Články k téme týždňa

Lepšie zajtrajšky

24. března 2015 v 16:05
Možno si zvyknete z času na čas položiť otázku, čo bude ďalej. Môžeme sa pýtať len tak do vetra. Alebo súkromne filozofovať. Na čo v týchto úvahách prichádzate? Viem si predstaviť, že nie vždy sú to úplne príjemné predstavy. Ľudia sú bezohľadní, práca nie je, deti sú čím ďalej tým viac nevychované a drzé...

Preto mám radosť, keď zažijem alebo uvidím niečo, čo mi tieto časté myšlienky obráti o čo najviac stupňov. Keď vidíte, ako do električky nastupuje babička, ktorá nezvláda schodíky a vtom sa postavia traja ľudia, aby jej pomohli dnu. Prípadne ako sa v autobuse osemročný chlapec prestane hrať na mobile len preto, aby na svoje miesto pustil starenku. Alebo ako nesie školák mame domov kytičku kvetov, ktoré nazbieral na lúke...

Stále tvrdím (a neprestanem s tým), že ľudia nie sú zlí. A ani deti nie sú zlé a stále horšie. To my si všímame tie nesprávne veci.

Mať chuť a silu byť

18. března 2015 v 10:35
Téma tohto týždňa znie "Mít, nebo být?" a mne sa nechce písať článok o tom, že predsa je nutné byť a nie mať... A že ľudia, ktorí sa rozhodli "mať," sa vybrali nesprávnou životnou cestou. Pretože s tým úplne nesúhlasím a podobných článkov je na svete už kvantum.

Skutočnosť je podľa mňa taká, že potrebné je oboje. A mať? Chcem hovoriť o nemateriálnom "matí." O tom ako máme či nemáme chuť a silu byť. Nie každý ju má. Nie vždy ju máme. Pravda je taká, že život človeka je často popretkávaný bolesťami a problémami. A tie nám môžu brať tú chuť do života. Hej, väčšinou sa nám darí zvládať to. Mali by sme byť však citlivejší k ľuďom, ktorých sila a chuť do života je príliš slabá na to, aby zvládali svoje problémy riešiť. Často sa nevedia zdôveriť ani tým najbližším. Alebo im takto blízki ľudia vlastne chýbajú.

A čo s tým môžeme urobiť my? Všímať si druhých. Všímať si ako im je, čo ich trápi. Byť pri nich. Prípadne, keď je to na mieste, sa ich môžeme spýtať, či/ako im môžeme pomôcť. A možno bude vlastne stačiť to, že sme si ich všimli a že sme s nimi. A to nás vlastne ani nestojí priveľa námahy...

Nekŕmte Pou, rozprávajte sa spolu!

13. ledna 2015 v 12:02
Nedávno sme s priateľom spomínali na detstvo. A na to ako sme sa mali vtedy super. Ako sme sa hrávali a ako sme trávili čas. A viete na čom sme sa zhodli? Že sme strašne radi, že sme prevažnú časť detstva strávili bez počítačov, bez internetu, bez mobilov... Že sme sa hrali s normálnymi hračkami a vytvárali sme si "svoj svet," nefungovali sme v tom, ktorý nám vytvorilo virtuálne prostredie.

Hej, jasné, nebudem pochybovať o tom, ako nám internet otvára dvere "do sveta" a aký je užitočný. O tom sa dá vlastne polemizovať len ťažko. Hoci, bez neho sme si žili tiež pomerne normálne a nemali sme pocit, že nám niečo chýba... A teraz? Keď nám na koleji vypadol internet (približne na 10 minút), automaticky sme to všetci zaregistrovali. Preboha! Veď ako by sme mohli prežiť bez neho??? Nemysliteľné!

Pretože sme zleniveli. A zvykli sme si na to, že všetky potrebné informácie, kontakty, no proste všetko... máme priamo pod nosom, stačí párkrát kliknúť. Nakoľko to je pre nás užitočné a nakoľko škodlivé, nechám na vás. Ja osobne však neznášam, keď sedím v krčme a všetci kamaráti sa hrajú ma "inteligentných mobiloch," facebookujú a neviem čo ešte. A viete čo je najhoršie? Že úplne viem, že keď konečne spojazdním svoj smartfón, budem rovnaká. Nie nebudem! Lebo sa budem snažiť, aby som nebola a aby som si nenechala týmto superžrútom času zobrať ešte aj tie pekné chvílky pri pivku a kamarátoch. Preto sa mi veľmi páči nápis pri vstupe do jednej skvelej brněnskej hospody - "Wifi máme, ale zkuste se bavit spolu." A hej, bavíme sa spolu. Pretože na to si spomenieme (pokiaľ toho nevypijeme priveľa) aj o niekoľko mesiacov. Ale na to, že sme kŕmili Pou a facebookovali, si asi nebudeme chcieť spomínať nikdy.

