte splní.



Naše posledné kroky viedli do Ciutadella parku, ktorý bol asi najpokojnejším miestom v tomto živom meste. Takže áno, dajú sa tu nájsť aj pokojné miesta. Ďalšie plus pre Barcelonu.


Takže ako hodnotím našu krátku návštevu Barcelony? Hlavne tak, že dúfam, že nebola posledná. A že to tu naozaj žije na milión rôznych spôsobov. A že ak tam budete, určite sa nevyhnite Tibidabu a dajte si Sangríu de Cava. A že Barcelona je to najpôvabnejšie mesto na svete a dávam jej tisíckrát áno! (A že dúfam, že raz ukecám Maťa, aby tam šiel so mnou:)).

Ak máte čas, choďte tam. Hneď. Či máte radi ležanie na pláži, kultúru, nočný život, zábavu, architektúru, gastronómiu, šport, pokoj, relax, romantiku, alebo nakupovanie, určite si prídete na svoje.

A ešte jedno PS: Jediným sklamaním pre mňa bola Čarovná fontána, ktorá síce bola prekrásna, ale bolo tam toľko ľudí, že som si ju vôbec neužila a po 10 minútach som radšej odišla.

Ako som sa nechala očariť Benátkami

8. května 2016 v 16:41
Pred návštevou Benátok som čakala, že sa mi budú páčiť. Bola som však prekvapená tým, ako veľmi sa mi páčili, ako veľmi ma očarili a aké sú super úžasné! Všetko je samozrejme podčiarknuté nádherným slnečným počasím sprevádzaným príjemným letným vánkom. Písať budem o benátskej atmosfére, nie o historických a kultúrnych pamiatkach. Lebo na mestách a miestach si najviac užívam práve atmosféru.

Hneď po tom, ako sme v Benátkach, na stanici Santa Lucia, ráno vystúpili z vlaku, ma čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe roztrhnutých siloniek. A tak som si ich takmer exhibicionisticky vyzliekala medzi stĺpikmi na stanici. A bola mi bez nich zima. Ale nie, nebojte sa. Zima mi bola asi len hodinu a len v tieni. A tie chvíle zimy mi boli (až príliš) vynahradené teplom, ktoré prišlo potom.



Hoci sme mali v cene zájazdu prehliadku so sprievodkyňou, ako vždy sa osvedčilo to, že atmosféru mesta si človek užije najlepšie sám. A tak sme opäť blúdili na vlastnú päsť. Miliardou rovnakých úzkych uličiek, ktoré niekedy nečakane končili... v kanáli :D Vážne! Všetky tie uličky popretkávané vodou boli kúzelné a zamilovala som sa do nich. A viete čo? Niekoľko ľudí mi hovorilo, že Benátky smrdia. A je to nezmysel. Benátky voňajú ako more, čo je po levanduli snáď druhá najkrajšia vôňa na svete.



Nie, na gondole sme neboli, asi na to nie sme dostatočne bohatí a keď som videla, ako stabilne vyzerajú, keď prechádzajú väčšou vlnou, nie som si istá, či by som sa nebála, že sa v tej ľadovej vode okúpem. Navyše, niektorí gondolieri sa tvárili, ako keby ste ich tou jazdou vlastne obťažovali. Ale! Som veľmi šťastná, že sme mali tú česť vidieť jednu jedinú gondolu, ktorá bola ako z talianskeho filmu. Áno, (z vonku) vyzerajú všetky rovnako. Ale táto jedna bola výnimočná tým, že okrem gondoliera a turistov na nej boli ďalší dvaja ľudia, pričom jeden z nich hral na harmoniku a druhý spieval talianske pesničky. A bolo to fakt že... vau!



