O ľuďoch

Vedieme diskusie, no nevieme diskutovať

27. prosince 2016 v 13:36
Asi nikdy v histórii sme nemali toľko možností a voľnosti na dialóg a diskusiu ako dnes. Diskusie sa na nás valia, dá sa povedať, z každej strany. Televízia, internetové spravodajstvo a v neposlednom rade sociálne siete. Možnost diskutovať a vyjadriť sa je otvorená naozaj každému. A tak si môžeme všimnúť, že hoci dnes diskutuje skoro každý, len málokto umenie dialógu zvládol.

Čo sa tým snažím povedať? Vyjadriť svoj názor v otvorenej spoločnosti nie je vôbec náročné. A tak sa stáva, že názory vyjadrujeme... A často sú to názory emocionálne, bez logického a racionálneho podkladu, bez toho, aby sme vedeli, o čom hovoríme, často dokonca bez toho, aby sme porozmýšľali, na základe čoho si myslíme to, čo si myslíme. Stačí, aby sa v spoločnom dialógu stretli dvaja ľudia s takýmito vyostrenými a emóciami podfarbenými názormi a vyzerá to... No, približne tak, ako vyzerá každá diskusia na sociálnych sieťach. Prezentovanie nepodložených názorov, nulová schopnosť reflexie a otvorenosti voči názorom iných ľudí a samozrejme ako čerešnička na torte prehliadka vulgarizmov a gramatických chýb. Takto smutne vyzerá slovenská ľudová diskusia.

A ako by teda mala taká primeraná diskusia vyzerať? Základom je vedieť distingvovane vyjadriť svoj názor - to znamená slušne a s vedomím, že náš názor nemusí byť absolútny a jediný správny a že je to jednoducho iba náš názor. Obrovským plusom je, keď vieme tento svoj názor niečím podložiť - výskumom, skúsenosťou, proste vysvetliť ostatným diskutérom, na základe čoho ho zastávame. Ďalším, rovnako náročným bodom je byť otvorený pre názor druhého a vypočuť si ho - nemusíme ho prijať, nemusíme s ním súhlasiť, avšak mali by sme si ho vypočuť a akceptovať to, že toto je názor niekoho iného. A ešte ťažšia časť - nezhadzovať osobu, ktorá ho zastáva. Vypočujme si dôvody, ktoré danú osobu vedú k pohľadu, ktorý má.

Výsledkom toho všetkého by malo byť uvedomenie, že absolútna pravda sa bude hľadať veľmi ťažko a že ju pravdepodobne nikdy nenájdeme. A že tak, ako sú naše dôvody k prijatiu určitého názoru pre nás správne a jediné, pre iného človeka sú rovnako správne dôvody k zastávaniu iného názoru. A hlavne, musíme si uvedomiť, že to, že niekto má na vec iný pohľad ako my, z neho automaticky nerobí idiota.

A teda, do internetových, či akýchkoľvek diskusií by sme mali vstupovať až po tom, čo si osvojíme určité pravidlá diskutérskej etikety.

Pársekundové životné zlomy

23. listopadu 2015 v 15:52
Pred pár hodinami som videla autonehodu. Teda, ako sa stala, som nevidela. Iba blikajúce majáky policajného auta a sanitky, stojace auto, vydeseného šoféra a na oranžovo-bielom prechode pre chodcov ležiaceho nehybného človeka, ku ktorému akurát pribehli záchranári snažiaci sa, aby táto rana nebola jeho poslednou.

A ja som si uvedomila 2 veci. Prvá, často opakovaná, no stále nie dosť často opakovaná na to, aby ju ľudia začali brať vážne - že treba SPOMALIŤ. Že treba byť OPATRNÝ. Že netreba RISKOVAŤ.

A druhou je, že život je neskutočne pominuteľný. Fakt. Koľko sekúnd mohlo trvať, kým sa človek, premýšľajúci nad bežnými životnými starosťami a radosťami ocitol v bezvedomí na ceste? Koľko sekúnd mohlo trvať, kým sa (možno fatálne) zmenil život jeho blízkych? Koľko sekúnd mohlo trvať, kým človek šoférujúci auto ostal v šoku a musel premýšľať o tom, čo sa (aj) kvôli nemu stalo?

Život sa niekedy dokáže zmeniť behom sekundy. Behom sekundy môže skončiť. Behom sekundy môže byť zrazu všetko úplne inak. Uvažovali ste niekedy nad tým, čo keby práve toto bola tá životmeniaca sekunda?

Strašné však? Je hrozne zvláštne a akýmsi spôsobom aj ťažké prijať to, akí sme vlastne slabí a krehkí. Každý jeden z nás. A to na mňa pôsobí dvojako. Vyvoláva to vo mne určitú úzkosť z toho, že naozaj netuším, čo sa môže kedykoľvek stať a úplne zmeniť môj život. Ale tiež to na mňa pôsobí ako výzva - výzva k tomu, aby som bola vďačná za každú minútu a "maličkosť" a "samozrejmosť", ktorú mám.

Najhoršia zo všetkých? Závisť!

16. října 2015 v 10:49
Tento týždeň som sa dvakrát zastavila pri jednom nepríjemnom pocite. Keď som sa nad ním trochu zamyslela, so zahanbením som si musela priznať, že nejde o nič väčšie ani menšie, než o prachsprostú nepeknú závisť. Závidieť môžeme hocičo. Ako sa niekedy hovorí, "ľudia ti budú závidieť aj pekné počasie na pohrebe." A hoci je to smutné, niečo na tom asi bude.

Kto z nás nikdy nezažil ten neprajný pocit, ktorý nás chce pomaly zvnútra rozožrať? Myslím, že takých ľudí bude veľmi málo. Vlastne by sme im to mohli závidieť :) A čo s tým, keď už sa to stalo? Kolegovi závidíme výšku platu, kamarátovi prácu snov, známej dokonalý život, susedovi dovolenku na Bali...? Premýšľam nad tým. Viete si predstaviť o koľko by bol pre nás svet krajší, keby sme si vážili to, čo máme a nezávideli iným to, čo majú oni? Ale keď ono to ide niekedy tak ťažko, všakže...

Prečo vlastne závidíme? Možno jednoduchá otázka - pretože chceme niečo, čo má niekto iný. Ak by som sa mala trochu otvoriť a povedať niečo zo svojej skúsenosti, všímla som si na sebe, že závidím vždy niečo konkrétne - napríklad spomínanú dovolenku. To, že niekto má niečo skvelé, čo by som chcela aj ja (a nemusí to byť vždy materiálne!), vo mne vyvoláva pocit akejsi nedosiahnutej dokonalosti. Že osoba, ktorá bola na Bali má vlastne niečo dokonalé, od čoho som ja strašne ďaleko.