(Téma týždňa - Život bez internetu)

Čo na srdci, to na jazyku

11. prosince 2014 v 12:09
Tak aktuálna téma týždňa znie "Co bych řekl(a), ale nemůžu." Keď som si ju prečítala, napadla mi otázka, či vôbec niečo také existuje. Áno, asi áno. Ale tiež si myslím, že je toho strašne málo. Alebo priam minimálne. Považujem sa za otvorenú a úprimnú osobu. A ľuďom hovorím aj odporné veci, ktoré radšej nechcú počuť. Nikdy som nedokázala klamať a skrývať sa za falošnou maskou. A možno ma preto mnohí ľudia nemajú radi. A hoci si myslia, že o tom neviem, pretože sa tvária tak strašne roztomilo a sladko, viem o tom. Nie som blbá.

No aj napriek tomu ma život naučil, že hovoriť je striebro a mlčať zlato. Niekedy je lepšie byť ticho. Nemyslím to tak, že "držať hubu a krok." S tým sa nestotožním asi nikdy. Len jednoducho, keď niečo ľuďom nehovorím, väčšinou to je nie preto, že by som nemala odvahu. Skôr je to preto, že na nich už odmietam míňať svoju energiu a čas. Lebo mi za to proste nestoja.

Ale teda, čo by som rada povedala? Viem, ako klamete. Viem, ako predstierate. Viem, akí ste falošní. A nech si kto chce myslí, že to je o kom chce.

Malé veci tvoria veľké šťastie

2. prosince 2014 v 21:09
Ráno som absolvovala dobrovoľne-nutnú polhodinovú prechádzku na autobus. Vlastne pred nástupom na prax som stihla až 2 ranné prechádzky (druhou som zabíjala čas). A hoci nemám rada zimu, sneh a klzké chodníky, dnes ráno som si to nesmierne vychutnávala. Ako krásne vyzeralo to biele zasnežené mesto! A konáre stromov, ktoré priam umelecky obalil ľad. A teda, musím napísať, že na to, že nie som ani veľkým fanúšikom skorého vstávania, tá prechádzka začínajúca o 7 ráno mala tiež niečo do seba. Bezstarostne som kráčala, asi nad niečím premýšľala a užívala si začiatok dňa. A cítila som sa skvele! Áno skvele, hoci to ráno kombinovalo 2 moje neobľúbené faktory (opakujem, nemám rada zimu a neznášam ranné vstávanie).

Celkom mi teda padla do rany téma tohto týždna "Maličkosti, které dělají lidi šťastnými." Neviem aké maličkosti robia radosť vám. A tak nejak predpokladám, každého z nás tešia iné veci. Ale čo máme všetci spoločné? (Alebo - čo by sme mali mať spoločné?) To, že niekedy nás môžu urobiť šťastnými aj zvláštne a neočakávané veci (ako sa to stalo napríklad mne). Asi by sme si mali viac všímať a vážiť tieto maličkosti. Naoko bežné veci. "Samozrejmosti." A možno si potom uvedomíme, aké sú vlastne významné, ako sme za ne vďační a ako sa vďaka nim cítime fajn.

A čo vy? Aké "maličkosti" vám robia radosť? Všímate si ich?

Padesát odstínů...bolesti

24. listopadu 2014 v 16:22
Áno, tento raz sa idem skutočne iba sťažovať a neprídem k žiadnemu morálno-filozofickému vyvrcholeniu/rozuzleniu. Bolí ma zub. Ale brutálne! A po návšteve zubára ešte viac... Takže práve spomínaných 50 odtieňov bolesti spoznávam (mimochodom, téma týždňa je "Padesát odstínů...," tak preto to píšem, inak by mi to asi nenapadlo).

Naozaj. Už ma bolelo brucho. Hlava. Všetky možné svaly a kosti. Miliónkrát som sa porezala a obrazila si členok. Dokonca som mala prasknutú lebku. Vypadla som z okna. A padli na mňa tie veľké plynové fľaše. Takže minimálne dvakrát som mala otras mozgu. Ale tie zuby... To je najhoršie z toho širokého spektra bolesti, ktoré som už zažila.

A viem, že iní ľudia trpia práve teraz asi tak miliónnásobne viac ako ja. Ale mňa tu a teraz štve to, ako ma bolí ten jeden zub. Takže týmto článkom prajem každému, koho niečo bolí, aby to prestalo. Alebo aby to začalo bolieť menej!

Plytký článok, však? Ale presne tak plytko sa teraz cítim. A navyše nemôžem ani jesť.