Ako "iná časť Benátok" mi prišla oblasť za Námestím sv. Marka. Kúsok od neho a prístavu sme si posedeli na schodoch vedúcich priamo do čarovne zelenej Benátskej lagúny, kde sme sa trochu schladili tým, že sme si vo vode namočili nohy. Teda, ja som sa vody dotkla len vtedy, keď náhodou prišla väčšia vlna, lebo inak som na hladinu nedočiahla :)



Mimochodom, spomínané námestie bolo enormne prepchaté ľuďmi snažiacimi sa získať fotku s prekrásnou Bazilikou sv. Marka a Campanillou (vežou so zvonicou vedľa baziliky) a tiež holubmi, ktoré boli všade. Okrem toho tam bolo strašnéé teplo a slnko, a tak sme sa na námestí nezdržali príliš dlho.



Pred ostrým slnkom sme sa utekali skryť do ďalších úzkych tienistých uličiek a do záhrad "Giardini della Biennale", ktoré nám, okrem tieňa, dali možnosť užiť si zeleň, ktorej v Benátkach nie je príliš veľa. A viete, čo bol ešte zážitok? Že okrem zelene tam nie sú ani autá. Ale žiadne! To perfektne dotvára historickú atmosféru, ktorá sála z malých, tmavých a dokonale nedokonalých uličiek plných starých domov s nezachovalou omietkou a s retro okenicami s opadanou farbou. Aj napriek (alebo práve vďaka?) nedokonalosti to celé pôsobí čarovným a jedinečným dojmom.

Takto na mňa pôsobila aj časť mesta za spomíaným parkom, naozaj netuším, ako sa to tam volalo, ale nejako tak si predstavujem život v španielskych, argentínskych a brazílskych dedinkách. Betónové a kamenné dvory medzi budovami, ponad ktoré boli ponaťahované šnúry, na ktorých sa sušilo prádlo. Bolo to fakt zaujímavé, iné, zvláštne... A sympatické...



A tieto uličky nás priviedli až ku kostolu sv. Pietra di Castello, pred ktorým na tráve piknikovali a opaľovali sa ľudia. Táto časť mesta bola zas úplne iná než ostatné, ktoré sme videli a zas úžasne čarovná a nezabudnuteľná. Keby som mala viac času, určite by som si tu rada zapiknikovala aj ja. Bolo tam krásne! Lúka pri krásnom kostole a pri vode. Milujem vodu.



Potom sme sa vaporettom (lodná MHDčka) odviezli naspäť na vlakovú stanicu a poslednú hodinku výletu sme strávili zase tu. Medzi obchodíkmi a reštauráciami, pomedzi ktoré chodil muž hrajúci na harmoniku (áno, takto som si predstavovala Taliansko), úlizný cigán, ktorý sa 2x snažil vnútiť mi ružu, ktorú mi mal Maťo kúpiť a ktorú som do autobusu naozaj nechcela. A samozrejme nemôžem zabudnúť na čajku, ktorá nám predviedla ako žerie živého kraba. Chudák krab.



Takže moja prvá skúsenosť s Benátkami (a vlastne aj prvá skúsenosť s Talianskom) dopadla nad očakávania! Som užasnutá a očarená všetkým, čo som videla a zažila a viem, že sa sem určite rada vrátim. A snáď aj na dlhšie, nech môžem preskúmavať nové miesta a uličky, ale tiež zas poblúdiť v tých, ktoré som už videla a do ktorých som sa zamilovala.



Mimochodom, toto mesto si u mňa vyslúžilo titul Mesto vody a schodov. Prečo? Keďže po benátskych kanáloch neustále plávajú člny, mosty sú oblúkovité a niektoré z nich sú celkom vysoké. A tak skoro na každý z nich vedú schody. Naň a z neho. A keď za deň prejdete po miliarde mostov, pričom po niektorých z nich prejdete viackrát, schody začnete, podobne ako my, nenávidieť. Ale len na chvíľu :)

Ak budete mocť ísť do Benátok, určite neváhajte! A za seba odporúčam návštevu na jar, slniečko robí skvelú atmosféru, no cez leto tam musí byť na uvarenie. Počas našej návštevy bolo údajne len 21°C a to sme sa takmer upiekli.