A kedy ma závisť zvykne prejsť? Keď si uvedomím, že dojem dokonalosti je blud. Nikto, absolútne NIKTO žiadnu dokonalosť nemôže dosiahnuť. Maximálne, povedzme - osobnú dokonalosť. A tú mám aj ja. Aj ty. Každý. Nikdy nebudeme mať všetko. Tá osoba, ktorá bola na Bali, má možno príšernú smolu na chlapov. Alebo má za sebou ťažké detstvo. Alebo má zdravotné problémy. Alebo niečo iné... Dokonalý život nemá nikto. Teda, okrem tých, ktorí si ho vážia a za dokonalý ho považujú sami. A to môže každý.

Myslím si, že liekom na závisť je uvedomenie si všetkého, čo človek má. A toho, že nikto nemá všetko. A že keby som mohla ísť na Bali, možno by som nemala takú super sestru. Alebo by som bola ukrátená v niečom inom. Ktovie. Alebo sa môžeme zamyslieť nad tým, čo všetko by sme mohli závidieť sebe samým.

A čo vy? Závidíte? Čo je predmetom vašej závisti? A ako s ňou bojujete?

Predsudky o psychológoch v bežnom živote

10. září 2015 v 9:48
Dnes ráno som si opäť raz prečítala pár urážlivých riadkov opisujúcich psychológov a študentov psychológie ako osoby, ktoré iba analyzujú každý váš pohľad a vaše slovo. A to ma priviedlo k tomu, aby som sa k niektorým predsudkom voči psychológom trochu vyjadrila.

1. "Teraz si musím dávať pozor, čo poviem a ako sa tvárim" - Naozaj si myslíte , že nemáme chuť robiť nič iné, než vás akýmkoľvek spôsobom skúmať? Omyl. Naozaj sa s vami dokážeme rozprávať ako normálni ľudia s normálnymi ľuďmi bez toho, aby sme vás analyzovali alebo posudzovali.

2. "Povedz mi niečo o mne" - A úplne najlepšie je, keď vám to povie osoba, s ktorou sa bavíte asi tak 10 minút. My NAOZAJ nečítame myšlienky. Nemáme infrapohľad, ktorým si vás zoskenujeme a na základe ktorého nám potom vyhodí tabuľku s vašimi vlastnosťami, tajomstvami, traumami... alebo teda tým, čo od toho očakávate - ja fakt neviem, čo to môže byť. Vieme o vás len to, čo nám poviete. Prípadne veci, ktoré máme z toho skúmania a analyzovania, ktoré nerobíme.

3. "Tak ty ma budeš liečiť" - Drahí priatelia a rodinní príslušníci, opäť vás vyvediem z omylu. Skutočnosť je taká, že psychológ nemôže odborne pracovať so svojimi blízkymi/známymi. Takže, nie, aj ak to niekedy budeš náhodou potrebovať, ja ťa liečiť nebudem môcť.

4. "Ako môžeš byť psychológ, veď ty nie si dokonalá osoba" - Nie, psychológ nie je osoba bez chýb. Psychológ je taký istý človek ako hocikto iný a má problémy ako každý iný. Akurát sa k nim snaží zaujať iný postoj a trochu inak o nich uvažovať. Lenže to je náročná práca aj preňho a nie vždy to ide úplne rýchlo.

5. "Vzťah s psychológom...to by bolo len analyzovanie a divné rozhovory" - Zase omyl. Fakt neanalyzujeme. Ani vo vzťahu, ani v kamarátstve... Áno, možno si niekedy všimneme veci, ktoré si nevšimne každý, ale to neznamená, že vás budeme posudzovať. Skôr je pravdepodobné, že sa to budeme využiť na budovanie vzťahu, prípadne na to, aby sme vám dokázali lepšie porozumieť. Pokiaľ nám to dovolíte.

Avšak pokiaľ ste sa vo svojom okolí s niekým s psychologickým vzdelaním zblížili, možno viete, že možno práve on vás dokáže počúvať trochu inak, dokáže vám sem tam položiť otázku, na ktorú nie ste zvyknutý a ktorá vás možno dokáže v uvažovaní o vašom probléme trochu posunúť. A možno sa stretnete dokonca aj s tým, že psychológ sa bude snažiť počas hádok uvažovať aj o vašom uhle pohľadu. Alebo až po hádkach, lebo cez hádky môže byť rozčúlený ako ktokoľvek iný.

A áno, netvrdím, že každý psychológ/študent psychológie je dokonalý a nepodlieha spomínaným (či nespomínaným) predsudkom. Určite sa nájdu aj takí, ktorí sa po pol hodine náhodného stretnutia pasujú do role odborníkov na váš život, analytikov a spasiteľov. Ale zďaleka to nie sú všetci. Tak ich (nás) nehádžte do jedného vreca. Ďakujeme! :)

Čo ma zaujme na mužoch

9. září 2015 v 16:05
Ženy a dievčatá to budú možno poznať trochu lepšie ako muži... Tie dlhé babské rozhovory o tom, kto je aký, kto je alebo nie je náš typ a prečo... Sem tam sa k takýmto témam proste dostaneme. A to ma raz prinútilo využiť dlhú autobusovú cestu na to, aby som rozmýšľala o tom, čo mám na mužoch rada ja. Teda, nie je to asi ani tak o tom, čo potrebujem na partnerovi, ako o tom, čo musí mať muž na to, aby ma nejakým spôsobom zaujal. Vlastne som si z toho urobila tak trochu zoznam, ku ktorému sa vyjadrím.

1. Zmysel pre humor - mám rada, keď sa dokážem s mužom zasmiať. A vôbec to nemusí byť práve najinteligentnejší humor na svete. Stačí malá vtipná poznámka alebo pripomienka a čas mi uteká hneď rýchlejšie a príjemnejšie.

2. Drzosť - prekvapivé? Asi úplne neviem, ako tú drzosť opísať. Je pre mňa strašne zaujímavé, keď je chlap trochu drzý. Keď sa trochu tvári, že sa poznáme roky, hoci to tak vôbec nemusí byť. Keď sa nebojí spraviť si jemnú srandu kľudne aj zo mňa. Pokiaľ to, samozrejme, nepreženie. Všetko s mierou!

3. Sebavedomie - utiahnutý chlap, ktorý sa bojí prejaviť, zaujme málokoho. Mám rada, keď si muž verí a vie, že v tom, čo robí, je dobrý. Ale pozor! Aj tu je treba citlivo vnímať hranicu medzi zdravým sebavedomým mužom a arogánom, s ktorým chcete ukončiť rozhovor už po prvých dvoch vetách o jeho práci a aute.

4. Galantnosť - okrem toho, že má byť trochu drzý (a nepreháňať to), mal by byť aj galantný. Proste, keď vám vie otvoriť dvere, odniesť tašku a pri rozhovore vám pozerá do očí. Nie do výstrihu.