...a zrazu bolo všetko inak

30. října 2014 v 18:31
Mala som pocit, že k téme týždňa "Mlha života" momentálne nedokážem napísať článok, lebo mi nenapadalo nič, čo by nebolo príliš patetické alebo divno ezoterické alebo čo. Ale! Potom som skypovala s kamoškou, s ktorou som sa už asi milión rokov nevidela a ktorá mi oznámila, sa s priateľom pred pár dňami zasnúbili a o necelý rok sa budú brať. Okrem toho, že ma to nesmierne potešilo, ma to priviedlo k takému tomu premýšľaniu, že pomaly sa začínajú moji kamaráti a kamarátky ženiť, vydávať, stávajú sa rodičmi a... Jednoducho čas neskutočne rýchlo plynie.

Ani som si nevšimla, kedy sme dospeli. Odkedy už nie som dieťa? Odkedy už nie sme pubertiaci? Netuším. Všetko to prišlo a odišlo tak potichu, že som si to asi jednoducho nevšimla. A ako to súvisí s tou hmlou? Že to všetko, čo bolo, mi príde ako zastreté nejakým takýmto závojom. Že to všetko bolo tak dávno. A ja som si ani nevšimla, že už to je všetko inak...

Nemyslím to tak, že tie dni boli premárnené a teraz na ne pozerám spoza ponurého závoja. Nie. Skôr tak, že to fakt plynie a uteká a my si to často vôbec nevšímame. A potom sme zrazu dospelí. A malú chvíľu na to sedíme v hojdacom kresle a čítame rozprávku na dobrú noc vnúčatám... Užívajme si preto "každý dnešok," nech máme potom na čo spomínať!

Ups. No tak to je aj tak patetické. No a čo! :D

A dosť!

20. října 2014 v 15:27
Takáto téma týždňa? Pravdupovediac, keď som ju zbadala, ani sa mi nechcelo k nej písať článok. Prečo? Možno preto, že v poslednej dobe som presýtená informáciami a pocitmi o práve takýchto osobách. Alebo to môže byť aj tým, že nedávno som písala článok na podobnú, ak nie vlastne rovnakú tému (k prečítaniu tu).

Ale teda, domnievam sa, že takýchto ľudí poznáme a máme v živote asi všetci. A čo s tým robíme? Hneváme sa, nadávame, sme sklamaní, zase sme sklamaní, prekvapení... A čo ešte? Viac mi nenapadá, tieto pocity mám ja, vy môžete disponovať širším spektrom reakcií.

Máme však aj iné možnosti, než sa len pasívne pozerať na to, čo falošní ľudia robia a ako nám klamú? Áno! A trvalo mi strašne dlho, kým som si to uvedomila. Môžeme si zvyknúť, že sú takýto a iní nebudú. Alebo si môžeme povedať, že už stačilo. A že ich v živote nechceme. A tým pádom ich môžeme z našich životov vylúčiť. Hej, nie vždy to ide, ale pokiaľ áno, čo nám v tom bráni? Túžba po vzrušení? No, neviem ako vy, ale ja som mala takéhoto vzrušenia už až-až. A povedala som si práve to "dosť." Veď je predsa na nás, koho do svojich životov vpustíme (a ako veľmi ich vpustíme) a na tom ako si život a kontakty v ňom zariadime. A ja som sa rozhodla takto.

A ako na falošných ľudí vo vašich životoch reagujete vy?

Téma týždňa (Ďábelští lidé s andělskou tváří)

Je vôbec treba nejaký deň meniť?

15. října 2014 v 16:46
Blogová téma tohto týždňa znie "Jeden den, který bych rád(a) změnil(a)." Ja však uvažujem nad otázkou "Zmenila by som nejaký deň?" A tuším si automaticky odpovedám, že nie.

Hej. Mám za sebou veľa zlých dní. Veľa preplakaných nocí. Veľa trápnych situácií. Ale žeby som niečo z toho chcela meniť? Nemám ten pocit. Asi som idealistickým zástancom toho, že aj zlé dni musia byť. Že zlé dni nás učia. A že zlé dni nás posúvajú zase k tým dobrým.

Prečo? Neviem. Možno som len šťastná osoba, ktorá neprežila nič tak hrozné, aby to chcela zmeniť alebo vrátiť späť. Alebo to je proste tak, že aj tie najhoršie veci, ktoré spravíme a ktoré sa nám stanú, môžu mať akýsi zmysel. Nejaký, o ktorom možno ani nevieme a musíme ho v danej udalosti namáhavo hľadať. A možno ho vlastne ani nenájdeme. Ale ani to nemusí znamenať, že tam nie je, nemyslíte?