Ako sme ako neturisti pokorili Kriváň

13. září 2015 v 15:02
No dobre. Aby som to trochu priblížila realite, dá sa povedať, že aj Kriváň trochu pokoril nás. Ale stále je to 1:1, čiže super...

Po dllhej dobe som sa vybrala na túru. Keď som totiž bola mladšia, nemala som ich rada - a to bude asi preto, že v puberte som tam nie úplne dobrovoľne chodievala s rodičmi. Ale, túto záležitosť som už prekonala a spolu s kamarátmi sme sa, ako pravá Slovač, s nadšením vybrali do Tatier.

A hneď za prvú obeť nám padol práve symbol Slovenska, Kriváň. Alebo my jemu? Ťažko povedať. Hoci, chalanom som hovorila že nás takto na začiatok preceňujú, nedali si povedať a šli sme.


Napriek tomu, že naše predstavy o túre samotnej sa, povedzme, značne líšili, nakoniec všetko dopadlo fajn. Trom štvrtinám našej štvorčlennej výpravy sa podarilo vyjsť až na vrchol. Hoci, musím sa priznať, miestami som fakt bojovala. S kolenami, rukami, nohami, strachom z výšok a pocitom, že na tie stupáky nemám. Ale nakoniecto bolo v podstate menej hrozné ako som čakala. Ale teda, nemyslite si, že nie som zničená. Som. A totálne. Poslednú hodinu cesty sme s kamarátkou, slušne povedané, prenadávali. A teraz sedím na autentickom poturistickom pive (a pijem kofolu, lebo pivo už bolo a netreba to takto takmer pred smrťou preháňať) a trochu sa bojím, že keď sa budem chcieť postaviť, nebudú mi fungovať nohy. (Keď mi čašníčka oznámila, že toaleta je "dole po schodoch," skoro som sa rozplakala.)


No ale - vyššie som písala, že nakoniec všetko dopadlo fajn. A síce áno, dopadlo, boli aj veci, ktoré mohli vyjsť lepšie. Napríklad, celkom nepríjemnou udalosťou bolo, keď sa kamarátovi asi v polovici cesty začali odlepovať podrážky na topánkach. Ale, klobúk dole, zvládol to aj v takýchto podmienkach! A za to, že som z toho mala šou a zložila som o tom básničku, sa po zostupe začala odlepovať podrážka na (dovtedy podľa môjho názoru nesmrteľných) topánkach aj mne. Ale ako nápaditá žena som to vyriešila a priviazala ju obväzom a teda posledné kilometre túry som taktiež zvládla - vlastne aj ja, aj topánka. Aj keď som vyzerala ako idiot. Ale praktickosť bola proste podstatnejšia :)


A okrem toho sme sa samozrejme smiali na kravinách a skvele sa bavili! Proste, neopakovateľný a skvelý deň je za nami! :)
A to nehovorím o megaprekrásnom prostredí, v ktorom sme tento deň strávili. Ak budete mať možnosť vydať sa kamkoľvek do Tatier, neváhajte!

Beatlesáčka v Liverpoole

15. dubna 2015 v 19:31
Tak v tomto článku si zase trochu zaspomínam. Je to už 2 a pol roka, čo som navštívila toto skvelé mesto. A vlastne neviem, prečo som sem o ňom doteraz nič nenapísala. Tak na to idem teraz!

Ono to vlastne úplne nejde, milovať Beatles a nevyužiť šancu pozrieť sa do ich "kolísky." Takže keď mi kamoška napísala, či by som sa k nej nechcela pridať na tento výlet, neváhala som. A môžem vám povedať, bola to dobrá voľba. Cítila som sa tam ako v Beatles nebi. Prvé čo ma privítalo, bolo John Lennon's Airport, vedľa ktorého bola postavená Žltá ponorka. Paráda!