5. Vie byť trochu zlý - o tom sa toho napísalo už strašne veľa. Na zlých mužov spoločne nadávame a nie sme spokojné, no dobrí sú často dobrí až príliš a niečo tomu potom môže chýbať. Nejaké to vzrušenie či iskra. Ale myslím si aj to, že asi žiadna žena nechce byť s hulvátom. Skôr je fajn vedieť, že daný pán vie byť aj zlý, no v skutočnosti zlý nie je. Hlavne teda nie k nej.

6. Vie, čo chce - to vlastne súvisí aj s už spomínaným sebavedomím. Páči sa mi, keď chlap vie, čo chce - od života, od kariéry, od vzťahu, od všetkého. Vlastne to možno odlišuje mužov a chlapcov. Aspoň trochu. S definitívnou platnosťou si to nemyslím.

7. Je sám sebou - na nič sa nehrá, je proste očarujúci tak, ako je. A je skvelé, keď ide táto spontánnosť ruka v ruke so zmyslom pre humor, galantnosťou a drzosťou.

8. Je iný - neviem čím to je, možno kombináciou spomínaných i nespomínaných vlastností, niektorí ľudia proste vyžarujú niečo "iné" než ostatní. A nemusí to byť zrovna hippie alebo rastafariánskym lookom. Muž, ktorý je "niečím" iný, ako všetci ostatní, má podľa mňa oveľa väčšiu šancu zaujať.

9. Spoločná "vlna" - poznáte to, keď sa s niekým stretnete a už po pár minútach rozhovoru prídete na to, že s danou osobou ste naladení na rovnakej vlne? Že je to proste vaša krvná skupina? Myslím, že toto je sama osebe dosť imponujúca skutočnosť. Ktorá je asi tak nejak riadená "chémiou." Fakt, neviem, či ju môžeme nejak ovplyvniť. Čo myslíte?

10. Celková fyzická atraktivita a úsmev - aby som teda nevyzerala ako dokonalý idealista, ktorého nezaujme dobre vyzerajúci muž s príťažlivým úsmevom. Hej, zaujme. To tak proste bude asi vždy.

Tak. Toľko môj s(ú)kromný zoznam vlastností, ktoré ma dokážu zaujať na mužoch (aj napriek tomu, že som šťastne zadaná). Netvrdím však, že je to návod pre mužov, ako na ženy, ani všeobecne platný a uznávaný zoznam obľúbených mužských vlatností. Hoci, aj taký by som mohla v budúcnosti vyskúmať :)

A čo na opačnom pohlaví imponuje vám? :)

Čo by ste spravili, keby ste mohli hocičo?

15. srpna 2015 v 14:13
Je to už pár týždňov, alebo vlastne mesiacov, čo som napísala tento článok. A až doteraz ležal v "rozpísaných." Asi som chcela dôjsť k záveru. Alebo... ho prepísať... Neviem. No nestalo sa a teraz na tieto myšlienky už neviem naviazať. A tak ich publikujem v pôvodnom a "nie úplne domyslenom znení." Snáď sú aj tak aspoň trochu zaujímavé.

Keď som dnes ráno s jemnou kocovinou kráčala domov o kúsok dlhšie ako obvykle a so sluchátkami v ušiach som si vychutnávala slnečné lúče, začala som v hlave z neznámych dôvodov súkromne filozofovať. Žijeme v slobodnom svete plnom možností. A môžeme spraviť vlastne hocičo. Fakt že hocičo. Keby sme nebrali ohľad na konvencie, zodpovednosť, peniaze a morálku... Mohli by sme spraviť naozaj všetko.

Teda, samozrejme, je super, že konvencie, morálka a zodpovednosť nám robia v životných možnostiach určitú cenzúru... Ale skúsme na ne na chvíľu zabudnúť. Aspoň v myšlienkach. Čo by ste spravili, keby ste mohli naozaj hocičo? Je niečo také, čo v skutočnosti urobiť nemôžete, ale keby ste odložili všetky (morálne, osobné, akékoľvek iné...) zábrany, by ste to spraviť chceli?

A čo by to spravilo s vašim životom? Zmenilo by ho to? Nezmenilo? Čo vám bráni "tú vec" spraviť? Konvencie? Zodpovednosť? Svedomie? Strach?

Samozrejme, týmto článkom sa nesnažím nikoho nalákať na tresnú činnosť a veci podobné. Skôr mi šlo o to porozmýšľať nad tým, čo nám bráni robiť veci, ktoré by sme robiť chceli... A aké by to bolo, keby sme sa odhodlali spraviť ich... :)

Krásne (ne)dokonalí

11. dubna 2015 v 14:14
Svet je na nás náročný. Sme nútení byť stále lepší. Inak budeme nahradení niekým iným. Ženieme sa za úspechmi, za bohatstvom, za dokonalosťou. Vieme, že vždy to môžeme spraviť lepšie ako sme to spravili. Nedokonalosť je v dnešnom svete chyba.

A keď sa nám náhodou nepodarí byť najlepší? Tak sme prehrali. Víťaz je predsa vždy len jeden. Ostatní sú nuly. Bojíme sa priznať naše zlyhania. Bojíme sa prijať svoju priemernosť. Nik nebol chválený za to, aký je priemený. Rodičia nás každé ráno nevyprevádzali do školy s tým, nech donesieme samé priemerné známky. Nikdy nás ako škôlkárov nechválili za to, akú priemernú čmáranicu sme nakreslili. Vždy sme boli a mali byť dokonalí. Tak prečo by sa to malo s vekom zmeniť?

A aký je výsledok toho všetkého? Okrem toho, že máme strach hovoriť o svojich slabostiach, sa ženieme za dokonalosťou. Za dokonalosťou, ktorú, samozrejme, nikto z nás nikdy nedosiahne... Hľadajme dokonalého človeka a ostaneme celý život sami...

Prečo teda neskúsime prijať našu dokonalú nedokonalosť a nie sme spokojní s ňou? Ukážme ostatným, že sú pre nás vlastne dokonalí, aj keď sú "iba" priemerní a nedokonalí.

Milí páni, kľudne buďte gentlemani, neurazíme sa

29. ledna 2015 v 13:39
Milí páni! Vieme, že to máte ťažké a že je toho na vás niekedy veľa. Ale naozaj až tak veľmi veľa, aby ste nemali čas ani na to byť tak trochu...viete...gentlemeni? Alebo sme drzé a žiadame priveľa? Prepáčte. Pán X z vlaku. Prepáč, že som tak trochu očakávala, že keď ma uvidíš, ako sa zúfalo snažím vyložiť hore štyristo kilový kufor, ktorý ma počas tejto akcie tritkrát skoro prevalil, že mi proste pomôžeš a vyložíš mi ho tam. Krava. Veď to by si si musel dať dole sluchátka a na pol minúty odložiť svoj ajfón. Chcela som toho príliš. Viem.

A ty? Kamarát s identifikačnou známkou Y. Keď máme spoločnú cestu, rozprávaš sa so mnou a si nervózny že idem pomaly? Tak mi sakra zober tú tašku, ktorá váži polovicu zo mňa. Ručím ti za to, že pôjdem rýchlejšie. Fakt. Aha, to by si nemohol pri tom rozprávaní dostatočne gestikulovať alebo...? Aha, tebe to len nenapadne. Tak pardon.

