Komentáre

Nepiješ a nie si súčasťou večierku

21. dubna 2015 v 9:39
Stala sa mi taká vec. Rozhodla som sa, že môj organizmus si zaslúži detox a aspoň mesiac sa budem vyhýbať alkoholu. Akémukoľvek. Dokonca aj radlera som si kúpila nealkoholického. Ale nejdem písať o útrapách mladého abstinenta. Idem písať o ďalšej veci, ktorá sa mi stala. Šla som "na pivo" s frajerovými spoluhráčmi, ktorých moc nepoznám. Cudzie prostredie a ten pocit, že "to pivo si nedám"!

Pivo som si nedala a v tom je koniec koncov ten problém. Nikdy v živote som sa nikde necítila viac odveci, viac priesvitná a neviditeľná. Naozaj. A áno, mohla som sa pokúsiť viac sa začleniť ale a)nechcelo sa mi, b)v neviditeľnosti by to šlo beztak ťažko. Ale odniesla som si z toho úplne zaujímavú skúsenosť. Že keď nepijete, navyše v cudzej spoločnosti, môže sa vám celkom jednoducho stať, že vôbec nebudete súčasťou večierku.

A to mi pripomenulo, aké to je vlastne smutné, že sme zvyknutí do seba pri každej príležitosti liať alkohol. Že to je proste norma. A že ten, kto do seba toho panáka alebo pivo nenaleje, je proste tak trochu čudný a musí čeliť otázkam "Čoo, prečo nepiješ?" prípadne ho zvyšok prítomných prehovára, "aby si dal."

Teda, nie, nejdem moralizovať. Ja do seba pivo lejem veľmi rada. Len premýšľam nad tým, prečo nie je normou ísť si posedieť a pokecať pri džúse. Hej, keď sme pripití je to väčšia sranda, ale... Alkohol je vlastne jed. A my sa dobrovoľne pravidelne trávime. A potom máme ešte tú drzosť sťažovať sa, že nás na druhý deň bolí hlava.

A k žiadnemu rozuzleniu neprídem, lebo neviem... Proste to je zvláštne...

Zdravá strava sa preceňuje

24. března 2015 v 16:30
Je pekné rozhodnúť sa, že sa budem zdravo stravovať. Menej "éčiek," menej mastného, menej sladkého a čo najviac bio a prirodzeného. Prečo nie? Je to fajn. Ibaže ja začínam mať pocit, že zo zdravej výživy sa stáva nejaká nová posadutosť. A o tom, že tento môj pocit má nejaký reálny poklad, svedčí aj to, že odborná verejnosť pre túto posadnutosť vymyslela i múdry názov. Ortoexia.

Neviem. Stále sa akosi neviem stotožniť s predstavou štúdia kalórií a presného zloženia potravín preto, že chcem jesť zdravo. Hej. Nikto z nás nechce byť chorý a nechce mať v tridsiatke infarkt ani cukrovku. Lenže ja si vždy spomeniem na svojich starých rodičov. Ktorým teda nikdy nenapadlo rátať kalórie, tuky, cukry a bielkoviny v tom, čo jedli. Proste jedli. Na raňajky praženicu, na obed zemiakové halušky s bryndzou a stopenou slaninou a na večeru tlačenku. Ó áno, tlačenku. AKO MOHLI!!! A keď nebola tlačenka, dali si slaninu. Boli to stravovací hriešnici. A žijú už viac ako 80 rokov bez vážnejších ochorení - a to aj napriek tomu, že si nikdy nekúpili bio mandarínky a na Vianoce si vystačili aj s tými obyčajnými.
Áno, veľa nezdravého škodí. Ale aby vo mne niekto vyvolával výčitky, že som si dala na večeru slaninu? :D

A kľudne ma zhejtujte. Ja pôjdem zajesť žiaľ k babke ;)

(venované Pipsi a Maggie <3

Smútok, bezradnosť, súcit, strach...

16. prosince 2014 v 18:25
Ako asi väčšina sveta, aj ja som zaregistrovala tragédiu, ktorá sa odohrala v škole v Pakistane, kde prívrženci Talibanu nabehli do školy, v ktorej zabili 141 ľudí (z čoho 132 boli deti). A ak mám byť úprimná, dá sa mi z toho grcať. Najlepšie do topánok tým, ktorí to majú na svedomí.

Zastavil sa mi rozum. Tí ľudia (ktorých môžeme pracovne nazývať napríklad "choré mozgy") asi naozaj nepoznajú hranice. A nemyslím len toto. Aj tie "choré mozgy" ktoré v týchto dňoch obsadili kaviareň v Sydney. Vlastne VŠETKY CHORÉ MOZGY, ktoré robia na svete BORDEL. Je mi z toho smutno a cítim strašnú beznádej. Beznádej z toho, čo sa deje a čo my, normálni obyčajní ľudia nedokážeme ovplyvniť a zastaviť. To kruté zabíjanie, týranie... bezcitnosť.