Takže moje úvahy na danú tému idú, ako už pomerne tradične, zase opačným smerom, než si téma žiada. Ale naozaj. Ja by som nemenila nič. Možno jeden z tých večerov, kedy som to prehnala s pivom a ráno ma bolela hlava. Ale zas, bez toho, aby ma bolela, by som sa večer predtým možno tak dobre nebavila. Tak to vidíte. To dobré a zlé ide vlastne často ruka v ruke. Keby sme zmenili zlé dni, možno by sa zmenili aj tie dobré - a možno práve k horšiemu. :)

Ale originalita na stromoch rastie

24. června 2014 v 14:11
Dlho som nič nenapísala. Pretože na stromoch nerastie čas. No originalita? Hej, téma týždňa znie, "originlita neroste na stromech." No ja mám akosi opačný názor. Zastávam názor, že každý človek má v sebe niečo originálne, niečo, čo dokáže priniesť svetu, niečo, čo je len v ňom a z neho.

Myslím si, že keď človek tvorí, dáva, robí čokoľvek a robí to zo seba, je originálny. Vytvorí to, čo by nevytvoril nikto iný. V čom je teda problém? Práve v tom, že ľudia si často myslia, že originalita nerastie na stromoch. Že na to, aby mohli byť tvoriví a originálni musia mať "niečo." A tým niečím myslím vlastne čokoľvek - že musia mať talent a nejaké výnimočné predom určené a predpísané schopnosti. A to nie je pravda. Jasné, človek s výtvarným talentom s najväčšou pravdepodobnosťou namaľuje vzácnejší obraz a niekto, kto sa do výtvarného umenia nevyzná a neoplýva týmto talentom. Ale nikto nikdy nebude môcť tvrdiť, že tento človek bez talentu nebol originálny. A to platí vlastne vo všetkom.

A čo na záver? Už nič. Tvorte. A tvorte zo seba. Nie z predpísaných očakávaní a konvencií. A vtedy vám nik nebude môcť povedať, že ste neboli originálni.

Asi takovej pocit...vlastne to tak asi malo byť

4. června 2014 v 0:33
Tak... Na to, aby som bola vôbec schopná napísať tento článok, najprv som si musela urobiť krátky brainstorming, čo všetko mi k téme "Takový ten pocit" napadá... Ako prvá mi napadla samozrejme pesnička Pocit. Divokej Bill... asi takovej pocit, jako je bodnutí nožem...


No, ale aby som nechodila okolo horúcej kaše... Samozrejme, že nebudem písať o pocitoch, jako je bodnutí nožem, ale pokúsim sa zamerať na niečo pozitívnejšie. Napadá mi napríklad "ten pocit," keď sa vám pri pesničke alebo nejakej veci vybaví spomienka, ktorá sa s tým neodňateľne spája. Lenže to je príliš patetické na to, aby som o tom chcela písať.

Rada by som porozmýšľala nad "tým pocitom," že to tak malo byť. V živote nás stretávajú rôzne ťažké veci. A teraz vlastne nemyslím tie úplne najťažšie, to by som asi zľahčovala. Ale tie primerane bežne ťažké. A možno aj o trochu viac. Často sú to situácie, ktoré akosi nedokážeme zvládnuť, ktoré sú pre nás priťažké a príliš zraňujúce. Môžeme mať dokonca pocit, že sme na úplnom dne a že nám ostáva len plakať a ľutovať sa.

Koľkí z vás sa tak už cítili aspoň minútu? Verím tomu, že takmer každý z vás. Je celkom povzbudivé vedieť, že v tom nie sme sami a že vlastne vôbec nie sme čudní, no nie? A koľkí z vás si časom povedali, že je vlastne fajn, že sa to stalo? Že práve vďaka tej situácii, ktorá bola chvíľu našim malým koncom sveta, sa neskôr stalo niečo pozitívne? Niečo skvelé. Niečo, čo nás priviedlo tam, kde sme teraz. Tam, kam sme sa vlastne chceli dostať a kde sme šťastní.

Myslím si, že na takmer každej situácii sa dá s odstupom času nájsť niečo pozitívne, obohacujúce, alebo minimálne niečo, čo prispelo k tomu, aby sme boli takými, akí sme teraz - verím, že najmä v dobrom zmysle slova - a ak to je náhodou naopak, možno je čas na to, zamyslieť sa nad tým a nenechať situáciu a minulosť rozhodovať o našej osobnosti.

Skúsme si preto spomenúť na bolesti, ktoré nás v minulosti trápili (hoci boli možno banálne) a hľadajme, akým pozitívnym spôsobom prispeli k tomu, že sme teraz tam kde sme a že sme práve takí, akí sme. Skúsme porozmýšľať nad tým, prečo to tak vlastne malo byť... Aký je to pocit?