Týpek na ulici. Ja vidím, že sa ponáhľaš. Vidia to všetci. A prečo? Lebo si do mňa vrazil a takmer si ma zhodil. Ospravedlniť sa mi za to? Preboha! Snáď by som to po tebe nemohla chcieť. Nabudúce ma kľudne prevalcuj a keď budem na zemi, nezabudni mi ešte stúpiť na hlavu. Lebo sa ponáhľaš. A prosím ťa, hlavne si neodpusti ešte zamrmlať popod nos niečo v zmysle, že som vlastne krava. Ako som si dovolila byť na tej istej ulici ako ty, keď sa ponáhľaš!!! Moja chyba.

A čo mám povedať chalanovi z intráku? Mrzí ma, že ti ten debil nedal zápočet a že sa tešíš ako konečne prídeš na izbu a zagamblíš si WOWko. Ale tie dvere? Tie dvere si do mňa skutočne pustiť nemusel. Hej, ja viem, že by si sa k tomu počítaču dostal o dve sekundy neskôr a som dosť trúfalá... Ja len, že... Asi by ma potešilo, keby si ich tie dve sekundy podžal a počkal kým prejdem. Aha, tebe to nenapadlo, lebo veď si ich viem, po tom, ako do mňa vrazia, otvoriť aj sama. Máš pravdu.

Ešte že tvoj spolubývajúci ma pri nastupovaní do šaliny pustil ako prvú. Nemusel. Vedela by som nastúpiť aj druhá. Bol milý. A ten chlap z vlaku, ktorý mi ten kufor pri vystupovaní vyniesol až von? Zvládol to bez ajfónu takmer minútu! Dokonca to zvládol aj chalan, čo mi otvoril a podržal dvere, keď som vchádzala do menzy. Hrdinovia. Prečo nimi nechcete byť všetci? Veď to je celkom jednoduché a nás to poteší. Nehovoriac o tom, že si pri tom u nás šplhnete.

PS: Mužov mám rada a tento článok nie je prejavom žiadneho druhu nenávisti voči nim. Len snahou poukázať na to, že niektorí z nich zabúdajú byť gentlemanmi a že nám to niekedy možno aj trochu chýba...

Postihnuté dieťa - príťaž, výzva či oboje? (úvaha, nie skúsenosť)

28. ledna 2015 v 21:38
Študujem psychológiu a som (priemerná) žena. Čo to znamená? Že som sa už asi miliónkrát učila o všetkých možných a nemožných ochoreniach a postihnutiach, ktoré môžu stretnúť deti a ich rodiny. A priznám sa, vždy, keď som sa niečo na túto tému učila, premohol ma nejaký jemný "strach do budúcna." Čo ak sa to niekedy stane aj mne? Bála som sa tú otázku si vôbec uvedomiť. Ako možno každá (primerná) žena. Raz chcem mať deti. A ako každá žena, chcem, aby boli zdravé. Už teraz, x rokov predtým, než o nich začnem vôbec reálne uvažovať. Ale to je asi tá študijná deformácia.

Ale prečo píšem tento článok? Nedávno som sa opäť zamyslela nad problematikou prijatia postihnutia dieťaťa a prijatia postihnutého dieťaťa. Automaticky mi naskočila predstava šoku, katastrofy a prevrátenia doterajšieho života. Čo je asi aj realitou. Ale neviem. Nikdy som sa v takejto situácii neocitla. A dúfam, že sa ani neocitnem, samozrejme.

Premýšľam nad tým, že prítomnosť (ťažko) postihnutého dieťaťa v rodine ju poznačí na celý život. Ako to tie rodiny zvládajú? Po viacerých súkromných úvahách mi napadla jedna vec, ktorá mi nenapadla nikdy počas nich. Že možno sa dá tieto deti prijať nesebecky. A to je základ. Nežiť život preto, lebo si ho chceme užívať, ale žiť ho zodpovedne. A vlastne by bolo v tejto problematike zaujímavé zamyslieť sa nad tým, na koľko % sa dieťa narodí pre to, aby sme z neho mali radosť a na koľko % sa dieťa narodí preto, aby sme sa oňho starali a aby dalo (možno) nášmu životu zmysel. Na koľko % je tu dieťa preto, aby sme si ním plnili naše súkromné sny a na koľko % sme tu my preto, aby sme urobili jeho život krajším v rámci jeho i našich možností? Na koľko % napĺňame ním náš život a na koľko % napĺňame nami jeho život? A ako veľmi sa to všetko vlastne stretáva a spája? (A vlastne... keď tak nad tým uvažujem, ani zdravé dieťa sa nenarodí preto, aby sme to s ním mali ľahké...)

Nie. Netuším aké ťažké je vyrovnať sa s takýmto osudom. A ani v najmenšom nechcem odsúdiť ľudí, ktorí sa rozhodnú, že tieto deti nechcú vychovávať. Na to tu nie som a netuším ako by som v podobnej situácii dokázala reagovať ja. No snažím sa nad tým zamyslieť tak, aby to mohlo vyznieť - hm, neviem či zrovna "pozitívne" je to správne slovo, možno proste "menej beznádejne."

Verím, že sa s tým dá popasovať a že postihnuté deti nemajú byť odložené ako menejcenné. Verím tomu, že aj ony vedia svojim blízkim robiť radosť. A verím aj tomu, že rodičia a ľudia, ktorí sa rozhodnú tieto deti vychovávať a pracovať s nimi, sú výnimoční a neuveriteľne im fandím.

Skláňam klobúk pred...

27. ledna 2015 v 23:45
...ľuďmi, ktorí veria, že sa veci môžu zmeniť a robia pre to všetko, čo môžu (aj keď často dlho nevidia výsledky)
...ľuďmi, ktorí to nevzdali a bojujú s nepriaznivými podmienkami
...ľuďmi, ktorí veria v dobro ľudstva
...ľuďmi, ktorí neodsudzujú iných za ich skutky
...ľuďmi, ktorí robia svoju prácu dobre
...ľuďmi, ktorí sú tu pre druhých
...ľuďmi, ktorí napriek všetkému ostávajú čestní
...ľuďmi, ktorí ani napriek úspechu nezabudli na pokoru
...ľuďmi, ktorí sa neboja byť iní a ísť "proti prúdu"
...ľuďmi, ktorí prekonávajú svoj strach a idú dopredu
...ľuďmi, ktorí...

...na svete je toľko ľudí, ktorých stojí za to si všimnúť a ktorí nás môžu inšpirovať... Pred kým skláňaš klobúk ty?