Jedným z najkrajších zážitkov, ktoré som si odniesla z Liverpoolu, bola návšteva Cavern Club-u. Toho miesta, kde Beatles v podstate začínali svoju kariéru. Krásne je, že tam (skoro) stále hrá live hudba - a títo umelci často hrajú práve Beatles. Hej. Zažiť ten pocit ako celý klub spieva Nowhere man-a. Nanezaplatenie. A prejsť sa po Penny Lane (vždy, keď počujem tú pieseň, si spomeniem na túto prechádzku), popri "The Barber's?" Tak isto.


Ako fanúšik som si samozrejme nemohla odpustiť ani návštevu obrovského múzea "The Beatles Story," v ktorom som si prešla prostredím 60-tych rokov, začiatkami Beatles, Žltou ponorkou, videla som "hrob" Eleanor Rigby, až kým som sa neprepracovala k rozpadu "FabFour" a neprešla si kútikmi ich sólových kariér.


Ale samozrejme, Liverpool nie je iba mesto Beatles. Ďalšou veľmi podstatnou súčasťou kultúry tohto mesta je futbal. Liverpool FC (aj napriek tomu, ako sa im nedarí) má skvelých futbalových fanúšikov. A tú najlepšiu futbalovú hymnu na svete! Viem si predstaviť, aká sila to musí byť, s celým štadiónom ju spievať a fandiť. A vlastne, to som mohla zažiť. Na Anfield (ich štadión) sme sa šli pozrieť práve deň predtým, ako tam hral Liverpool zápas s Manchestrom United. A nejaký priekupník z čierneho trhu nám ponúkal lístky. Za 150 libier. Tak sme smutne odmietli. Viete, ony tie peniaze by za to možno stáli, ale so študentským (= veeľmi obmedzeným) rozpočtom to proste nešlo. Ale to v podstate vôbec nevadí. Mimochodom, poznáte ten pocit, keď sa prechádzate okolo štadiónu a skoro vbehnete pod kolesá autu so Stevenom Gerrardom. Nie? Ja áno!


A čo viac? Liverpool má tiež úžasnú atmosféru. Premýšľam ako ju opísať. Prišiel mi kľudný. Milovala som prechádzky Albertovými dokmi, nekonečné nákupy v Primarku a ne-meinstreamové fast foody, v ktorých vážili "malé hranolky" asi tak pol kila. A ešte boli aj dobré! Milovala som "tie schody," na ktorých vždy, keď bolo pekne, sedeli ľudia a užívali si slnečné lúče a prítomnosť priateľov alebo si čítali knihu... A tie krásne parky, s ktorými som mala tú časť! Liverpool sa jednoducho navždy zapísal do môjho srdca a budem strašne šťastná, ak sa doňho ešte niekedy dostanem. 10 dní je proste málo!

Brela po tretí raz

24. listopadu 2014 v 20:04
Nedávno som písala článok o výlete do Londýna a uvedomila som si pri tom, aké skvelé je písať tie cestovateľsko-zážitkové blogy. Takže to bude mojim novým zámerom. Moc veľký cestovateľ nie som, ale nejaké tie zážitkové veci si sem tam doprajem. To len, aby ste boli informovaní o tom, čo tu ešte v budúcnosti môžete nájsť.

Ale aby som šla k veci. Príliš veľa toho nenacestujem, ale keď už, väčšinou to stojí za to. Tento ponurý chladný novembrový večer preto využijem na to, aby som sa aspoň v myšlienkach vrátila do leta a na letnú dovolenku. (Aktuálne to teda zrovna dvakrát nebude, ale snáď to až tak nevadí).

Ako mnohé rodiny, aj my sme sem-tam strávili jeden-dva letné týždne v Chorvátsku. A na Brele dokonca trikrát. Hej, asi sa pýtate, či nás to bavilo. Ale musím úprimne povedať, že áno. Vždy sme bývali inde, takže úplne rovnaké to nebolo. A môžem vám povedať, Brela je kúzelná!