Čierna lepšia od bielej...(?)

28. května 2014 v 21:23
O "čiernych ovciach" počúvame často a takmer z každej strany. Hej, v každej sociálnej skupine musí byť niekto, kto je iný. Nech je to ako chce, čierne ovce však stále chápeme s negatívnym konotátom. A ja sa pýtam - je to nutné? Čo keby sme prestali pozerať na iné ako na zlé a skúsili sa na to pozrieť práve z opačného uhla pohľadu?

Myslím si, že hore uvedený obrázok celkom jednoducho a pekne zhŕňa to, o čom chcem písať. Naučili sme sa ľudí posudzovať na základe určitých prejavov ich správania, prípadne, ešte lepšie, na základe ich výzoru. A niet nad to, všetkých dopredu odsúdiť ako nedostatočných a ďalej s nimi radšej nemať nič spoločné - prípadne si z nich len robiť srandičky a ponižovať ich.

Nechcem hovoriť o tom, že títo ľudia často ponúkajú potenciál a schopnosti, ktoré tým "rovnakým" môžu aj chýbať, pretože si myslím, že o tom sa presvedčil už každý, ktorý dal "čiernym ovečkám" šancu ukázať sa v pravom svete. Moje úvahy k tejto téme vedú skôr za tieto (pri troche snahy) pozorovateľné prejavy. Rada by som porozmýšľala nad tým, čo sa skýva v týchto ľuďoch. Prečo sú takí?

Sama nie som dokonalá a "sem tam" mi ujdu nejaké tie predsudky na margo iných, no snažím sa kontrolovať a prestať s tým. Prečo? Veď niekedy je to taká sranda, však? Ale daňou za túto srandu je, že ubližujeme niekomu inému. Každý človek (a hlavne asi práve tí, ktorí sa nám javia ako iní), má v sebe určité tajomstvá, skúsenosti, zážitky a trápenia, ktoré ho priviedli práve tam, kde sú teraz. A my (a často ani ich najbližší) o nich ani netušíme. Možno, keď by sme sa o tom dozvedeli, náš pohľad na nich by sa úplne obrátil (pokiaľ teda nie sme úplne zatrpknutí sebci)... Čo keby sme sa teda snažili k ľuďom pristupovať pokornejším spôsobom, aj napriek tomu, že ich tajomstvá a zranenia nepoznáme? A keby sme si len v duchu pripomínali, že za ich výnimočnosťou a zvláštnosťou sa môže skrývať napríklad spomínané trápenie...?

Naozaj, skúsme sa na "čierne ovce" pozerať inými očami. Očami, ktoré chcú chápať a prijať, nie odsúdiť...


(téma týždňa - "Černá ovce")

Kráľovstvo krivých zrkadiel

25. května 2014 v 23:33
Poznáte starú ruskú rozprávku s týmto názvom? Ja som ju niekedy dávno videla a pri tejto téme som si na ňu po milión rokoch spomenula. Už vlastne ani neviem o čom bola. Spomínam si len na to, že tam bolo dievčatko, ktoré vstúpilo do zrkadla, stretlo sa so svojim zrkadlovým odrazom a zachraňovali rozprávkovú krajinu. Alebo také niečo. Možno si ju v blízkej dobe pozriem :) No ale... Intro by stačilo, hor sa na obsažnejšiu časť článku!

Takže... Okrem spomínanej rozprávky ma téma "Svet za zrkadlom" privádza k ďalším myšlienkam. Možno nie tak konkrétne súvisiacich so svetom za zrkadlom ako rozprávka, ale metaforický pohľad na túto tému môže byť ešte zaujímavejší!

Čo vidíme, keď sa pozrieme do zrkadla? S najvyššou pravdepodobnosťou seba (Teda v prípade, že sa nepozeráme do Zrkadla z Erisedu z Harryho Pottera. OK trápny "vtípek" na odľahčenie by bol za nami, môžem pokračovať). Niektorí ľudia o sebe často (viac či menej radi) premýšľajú a ja sa k nim s radosťou radím. Myslím si, že to prináša mnoho podnetov k zamysleniu sa nad tým, čo je na nás dobré, čo zlé, čo môžeme zmeniť, čo sa zmeniť nedá a musíme sa s tým naučiť žiť... A podobne.