Pomoc zadarmo

16. prosince 2014 v 21:23
Mnohí ľudia sú počas života strašne skúšaní. Rôznymi spôsobmi. Chorobami, problémami, finančnou núdzou... a kvantom ďalších "baktérií..." A ja práve premýšľam nad tým, aké je skvelé, že existujú rôzne charitatívne a neziskové organizácie, ktoré týmto ľuďom pomáhajú. A ktoré im pomáhajú bez nároku na honorár, ktoré fungujú vďaka podpore štedrých darcov a sponzorov (či už sú nimi fyzické alebo právnické osoby).

Našťastie som sa nikdy nedostala do situácie, kedy by som ich pomoc potrebovala, no skutočne si veľmi cením, že existujú. Že sú na svete ľudia, ktorí z neho chcú spraviť lepšie miesto. Ktorí chcú pomôcť ľuďom, ktorí by pomoc inak nedostali (resp. nedostali v takej miere, v akej ju potrebujú). Myslím, že je dobré si uvedomiť, že títo ľudia do týchto projektov investujú kopec energie, času (a často aj vlastných financií).

Ďakujem, že sú na svete ľudia, ktorým záleží na druhých a ktorí tu chcú byť pre nich.

O (ne)tolerantnosti

11. prosince 2014 v 11:46
Tak, ďalší článok silno inšpirovaný mojim životom. A zdieľaním chodby na intráku s "hlučnými susedkami." Na intráku žijem piaty rok. Celkom dlho. Ale že som teda za tie prvé 4 roky nezažila to, čo tento... Neviem ako vám, ale mne nepríde úplne v pohode každý týždeň sa 2x opiť a ziapať celú noc na chodbe. Na chodbe!!! Keby tieto slečny používajú aspoň izbu, ale... No a teda, vždy počas týchto ich "párty" (v intervaloch cca 2x za noc) sme ich boli pekne slušne poprosiť, či by mohli byť tichšie. Ako inak, bez výsledku... A teda, ako keby to nestačilo, po zavretí dverí si ešte vypočujete nepekný prívlastok na vašu osobu...

A to ma tak nejak priviedlo k úvahe o tom, že niektorí ľudia sú asi naozaj chorobne netolerantní. A že takto to proste nejde. Veď ako by to vyzeralo, keby sme všetci prejavovali voči okoliu toľko tolerancie ako tie slečny z chodby? Neviem. Ale predpokladám, že otrasne. Na svete žije 7 miliárd ľudí (áno, opäť toto číslo, ktoré som si vygooglila pri písaní iného článku). Predstavme si, aké by to bolo, keby si každý robil čo chcel a nebral ohľad na ostatných. Hej. Veľa ľudí to tak robí. Chvalabohu, že nie všetci.

Som naozaj vďačná a šťastná, že niektorí ľudia sa zaujímajú aj o iných. A nemusia im hneď pomáhať. Na začiatok vlastne úplne stačí, keď sa ich naučia tolerovať (a prijímať). Ale prečo to takto nerobíme úplne všetci? Veď to vôbec nie je také ťažké. Skúsme sa preto aspoň sem-tam zamyslieť nad tým, ako to, čo robíme vplýva na druhých. Neobmedzuje ich to? Neprekáža im to? A ak áno - čo s tým môžeme urobiť?

Negatívny článok o ľuďoch

22. listopadu 2014 v 15:08
Hoci sa stále snažím (a že sa teda často sama premáham) hľadieť na ľudí v dobrom a neodsudzovať ich, ľudský kreténizmus a hyenizmus ma neskutočne vytáča. Často. A strašne. A niekedy by som niektorých ľudí najradšej strašne silno nakopala do zadku... Neviem či sa vôbec dá hľadať a vidieť len to pozitívne. Ak sa to dá, otvorene sa priznávam, že ja to nedokážem. A vlastne, možno je celkom zaujímavou otázkou aj to, nakoľko by to bolo dobré, vidieť len to pozitívne. Myslím si, že po určitej dobe by nás to mohlo nepekne zruinovať.

Nie. Všetci ľudia nie sú dobrí. Ale. Aj tí zlí ľudia sú stále ľudia. Takže by sme sa asi mali snažiť neodsudzovať ich a nepriať im nič zlé. Lenže niekedy to je tak strašne ťažké! Však?

Vlastne neviem, čo som tým celým chcela povedať. Asi som proste mala chuť napísať niečo nie úplne pozitívne, aby to nevyzeralo (a aby som sama zo seba nemala pocit), že si ľudí, ktorí robia zlé veci nevšímam. Pretože pravda je taká, že si ich všímam asi až príliš. Bohužiaľ. A rozčuľujú ma tak isto ako každého iného (dokonca niekedy možno aj viac).

Ale... asi ide proste o to, aby sme neboli ako oni. A aby sme si nimi nenechali pokaziť pohľad na ostatných ľudí. Pretože nie všetci sú takí...

Aby bol muž mužom

15. listopadu 2014 v 19:16
V poslednej dobe nejak premýšľam nad chlapmi. Ha! Čo ste si predstavili po tej prvej vete? Pravdepodobne nad nimi nepremýšľam tak, ako vám prvotne napadlo. Uvažujem nad tým, kto je muž a aké nároky sú naňho v dnešnej dobe kladené, čo všetko by mal spĺňať, aby "uspel." Nesnažím sa tým samozrejme ponížiť ženy. My toho máme samozrejme tiež veľa (alebo dokonca viac)? Nie. Nechcem provokovať (teraz). No, jednoducho - mám pocit, že o tom, aké nároky sú kladené na ženy je toho aktuálne napísaného viac než práve o tých chlapoch. Tak som sa rozhodla o tom porozmýšľať a dať to "na papier."

Čo sa teda (podľa môjho skromného súkromného pozorovania) očakáva od dnešného muža?

1. Stabilita, sila
Od muža sa automaticky očakáva, že bude silný. A to je často ťažké. Ani mužom sa totiž nevyhýbajú situácie, ktoré ľudí dokážu položiť na kolená. No aj napriek tomu ženy túžia po silných mužoch. Takých, ktorí im dokážu byť oporou a ktorí sa nenechajú jednoducho zložiť. Aspoň teda ja mám z toho tento dojem. A to je vlastne prvá náročná úloha pre mužov.

2. Ekonomické zabezpečenie
Hoci časy, kedy stála celková finančná situácia rodiny len na mužovi, sú už (viac-menej) preč, stále mám pocit, že ten, od koho sa (bežne) očakáva, že rodinu zabezpečí, je väčšinou práve muž. Toto samo osebe považujem za pomerne náročnú úlohu. Plus, môžeme si k tomu prirátať aj určitý (sociálny? rodinný) tlak, ktorý môže byť na muža v tejto oblasti vyvíjaný a ktorý musí ustáť. Takže - úloha číslo dva.