Človek je na jednej strane rád, že sa to nedeje u nás a dúfa, že to tak aj ostane, no zároveň sa desí, že sa to vôbec deje a že to skutočne nemusí ostať len záležitosťou iných geografických oblastí. Bože, prečo ľudia nie sú ľuďmi? Toľko nadávok mi beží hlavou. Ale aj keby som ich napísala, nič by sa nezmenilo. Tým rodičom, ktorým len tak zastrelili deti, to aj tak nepomôže. A tí, ktorí to páchajú, s tým aj tak neprestanú (a ak je medzi nimi nejaký superkretén, ktorý ovláda slovenčinu a číta môj blog, zajtra nabehnú k nám do bytu - a vlastne možno mi dajú aj minútku na to, aby som sa im do tých topánok vygrcala).

Čo s tým môžeme urobiť? Nič. Dúfať a modliť sa, že to niekedy skončí. Alebo sa proste snažiť pozerať na tú časť sveta, ktorá je dobrá a ľudská. Ešte že máme aj tú! Lebo vo svete, ktorý má len tú "zlú časť," by sme predsa žiť nechceli...

Pripájam Johnovu nesmrteľnú výzvu, ktorú natvrdlé ľudstvo evidentne stále nedokázalo pochopiť. A to by jeden povedal, že jednoduchšie sa to už povedať ani nedá...

Neľudský ľud

30. října 2014 v 10:52
Áno, aj ku mne sa (žiaľ) dostávajú správy o zmiznutých, stratených, zabitých, znásilnených ženách/mužoch/deťoch... A niekedy som dokonca natoľko hlúpa, že si všimnem diskusiu k týmto tragickým správam. Prečo hlúpa? Lebo sa tým nechám vždy rozčúliť. Pýtate sa, čo ma rozčuľuje? Verím, že ak ste niekedy podobný článok s "duchaplnou" diskusiou zahliadli, chápete ma. (Dúfam teda, že do týchto diskusií neprispievate tým spôsobom, ktorý budem v tomto článku komentovať).

Nevadia mi kondolenčné, súcitné či povzbudivé príspevky, ktoré síce nikomu nepomôžu a hoci vyznievajú ako nepotrebné klišé, vlastne hovoria o tom, že niektorých ľudí podobné udalosti mrzia a prajú blízkym obetí veľa šťastia pri hľadaní/zvládaní a pod. Lenže čo je smutné, tieto klišé súcitné komentáre sú skôr raritou medzi odpornými, nenávistnými a zloprajnými príspevkmi obviňujúcich všetkých od obete, cez jej rodičov až k jej známym, samozrejme s výnimkou páchateľov. Veď páchatelia za to vlastne nemôžu. To tá žena. Mala krátku sukňu.

Je mi až do plaču, keď to čítam. Čo všetko dokážu ľudia povedať na margo evidentne TRPIACICH ĽUDÍ. Ja nechápem, či si neuvedomujú, že tí ľudia za to nemôžu. A aj keby mohli - vlastne vtedy by si zaslúžili ešte viac súcitu a prijatia. A nie to, čo im iní ľudia prajú. Že Fero z Hornej Dolnej si myslí, že každé dievča, ktoré ide v noci po ulici samé štetka, ktorá je vinná za to, že ju niekto znásilní... Proste fakt sa mi pri tom zastavuje rozum. Ľudia, prosím, ROZMÝŠĽAJTE TROCHU! Žiadna obeť nemôže za to, že sa stala obeťou. A v podstate, zajtra to môžete byť práve vy!

Premýšľam nad tým, že čo tých ľudí vôbec vedie k tomu, aby také odporné nechutné nehumánne svinstvo vôbec dokázali napísať. A ešte keď je takýchto tak veľa! A nenapadá mi nič. A to ja mám obrovskú fantáziu! Možno sa to snažia zľahčiť, lebo sú z toho sami vydesení? Akosi mi nič iné nedáva zmysel. Alebo žeby bolo fakt toľko ľudí takých neuveriteľne zlých a neprajných? Prosím, to nie!

No a čo na záver? Sama neviem. Nebuďme takí. Prejavme buď súcit alebo buďme radšej ticho. Tie nechutné príspevky, sa nehodia. A je mi fakt ľúto, ak si to niekedy čítajú blízki tých obetí. Akoby toho už aj tak nemali dosť...