Keďže téma týždna je život za zrkadlom a nie v ňom, aj ja by som rada prešla práve do tejto dimenzie. Uvažujem, ako ju vlastne chápem. Ako "svet za zrkadlom" môžeme chápať napríklad tie "stinné" stránky osobnosti, ktoré by sme možno radi ani nemali. Druhá vec, ktorá mi v tejto metaforickej súvislosti napadá, je ísť ZA človeka... Čo je ZA ním a čo je jeho PODSTATA. A táto téma mi príde vlastne zaujímavejšia (a pozitívnejšia) :)

Tak čo to teda je? Možno som si položila príliš zložitú otázku (o to viac na nedeľu večer, kedy by som sa mala učiť na skúšku a nie tu polemizovať). Psychológ V.F. Frankl hovorí o tom, že človek je súhrou troch dimenzií: fyzickej, psychickej a duchovnej. Myslím si, že za tú podstatu môžeme považovať práve tú duchovnú časť a nemyslím tým (tak isto ako ani Frankl) náboženstvo alebo veci podobné. Teda, áno, patrí tam aj to, ale zďaleka nie len to. Asi trochu odbočím od tejto Franklovej koncepcie, z ktorej som vyšla, no chcem byť názornejšia a menej abstraktná. Vlastne ani neodbočím. No to je jedno. Za tú podstatu človeka považujem nejaké to jeho vnútro - najzraniteľnejšie, no vlastne aj najsilnejšie, na ktorom môže stavať. Jeho "ja," jeho svedomie, jeho najhlbšie potreby...

V živote stretávame rôznych ľudí. Arogantných, nepríjemných, čudáckych... zranených. A práve to je ten "big deal" o ktorom hovorím. Je to ťažké, je to veľmi ťažké. Ale skúsme v ľuďoch hľadať človeka. Sama sa snažím na rôznych ľudí pozerať práve týmto pohľadom - neosudzujúcim a hľadajúcim človeka - prípadne zraneného človeka. A jasné že to je náročné a niekedy aj nemožné, lebo... Koniec koncov, aj my sme a vždy aj budeme len ľudia. No možno môžeme byť lepšími ľuďmi. Tak prečo to neskúsiť?

(téma týždňa- "Svět za zrcadlem)

Dieťa šťasteny

12. května 2014 v 20:40
Teda, nie že by som bola významne obdarená šťastím... Len tak "normálne" - no možno to vlastne je významne. Prežila som skvelé detstvo, na ktoré neuveriteľne rada spomínam.

Keď som mala päť rokov, mama a teta ma zobrali na prechádzku. Pamätám si, že som za sebou ťahala (alebo niesla) hnedého plyšového psa s čiernymi visiacimi ušami. Priviedli ma do rozbúraného bytu. Nebolo v ňom nič, len oco, dedko (a možno ujo) behajúci v montérkach a špinaví od vápna. A vtedy mi teta povedala, že tam budem bývať. Doteraz si živo spomínam na tú hrôzu, ktorú som ako päťročné dieťa prežívala pri predstave, že sa sťahujeme do takého rozbúraného a prázdneho bytu. Našťastie, kým sme sa nasťahovali, byt sa naplnil nábytkom a zútulnil, takže to nakoniec nedopadlo tak zle. V izbe sme mali na stene Snehulienku a 6 trpaslíkov (vždy mi vŕtalo v hlave, kde sa stratil siedmy) a slamené oranžovo-žlté slnko. Ach tie časy!

A inak, čo som robila ako päťročný "fagan?" (ako sa povie dievča od fagana? alebo dievčatá nemajú byť "fagani," keď pre to neexistuje slovo? no smola, ja som bola dievča-fagan) Svoj voľný čas som rada trávila na úrazovke. Doteraz nechápem, prečo mi tam nedali taký ten kalendárik, kde píšu pravidelné návštevy - ako napr. u zubára. Možno vždy dúfali, že som tam už naposledy. Ale to veru nebol môj štýl. Žila som vzrušujúci a dobrodružný život (malého fagana), ktorý bol s nebezpečenstvom a úrazmi priam spätý. Keď som bola ešte mladšia, prevrátila som sa z lavičky na zem, spadli na mňa propan-butánové bomby a podobne.

A okrem toho? Milovala som všetky svoje hračky, plyšákov, bábiky, bárbiny a všetko. S mladšou sestrou sme vymysleli skvelú hru, kedy sme každá dala do stredu izby nejakú svoju hračku a potom sme sa "mečovali" tyčkami, ktoré sme vytiahli z jej ešte detskej postieľky. Vlastne to nemalo pravidlá. Teda, malo. Vždy som vyhrala ja, lebo som bola staršia a keď som povedala, že som vyhrala, Beba proste súhlasne prikývla. A vyhrala som jej hračku (hazardérky od malička). Ale nebojte sa! Má to happy-end! Na záver sme si vždy povedali, že tie hračky sú spoločné, lebo "nič nie je moje, nič nie je tvoje, ale všetko máme spoločné" (to je konkrétna čarovná formulka, na ktorú nezabudnem asi do konca života - a nezabúda na ňu ani Beba, ktorá si počas mojej neprítomnosti privlastňuje doma ponechané časti môjho šatníka.