3. Svojbytnosť
Za tretiu náročnú úlohu pre dnešného muža považujem dôraz na jeho svojbytnosť. Neviem ako to nazvať lepšie, no myslím tým to, že muž by si mal vedieť dupnúť. Nech sa to nám, ženám, aktuálne nepáči ako len chce, sem tam to je asi treba. Nie preto, že by sme potrebovali ukázniť alebo čo. Skôr to chápem ako nejaký prejav mužnosti. A toho, že daný pán si za svojim slovom stojí. (A teraz nechcem hovoriť o tom, keď si za ním stojí príliš neflexibilne hoci je to kravina).

4. Rešpekt, autorita
Chlap, tak isto ako ani žena, by nemal byť metlou či handrou, ktorou si partner zametá. A ak mám byť úprimná, akosi mám pocit, že keď je tou handrou chlap je to ešte o čosi horšie, než keď je "pod papučou" žena. Lebo mi to opäť evokuje to, že takýto muž nie je dostatočne silný a svojbytný... A to je vlastne ďalšia ťažká úloha.

Milí muži, chápeme, že od vás spoločnosť často očakáva veľa. A sme vďačné, že sa snažíte tieto očakávania naplniť (hoci niekedy to možno neprejavujeme). Sme vďačné za stabilných mužov, o ktorých sa môžeme oprieť.

To, čo som písala hore nie sú nejaké moje osobné "požiadavky" na "dokonalého chlapa." Skôr nejak vnímam, že toto všetko je od neho očakávané nejak "pod povrchom" alebo čo. Neviem. Možno to vidíte úplne inak. Kľudne sa k tomu vyjadrite. :)

PS: Samozrejme, všetko to vychádza z môjho osobného nevedeckého pozorovania a môjho názoru, ktorý sa vôbec nemusí zhodovať s inými. Takže to, prosím, nechápte ako niečo, o čom sa snažím tvrdiť, že je to (všeobecne) platné a pravdivé. Lebo o to mi skutočne nešlo.

Čo si so sebou nesieš ty?

28. října 2014 v 11:29
Momentálne si robím jeden dlhodobejší kurz/výcvik. A v rámci neho máme ako materiál na "učenie sa" pre ostatných kolegov prinášať naše "témy" (chápte - niečo ako problémy). Ešte minulý mesiac som si myslela, že žiadne "témy" nemám. A potom som teda jednu okrajovú tému vytiahla a ako som tak o nej hovorila, uvedomila som si asi ďalšie 4 témy, ktoré ma tak trochu ťažia. Hoci nie nejako urgentne a neznesiteľne. Sú to proste tie ťažšie veci, ktoré zažívam.

Napadlo mi vtedy, že to takto môže mať vlastne každý. A že každý si so sebou "nesie" nejaké tie témy či problémy. Môžu to byť ťaživé spomienky na detstvo, nepríjemné zážitky počas dospievania, problémové situácie, ktoré práve zažíva, alebo čokoľvek iné.

Myslím si, že tieto "témy" sa určitým spôsobom podpisujú pod to, čo robíme a akí sme. Nie, nemyslím si, že nás determinujú a že ich máme používať ako výhovorky. S tým nesúhlasím. Len chcem poukázať na to, že sa pod nás môžu podpísať. Nič viac. A že tento "podpis" sa môže prejaviť v tom ako sa správame alebo v tom, čo robíme. A to sú často veci, za ktoré druhých odsudzujeme a súdime. Pozerali by sme čudným pohľadom na tú uzavretú ženu, ktorá sa bojí prehovoriť na akéhokoľvek muža aj keby sme vedeli, že celé detstvo ju jej otec týral? (Dúfam že) Nie. Tak prečo ju súdime, keď nevieme, čo všetko si so sebou nesie a môže to byť kľudne niečo takéto?

Skúsme sa na ľudí pozerať cez ich zranenia. Nesúdiacim, ale chápajúcim pohľadom.

Viac než 7 miliárd originálov

25. října 2014 v 16:12
Ako som tak dnes kráčala po ulici a len tak automaticky sledovala ľudí, mi napadlo, že "ty vole, veď každý človek je úplne iný!" Úplne nová a prelomová informácia, však? Ale nie. Jasné, že som to vedela vždy, ale teraz mi to tak nejak doplo, že vážne, veď (ako som si práve úspešne vygooglila) na Zemi je cca 7,125 miliárd ľudí. A každý je iný! Nie je to skvelé? Aká dokáže byť príroda neuveriteľne originálna? Veď si predstavte, že by ste mali vyprodukovať 7 miliárd básničiek/malieb/piesní/čohokoľvek, pričom každé z týchto diel musí byť úplne iné. Príde mi to úžasné!

Naozaj! Viac ako 7 miliárd dokonalých originálov. A každý z nich je v niečom dobrý, pre niekoho dôležitý, každý z nich môže robiť dobré veci pre iných a dokázať niečo skutočne neskutočné! Áno, jasné. Nie každý v sebe tento potenciál objaví a využije. Ale každý môže.

Premýšľam preto nad tým, prečo sme často tlačení k tomu, aby sme boli rovnakí. Aby sme naplnili určité očakávania. Áno, niekedy je nutné vpasovať sa do určitých noriem. Ale... nie vždy! Buďme preto sami sebou. Tým dokonalým originálom, ktorý je od ostatných odlišný tým, čo vidíme a ešte viac tým, čo nosí v sebe. A zároveň skúšajme nezabudnúť, že na to, byť originálom, majú právo aj ostatní. A že žiadny originál nemá nižšiu cenu než tie ostatné.

Odsúdiť, potopiť, strápniť...každého a hneď!

22. října 2014 v 21:35
Neviem ako vy, ale ja som prišla na to, že asi neznášam ľudí, ktorí potrebujú každého, kto nejakým spôsobom prejaví názor odlišný od toho ich, odsúdiť. Urobiť z neho debila. "Zhejtovať." Naozaj tomu nerozumiem. Nech nad tým uvažujem akokoľvek, títo ľudia mi vždy z toho celého vyjdú ako zakomplexovaní a akýmsi spôsobom neprajní. Prečo mám pocit, že sú neprajní? Pretože ostatným nedovolia byť iní. Byť iní ako oni. Bez toho, aby boli videní ako horší alebo ako čudní alebo odsúdeniahodní. Neviem. Mám z toho strašne zvláštne pocity. A je mi z toho smutno. A hnevá ma to!

Čo máme byť všetci rovnakí? A riadiť sa tým, čo sa danej "zakomplexovanej osobe" páči a čo nie? Hovoriť len tie veci, ktoré "IM" prídu normálne a v poriadku? Veď to je hrozné!

Prečo to robíme? Prečo pozeráme na iných cez okuliare, ktoré súdia? Prečo ich nevymeníme za okuliare, ktoré prijímajú? Alebo, keď nič iné, aspoň za tie, čo ignorujú...

Ale ako vlastne povedal aj Forest Gump. Pro hlupáka každý hloupý. A to to celé vystihuje asi najlepšie.
(Takže sa nenechajme a buďme sebou, nie "nimi!")