Už predtým ako sme sa tam tento rok po dlhej dlhočiznej dobe vybrali som sa tešila ako malé decko. Na všetky tie klišé morské a plážové veci. Prílivy, odlivy, teplý morský vzduch... Všetko! A najradšej som mala nočné prechádzky po promenáde. Nikdy som nebola na dovolenke vo veľkom hotelovom rezorte (takže de facto neviem, o čo som prišla), ale tým, že neviem o čom prichádzam, mi to ani nechýba. A preto som si dokázala neprekonateľne zamilovať práve to Chorvátske pobrežie a promenády. A to, že hoci je na Brele vždy kvantum turistov, je svojim spôsobom neuveriteľne pokojná a kľudná. Teda, viete si tam nájsť čas na zábavu a ruch ale naopak aj na tichú prechádzku, rozhovor či dokonalý súkromný večer s rumom (alebo iným omamným nápojom), čipsami, hudbou a priateľmi na opustenej nočnej pláži pri krásne patetickom svite mesiaca. (Nesmejte sa, takto sa to naozaj stalo!).


Každú chvíľu si tam viem úžasne vychutnať. Summer days...but those summer nighs (hej, Pomáda). A hoci som tam bola už trikrát, som si takmer istá, že ten tretí raz nebol posledný. Ale samozrejme, rada sa pôjdem pozrieť aj niekam inam. Milujem more!

Potulky Londýnom

10. listopadu 2014 v 11:48
Nie som žiadny veľký cestovateľ. Na to mi chýbajú financie a vlastne asi aj sebavedomie a odvaha. Aj napriek tomu sme sa však s mojím drahým rozhodli vycestovať za La Manche, do čarokrásneho Londýna. V Londýne som bola asi pred 5 a pol rokmi a vtedy som sa doňho zamilovala (dokonca viac než do Paríža). A tak som bola zvedavá, či sa zamilujem znova a či je stále taký skvelý ako vtedy.

A verte mi, je. Najväčšou nevýhodou nášho zájazdu bolo, že sme cestovali autobusom. Vlastne nie. Najväčšou nevýhodou je to, že bol skutočne neplánovaný a tak sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. A ja som v mieste aktuálneho pobytu nemala žiadne bezopätkové topánky. Ale povedala som si, že to zvládnem aj bez nich. A že som teda miestami bojovala so slzami a s tým, že ich zahodím a budem chodiť bosá. (Pretože ako naschvál, nohy ma začali bolieť až keď sme boli ďaleko od nákupných štvrtí a v ďalšom programe sme ich návštevu už nemali). Ale nevadí. Prežila som a udeľujem si za to bobríka chodenia na opätkoch.


No. A čo zaujímavé sme zažili? Pripomenula som si, že "one does not simply" ísť do Londýna a nenavštíviť Národnú galériu a že Trafalgar square má neopakovateľnú atmosféru. A fontány v noci svietia na zeleno! Chvíľu som naivne čakala, že tá farba sa bude meniť, ale kde nič, tu nič. Skvelú atmosféru večerného Piccadilly circus a Trafalgar square dotvárali úžasní pouliční umelci - kapely. Ako zarytú fanynku Beatles ma samozrejme najviac dostali tí na Trafalgare, ktorí spievali Lennona.


A čo ďalej? Aha. Naučila som sa, že moje schopnosti plánovať ešte predsa len nie sú tak dokonalé, ako som si povýšenecky myslela. Kedy mi to došlo? Keď som nám naplánovala návštevu London Eye približne na šiestu hodinu poobednú, kedy bola už samozrejme tma. A tak sme nešli. No nakoniec mi to vlastne ani nie je tak ľúto.