Niekedy mi je smutno, že som vyrástla a bolo by čudné, keby som sa so svojimi hračkami zase hrala (a preto mám radosť z detskej spoločnosti, s ktorou sa môžem hrať a tváriť sa, že sa vlastne venujem deťom :D). No niekedy mám úplnú náladu si na to zaspomínať...
Nuž, možno vo mne vlastne stále drieme päťročné dieťa - alebo - malý fagan. Ktovie. :)

(fotka z roku XY u sesternici na záhrade...so sestrou, sesternicami a bratrancami (a dospelými členmi rodiny, ktorí museli držať tých najmenších) ...tú fotku mám rada:))

(Téma týždňa znie - "Když mi bylo pět")

Ako prejsť "štýlovo" skúškovým obdobím

6. května 2014 v 21:07
Takže, pri téme týždna "Štýl" mi napadlo neuveriteľné množstvo podnetov, o ktorých by som mohla písať... No nakoniec zaúčinkovalo moje aktuálne plánovanie skúšok na blížiace sa skúškové obdobie... Obdobie, ktoré všetci vysokoškoláci dobre poznajú a ktoré stredoškoláci považujú za zatiaľ vzdialenú hrozbu.

Každý študent má vlastný štýl zvládania tohto neradostného obdobia. Poznáme napríklad svedomitých - tiež známych pod nie tak obľúbeným názvom šprti, ktorí idú na každú skúšku dokonale pripravení (a s ktorými sa my, obyčajní ľudia zo zásady NEPOROVNÁVAME), na opačnom kontinuu sa nachádzajú takzvaní flákači - alebo inak lajdáci - toto je typ študentov, ktorí vo svojej podstate rozčuľujú spolužiakov, ktorí sa na rozdiel od nich učia, pretože zázračne prechádzajú všetkými skúškami a to aj napriek tomu, že na to nevynakladajú takmer žiadne úsilie. No a posledný typ, môžeme povedať, "zlatá stredná cesta," sú priemerní - alebo primeraní. To som ja. Učím sa, sem-tam si postresujem a nakoniec to zvládnem - niekedy lepšie inokedy...no proste zvládnem :D

Pokiaľ nepatríte medzi študijných nadšencov ani medzi pasívnych veriacich, "že to nejako dopadne," rada by som vám dala zopár tipov k tomu, ako sa počas skúškového obdobia nezblázniť a prežiť ho bez väčšej psychickej či fyzickej ujmy.

1. Termíny
Niet nad to skúšky si naplánovať tak, aby bol čas aj na prípravu, ale aj na nejaké to pivečko či kafičko s kamarátmi. Ja to robím tak, že si vyrátam, koľko dní budem potrebovať na učenie pred každou skúškou... A potom (pokiaľ sa to dá), si ku každému potrebnému počtu dní pripočítam jeden deň... Aby som sa mohla trochu flákať... A nemusela sa učiť 24/7.

2. Atmoška
Čo môže byť krajšie ako spríjemniť si nepríjemné chvíle príjemnými prvkami? Zapojte fantáziu! Ja milujem učiť sa na balkóne, vychutnávať si slnečené lúče, popíjať obľúbenú kávu... Pri týchto podmienkach je to učenie vlastne zážitok! (Teda pokiaľ máte dostatok času a neučíte sa najnepríjemnejší predmet na svete- tých by ale bolo, čo?)

3. Výpisky
Večer pred skúškou si vždy "rada" prejdem a zopakujem celé učivo - no samozrejme, nedá sa opäť prejsť miliónstranové skriptá. Preto si počas učenia vypisujem podstatné detaily, prípadne veci, ktoré mám problém si zapamätať... A potom sa k nim môžem kedykoľvek vrátiť a ešte tesne pred skúškou napchať do hlavy aspoň zopár dôležitých informácií.

4. Motivácia
Vec nesmierneho významu. Čo je už len krajšou predstavou, ako to, že po skúškach nás čaká leto (zimný semester tieto výhody bohužiaľ neponúka - teda neviem ako vás, ale mňa predstava "hurá, keď skončia skúšky, bude hneď ďalší semester" nedokáže príliš nadchnúť), prázdniny, dovolenky, (brigády) a pod.
Ale áno, veľmi motivujúce môže byť aj to, že "musím to dať teraz, nech sa tú sr*čku nemusím učiť znova" prípadne poznáme aj motivácie vyššieho rádu - potrebujem to spraviť, aby som doštudoval a aby som sa mohol venovať tomuto povolaniu...
Častokrát sú však motivujúcejšie krátkodobé predstavy voľna, dovolenky, párty alebo inej radostnej udalosti (napr. typu "keď to dám, kúpim si novú sukňu").