úPriMne

13. října 2014 v 21:22
V poslednej dobe sa strašne často stretávam s ľuďmi, ktorí sú zranení lžami a klamstvom niekoho blízkeho. Privádza ma to k premýšľaniu nad tým, aká strašne dôležitá je úprimnosť a pravda.

Považujem sa za otvoreného a úprimného človeka. A aj preto ťažko prežívam faloš, neúprimnosť a klamstvo. Často uvažujem nad tým, čo ľudí vedie k tomu, aby klamali a podvádzali. A stále neprichádzam na nič, čo by mi to dokázalo dostatočne vysvetliť. Hej, pravdepodobne od toho čakajú nejaký zisk ale... za akú cenu? Za cenu zrady dôvery často tých najbližších ľudí. Alebo sa ich snažíme klamstvami chrániť pred zraňujúcou pravdou? A máme pocit, že vykonávame šlachetný čin?

Nemyslím si to. Asi som krutým zástancom toho, že každá pravda je lepšia ako lož. Samozrejme, aj pravda a úprimnosť môže mať určité "hranice." (Napríklad, podľa mňa netreba bežať za extrémne žiarlivým partnerom s novinkou, že nás v meste oslovil neznámy sexy chlapík. :D)

Ale prečo klamať? Normálne, schválne, premyslene a bez mihnutia oka KLAMAŤ a podvádzať a tváriť sa ako najčestnejší človek na svete. Ale, jasné, na každého raz dôjde... Ako sa hovorí, lož má krátke nohy. Myslím si, že takmer každé klamstvo sa raz prevalí a potom...? Potom ostane klamárovi iba možnosť niesť za svoje lži zodpovednosť a vyrovnávať sa s tým, že mu už nechce nik veriť.

Nebuďme falošní a vypočítaví, hovorme pravdu. A potom môžeme byť pri ľuďoch skutočne blízko... Aj PriMne.

Poďme byť dobrí!

19. srpna 2014 v 11:25
Odvšadiaľ sa na nás valia zlé správy, informácie o tom, akí sú vlastne ľudia a svet zlí. Ale čo keby sme sa na to skúsili pozrieť trochu inak? "Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné..." A akí sme my? Často o nič lepší než tí, ktorých uštipačne komentujeme a kritizujeme.

A čo sa s tým všetkým dá robiť? Hej, nik nemá moc na to, zmeniť (v mnohom choré) fungovanie dnešného sveta. Ale každý z nás má moc rozhodovať o tom, aký bude práve on. Tak prečo nebyť lepším? Prečo by som práve ja nemohla byť tá, ktorá robí veci a správa sa k ľuďom inak?

Veď stačí tak málo. Vymeniť aroganciu za vľúdnosť. Urobiť niečo pre druhých. A prinajlepšom za to nič nechcieť. Prosím? Že to aj tak nikomu nepomôže? A že si to tí ľudia ani nezaslúžia? Aha... Chápem vaše rozhorčenie. Ani druhí sa k vám často nesprávali pekne. A vlastne... Keď urobíte niečo pre jedného človeka, nebude to mať v podstate žiadny dopad na to, aby sa stal svet lepším. Aha, že ten jeden človek si to tiež nezaslúži? Myslíte, že je taký každý? Že úplne všetci sú zlí? A že pomoc a dobré slovo si nezaslúži nik? Tak potom... Ani vy si ho nezaslúžite. Aha! Tak predsa! Vy áno! Tak potom možno aj tí druhí... No, je pravda, že ani ja neviem rozlíšiť tých, ktorí si našu pomoc a vľúdnosť "zaslúžia" od tých, ktorí nie. A možno ani nemám právo rozlišovať to. A možno, možno si trochu vľúdnosti a lásky zaslúžia všetci. Hpci oni sami sa k ľuďom správali zle.

Tak prečo to neskúsime? Poďme byť dobrí! Aj napriek tomu, že tým neurobíme dieru do sveta. Ale možno len malú bodku. Ale aj tá je predsa lepšia ako nič, no nie? A vlastne sa môže stať aj to, že človeka, ktorý zažil našu vľúdnosť to motivuje, aby sa podobne správal aj on... A... Mexická vlna!

Tak čo teda? Odštartujeme túto mexickú vlnu dobra? :)

Človek- tvor slobodný

14. května 2014 v 10:37
Celý život nás sprevádzajú rozhodnutia a voľby. Ich krása no i zložitosť spočíva v tom, že sa môžeme rozhodnúť akokoľvek. Nech ide o čokoľvek, máme vždy viac možností. Vždy si môžeme z niečoho vybrať. No a v prípade, že je naša situácia skutočne neovplyvniteľná, stále máme možnosť sa rozhodnúť. Môžeme sa rozhodnúť, aký postoj k danej situácii zaujmeme. Môžeme nadávať, môžeme sa sťažovať, môžeme sa donekonečna topiť v sebaľútosti a snažiť sa do tejto bezúčelnosti zatiahnuť všetkých okolo seba. A ďalšia možnosť? Problému sa môžeme postaviť čelom - a riešiť ho. Aj keď sa nám zdá nevyriešiteľný (niektoré problémy sa nám môžu javiť práve takto), môžeme sa naň skúsiť pozrieť z iného uhla pohľadu. Že sa to nedá? Čudovali by ste sa, čo všetko už zažili iní ľudia a ako sa k tomu dokázali postaviť.

Pre ilustráciu načrtnem príbeh dvoch žien, ktorý pri problematike "vždy máme na výber" a "sme slobodní," spomína aj významná psychoterapeutka E. Lukasová.* Hovorí o dvoch ženách, ktoré boli v detstve týrané rodičmi. Mnohí z vás už mohli počuť o rôznych psychologických predpokladoch a dohadoch, že ľudia, ktorí boli v detstve týraní, sú neskôr tak isto násilnícky (voči svojim deťom alebo iným ľuďom...), prípadne sa ich ťažké detstvo prejaví iným deštruktívnym spôsobom. Tu však prichádza tá spomínaná možnosť voľby. Jedna z tých dvoch žien sa, pod vplyvom svojho detstva, stala tak isto násilníckou matkou... A čo druhá? Druhá v dospelosti pomáhala týraným deťom, pretože dobre rozumela tomu, aký je ich život ťažký.

Hej, život nás často privedie do situácií, ktoré sú ťažké a ktoré nedokážeme zmeniť. Vždy si však môžeme vybrať aký postoj k danej situácii zaujmeme. Či sa ňou necháme determinovať, alebo sa z nej pokúsime vyťažiť, čo sa len dá. Niektoré situácie nezmeníme. Ale svoj postoj môžeme zmeniť vždy.