Týždeň katastrof

13. října 2014 v 21:07
Cítim sa hrozne! Od piatku (dnes je pondelok), čiže vlastne 4 dni... Som sa dozvedela samé zlé správy. A nie také maličkosti, od dramatických rozchodov, nevery, podvádzania, lží, cez potraty až po smrteľné autonehody. Našťastie, nič z toho sa nestalo mne. Nanešťastie, všetko z toho sa stalo.

Bojím sa, čo sa dozviem zajtra. Akú ďalšiu nečakanú zlú správu prinesie zajtrajšok. Prosím, žiadnu! Stačilo! Síce neprežívam žiadne z týchto neskutočných trápení ja, hovorím s ľuďmi, ktorí nimi prechádzajú a tak neuveriteľne ma to všetko mrzí a privádza ma to pred otázku "čo ak...?"

Hej, zlé veci sa dejú... Áno, áno, aj dobré, ale prečo je teraz tak veľa zlých naraz? Dúfam, že odteraz budú zas samé dobré. Viete, láska, svadby, zdravé bábätká, radosť... Hm. Možno ide vlastne o to, že diabol (alebo "zlo" alebo vlastne, volajte to ako chcete), sa snaží, aby sme videli len to zlé. Aby sme sa zabudli tešiť z maličkostí a aby sme prestali cítiť radosť a lásku. Čo poviete? Možno to dáva nejaký zmysel. Teda mne asi áno.

Možno si len potrebujem poplakať a prejsť týmito tragédiami, aby som si zas vyčistila "zrak" na to dobré. A prečo sem píšem tento negatívny článok? Práve preto, aby sme v koláži tragédií (či už veľkých alebo malých) hľadali aj tie pozitívne a radostné kúsky. Veď žiadna koláž nepozostáva len s rovnakých častí :)

Give peace a chance

20. července 2014 v 22:05
Dnes som si na približne jednu minútu pozrela večerné správy. A neviem, či sa mi z toho, čo sa na tomto svete deje, viac dalo zvracať alebo či sa mi viac tlačili do očí slzy...

Nevyznám sa v politike. Nesledujem medzinárodné vzťahy a diplomacia mi tiež moc nehovorí. Ale študujem psychológiu a zaujímajú ma ľudia. Tí ľudia, ktorí trpia pre blbosť a nenažranosť iných ľudí, ktorí nedokážu konflikty a problémy riešiť inak než zabíjaním a ničením životov. Naozaj. Nebude jediná vojna, ktorú by som dokázala pochopiť. Nie preto, že by som bola hlúpa. A vlastne, nemám ani pocit, že som naivná. Hoci si myslím, že žiadna vojna k ničomu nevedie. Že zlo nikdy nestvorí nič dobré. Že každé násilie je zbytočné.

Hej, stále o tom počujeme, čítame, vidíme to v telke. A často o tom aj diskutujeme. Že ten a ten štát poslal na to a to územie vojakov. A že tam zomrelo toľko a toľko ľudí. A ďalej nepremýšľame... Že ten náhodný vojak, ktorý ostal nehybne ležať v zákope v mláke ktoviečej krvi, už nikdy neuvidí svoju ženu a bábätko, ktoré sa im narodilo len pár mesiacov dozadu a ktoré bude vyrastať bez otca. Že tá žena, ktorú zavalili trosky domu, má deti, ktoré ju už neuvidia. Že ten chlapec, ktorého náhodne zastrelili, má doma rodičov, ktorí sa každú sekundu modlia, aby sa im vrátil domov...

Vojna je o ľuďoch. A to oveľa viac než o štátoch a o moci. Myslím si, že skoro všetci z nás sa môžu vykašľať na to, že Amerika má o hektoliter ropy menej. A z vysoka! Ale že kvôli ich hektolitru ropy zomrel nevinný človek, ktorý mohol v život dokázať viac, než všetci "dôležití" miestodržitelia, kvôli ktorým zahynul... To by nás nemalo nechať až takými chladnými...

Na svete aj v tomto momente trpia milióny ľudí. A nemyslím tých, ktorí trpia chorobami alebo chudobou. Myslím na tých, ktorí trpia iba kvôli ľudskej hlúposti, nenažranosti a pocitu nadradenosti. A to mi ponúka smutnú otázku. Prečo vytvárame ďalšiu bolesť? Nie je jej na svete dosť aj prirodzene?

A viem, že to nezastavíme. Ja, ani ty. No možno by bolo fajn nad tým aspoň premýšľať a modliť sa za to, aby sa to skončilo. A za to, aby sme sa o týždeň medzi ľudí trpiacich vojnami a nepokojmi nedostali aj my...


 
 

Reklama