5. R & R
Relax a Radosť. Počas učenia si treba aj oddýchnuť (napr. keď je čas, skočiť na to spomínané pivko) alebo sa inak potešiť (viď - "kúpim si sukňu" alebo aspoň sekcia "atmoška"). Telo a myseľ nedokážu pracovať 24/7 (ako všetci dobre vieme) a počas učenia tobôž nie! Potrebujeme veľa (ak je to možné) spánku a nejaký ten malý šlofík počas maximálnej vyčerpanosti v priebehu dňa tiež padne vhod.

6. Režim
Tak tretie "R". Toto mi pomohlo najmä pri učení na štátnice. Pekne skoro ráno "vstávať a cvičiť." OK, na cvičenie som bola lenivá, ale dopriala som si skvelé raňajky, upratala som, učila som sa, počas učenia som si robila pravidelné prestávky, večer som šla na chvíľu von a potom (relatívne) skoro spať. A bolo to super!

7. Rozvrh
"R" po štvrté! Rada plánujem a organizujem - a platí to aj pri učení. Pred každou prípravou na skúšku si najprv pripravím materiály a potom ich pekne rozdelím podľa toho, dokedy mám ktorú časť vedieť. Väčšinou to síce dopadne tak, že sa precením a každý deň ostanem minimálne tému pozadu, ale vďaka tomu "dňu navyše," ktorý som spomínala hore, to väčšinou nakoniec všetko zvládnem.

8. Zázraky
Verím v ne. A počas skúškového ešte o čosi viac ;)


(Téma týždňa - "Styl")

Poďme "na jedno"

1. května 2014 v 22:34
Ako študentka psychológie som témou závislostí už značne presýtená. No, možno je to vlastne dobre. Aspoň o tomto probléme uvažujem. Často sa zamýšľam nad tým, kde je hranica medzi pubertálnym a postpubertálnym popíjaním a skutočným problémom s pitím.

S kamarátmi sme typ partie, ktorý sa sem tam rád vyberie "na jedno" (na dve, na tri...). Určite to poznáte. Našu, ženskú časť, už popíjanie omrzieva, no chalani? Tí sa "slovenskou hádzanou" bavia stále. A radi. Už niekoľkokrát som premýšľala nad tým, či už naozaj nie je čudné, že mladí ľudia piatok čo piatok posedávajú vo vinárni a "vychutnávajú si" pának za panákom. Ale vlastne. Nemôže to byť problém. Veď to robia skoro všetci mladí. Hej. Takto často uvažujeme. Robia to všetci = je to v poriadku. Ale moment. To, že to robia všetci absolútne nie je v poriadku. Vlastne to je ešte menej v poriadku, ako keby to robil len niekto.

Nie, nie som žiadna svätica, ktorá sa nikdy neopila. Zbožňujem večery pri pive alebo pri vínku (hoci zdravotný stav mi ich momentálne nedovoľuje). Dokonca niekedy mi padnú/padli dobre aj bujaré dvojdňové párty a all-nigh-long oslavy. Ale odtiaľ - potiaľ. Ožrať sa každý víkend - len tak rekreačne, to je už predsa len príliš. A to nehovorím o životnom štýle niektorých študentov, ktorí sa dokážu opiť bez problémov aj dva-trikrát týždenne. A skrývať to za alibizmus "veď sme študenti..." Neviem. Nevidím v tom nič dobré. Telo si zvyká. Psychika tiež. Čo čakáme? Že zrazu, keď prestaneme byť študentmi, odložíme panáky, poháriky a krígle a vymeníme ich za mlieko? Nie. Takto to nie je. Telo aj duša si pýtajú to, čo im dávame.

V tomto článku neprídem ku žiadnemu strhujúcemu záveru alebo rozuzleniu. V podstate neprídem k ničomu. Asi však stačí, ak vás privedie aspoň ku krátkej úvahe nad tým, kde je tá hranica. Dokedy je normálne sedieť a popíjať a kedy by sme si mali všimnúť, že nad nami začína svietiť červené výstražné svetielko hovoriace, že to začíname preháňať. Premýšľajte. A konajte - správne.

Do alkoholizmu spadneme až príliš jednoducho a rýchlo, no cesta z neho si vyberie daň za každý vypitý pohárik...

Takže... Alkohol, alkohol, přítel alkohol...Ale viete, niektorých priateľov stačí vidieť párkrát do roka ;)

...a čo si o tom myslíte vy? Je súčasná "piatková kultúra" mladých v poriadku alebo hraničí s problémom?


(Téma týždňa - "Závislosti")
 
 

Reklama