Na ďalší deň sme sa hneď ráno vypravili do Tower of London, kde sme si teda dopriali tú radosť, že sme šli aj dnu, kde sme strávili veľkú časť dopoludnia. Videli sme korunovačné klenoty - a teda, vďaka Bohu, že sme šli hneď ráno. V rade na to, aby sme si ich omrkli sme stáli asi 10 minút. A rada, ktorá tam vznikla okolo obeda? Cez celé tie oddelovače, ktoré tvorili radu pred vchodom, až po bránu k východu Toweru a potom sa ešte zatočila. Taká minimálne na 3 hodiny. Neviem ako ste na tom vy, ja by som na tie klenoty teda 3 hodiny nečakala.

Aha! A ešte som sa tam priblížila k havranovi, aj keď sa ich bojím a sú podľa mňa strašidelní. Ale to, že tí v Toweri sú špeciálni určite všetci viete. Hovorí sa totiž, že keď odtiaľ všeci odletia, bude to znamenať koniec britskej monarchie.



Okrem toho je Tower of London v týchto dňoch celý obklopený 888 246 keramickými vlčími makmi. Prečo? Pripomínajú si 1. svetovú vojnu a vojakov Spojeného kráľovstva, ktorí v tejto vojne padli. Poriadne veľa však? Vyzerá to krásne, no keď si povieme, že každý ten kvet symbolizuje mŕtveho vojaka... Vtedy to je už smutné. A to sú tam kvety len pre tých britských... No, ale o tom písať nechcem.



Neodpusitli sme si samozrejme ani fotku pri Tower Bridge a dokonca sme mali to šťastie, že sme videli ako sa otvára. A vlastne sme sa po ňom aj prešli. A tým sa vlastne dostávam k tomu, aký je Londýn neuveriteľne preplnený. Nie len, že čakáte v rade na atrakcie a v obchode. Vy čakáte v rade aj na schody na most. A tento raz nehovorím len o raodch na Tower bridge. Päťminútovú frontičku sme si museli vystáť aj keď sme chceli ísť na úplne obyčajný a nezaujímavý most. Okrem toho všade sa musíte vyhýbať ľuďom a skutočne dobre si strážiť kabelku. Ale s tým sme vlastne aj počítali.



No a okrem toho, boli sme na mini nákupe na Oxford street, Piccadilly circus, videli sme Big Ben a budovy parlamentu, Downing street no.10, Westminster Abbey, rôzne pamätníky, kostoly, námestia, ulice, Greenwich, námornícku akadémiu, Painted hall... A veľa iných vecí, na ktoré si momentálne asi nespomínam. Výmenu stráží pri Buckinghamskom paláci sme videli len z veľkej diaľky (teda vlastne, nevideli), no zato sme si zblízka obzreli jej časť na koňoch pri Horse Guard. A samozrejme, pred cestou sme si ešte dopriali tradičné fish and chips z malej útulnej reštaurácie na Greenwichi, kde bol super milý personál.


A čo ešte dodať? Na to, že je november a všetci poznáme britské počasie, my sme mali krásne. Slnečno, relatívne teplo - až na celkom nepríjemný vietor. Spŕchlo asi zodvakrát, pričom raz sme boli v Toweri, kde nám to bolo jedno. A druhý raz sme už nastupovali do autobusu. Takže paráda.

Hoci autobusové zájady sú mnohými ľuďmi neobľúbené, ja som na ňom postrehla hneď niekoľko výhod. Keďže sme boli členmi zájazdu, mali sme lacnejšie (skupinové) vstupy a do pamiatok sme vstupovali cez skupinové vchody, čím sme sa vyhli frontám. Teda, takto sme šli len do Toweru, ale aj tak to stálo za to. A taktiež sme nemuseli riešiť cestu z letiska, po meste atď, lebo autobus nás vždy vysadil priamo v centre, pri pamiatkach. No a hoci sme boli so skupinou, 75% programu sme si tvorili sami, čo bolo tak isto perfektné.

Takže záverečné zhodnotenie?
Áno, Londýn je stále taký skvelý ako pred 5 rokmi, dokonca ešte lepší! A opäť si hovorím, že som tam určite nebola naposledy.

 
 

Reklama