*tento a mnohé iné povzbudivé a zaujímavé príbehy môžete nájsť v skvelej knihe od E. Lukasovej - Kľúč k zmysluplnému životu

Nie je bezďák ako bezďák

11. května 2014 v 21:40
Stojíte na stanici a netrpezlivo čakáte na vlak. Zase mešká. Klasika. Periferne vidíte ako sa k vám zboku približuje osoba zabalená do tmavohnedej bundy, ktorá jej ani náhodou nie je dobrá. Podvedome sa začínate otáčať na opačnú stranu, prípadne sa tvárite, že niečo robíte... "Len nech ma zas nepríde citovo vydierať a žobrať" pomyslíte si... A on aj tak príde...
Príde a vypýta si drobné na jedlo. A keď mu poviete, že nemáte, zasype vás desiatkami slov, ktoré majú vzbudiť vašu ľútosť a prinútiť vás vybrať peňaženku a nejaké tie drobné predsa len nájsť (aj v prípade, že pri sebe naozaj nič nemáte).

Nedávno som hodinu čakala na vlakovej stanici. Ako som si tam tak sedela, oslovili ma dokopy piati bezdomovci. A videla som medzi nimi značné rozdiely. Nie je bezďák ako bezďák.

Jeden z nich bol mladý a strašne sympatický a keď som mu povedala, že nemám peniaze, smutne sa pozrel a ticho odišiel. Potom mi bolo ľúto, že som mu nedala aspoň časť jedla, ktoré som mala v kabelke pripravené na celý deň strávený v meste. Druhý ma oslovil starší pán, ktorý po mojom odmietnutí odišiel podobne ako predošlý chlapec. Potom za mnou prišlo dievča, ktoré bolo na rozdiel od týchto pánov útočné, asi 5 minút naliehala, nech jej dám peniaze, že určite nejaké mám, hovorila, že je tehotná a už od včera nejedla... A pri odchode mi nezabudla adresovať zopár nepekných slov. No a posledný bol pán, ktorý pri mne tak isto strávil viac minút a nakoniec som mu dala aspoň nejaké ovocie.

Cítila som sa zvláštne. Nevedela som, či je to dievča naozaj tehotné a či sa chcú všetci len najesť alebo sa ísť opiť. Nevedela som, či to ovocie pán XY zjedol, alebo hodil do koša (no verím, že poslúžilo ako malo). Bolo mi ľúto ich, no možno aj toho, že som nedala nejaké to jablko alebo banán všetkým (toľko som ich pri sebe samozrejme nemala).

Som študentka, ktorá je finančne plne závislá na svojich rodičoch. Nezarábam a pripomínam to svojmu svedomiu, ktoré sa niekedy pri podobných situáciách ozve. No kde je tá hranica? Kedy prispievame dobrej veci a kedy už prehlbovaniu závislostí? Kedy sme len správne kritickí, chránime si svoje hranice a nenecháme sa zmanipulovať a kedy sme už zbytočne krutí? Na tieto otázky si neviem odpovedať. Lebo bezdomovcov vlastne nepoznám... Ale možno si raz odpoviem... Časom...

A ešte na záver - o prvom bezďákovi, ktorý ma oslovil som nenapísala. Pretože odo mňa nič nechcel. Teda vlastne, chcel. Bol to starší pán, sedel na schodoch vedľa mňa a žiadal ma o to, aby som postrážila jeho miesto, kým si odskočí. Bolo to pre mňa neskutočne milé a príjemné. Takže - nie vždy, keď vás osloví bezdomovec, to musí znamenať, že od vás chce peniaze. A niektorí z nich sú vlastne celkom milí.

A aké sú vaše skúsenosti s takýmito ľuďmi?

Lekári, ktorí zabudli, čo je ich poslaním...

11. května 2014 v 20:09
Spoliehame sa naňho. Vždy, keď nás trápi zdravie ho pokladáme za najistejšiu pomoc. Alebo pokladali sme? Veríme lekárom aj napriek ich častým profesionálnym (a čo horšie, ľudským) zlyhaniam? Ja o tom začínam pochybovať. A prečo? Na základe 2 veľmi konkrétnych prípadov, ktoré sa za posledný mesiac stali v mojom blízkom okolí.

1. Spolubývajúcu strašne bolel zub a večer sa vybrala na zubnú pohotovsť. Samozrejme, mladý a hlavne dôležitý pán zubár jej okamžite oznámil jasnú diagnózu "vy tam nič nemáte." Potom si teda všimol kaz, ktorý jej rozvŕtal tak, že sa domov vrátila v ešte väčších bolestiach ako odchádzala. Jej zubárka jej potom doma povedala, že ak zubu nepomôže liečivá vložka, bude ho musieť vytrhnúť. Teraz ho má zapálený, takže ho stále pekne lieči a dúfa, že jej ho nebudú musieť trhať.
Škoda, že pán Dôležitý a Arogantný nie je aj pánom Schopným.

2. Mama pracuje v jednom domove dôchodcov. Minulý týždeň museli presťahovať jednu babku, ktorá to znášala veľmi ťažko. Počas pobytu v domove si zhromažďovala rôzne "poklady," ktoré postupom času začínali páchnuť. No babička sa svojich pokladov nechcela zbaviť. Za nič na svete. Niektoré z nich jej však boli zdravotné sestričky nutné vziať a vyhodiť, čoho následkom bolo babkino psychické zrútenie. Akože fakt zrútenie. Babka, ktorá predtým nemala problém rozprávať, ísť sama na WC, osprchovať sa... V noci spadla z postele, pomočila sa, ráno nebola schopná sa hýbať, nedokázala chodiť, iba s ňou triaslo a začala o sebe hovoriť v tretej osobe. Celkom sila, čo? Babičke okamžite zavolali sanitku, ktorá ju ani nechcela zobrať do nemocnice. Po tom, ako to zdravotníkom prikázali, ju vzali, urobili jej RTG (či nemá niečo zlomené, keď spadla a nemôže sa hýbať) a následne ju okamžite vrátili naspäť s tým, že jej nič nie je. Ukážková bezohľadnosť. Nechať osobu v takomto šoku bez lekárskej pomoci. Do rána babka zomrela.

A ešte si spomínam na situáciu spred niekoľko rokov, kedy moja prababka zomrela kvôli predčasnému prepusteniu z nemocnice po infarkte (na čo doma dostala ďalší a v nemocnici zomrela).

A teraz nám, drahí lekári, vysvetlite, kde ste nechali "úsilie pomáhať chorým," o ktorom hovorí Hippokrates? Prečo svojim správaním nechráinte zdravie ľudí? Prečo im nepomáhate? Prečo zabúdate, že počas vašej služby sú dôležití ľudia a nie vy? Kde ste nechali ľudskosť, pokoru a obetavosť? Prosím, nájdite ju, my vás potrebujeme.

Samozrejme, netreba všetkých hádzať do jedného vreca, sú lekári, ktorí sú ľudskí a ktorí nezabúdajú na to, že sú tu pre pacienta. A takýmto lekárom v mene všetkých ľudí veľmi ďakujem. Dávate nám nádej, že to možno nakoniec nebude až také zlé.

"Človek najradšej hovorí o sebe, ale aj sa toho najviac bojí"

6. května 2014 v 18:18
Tak, týmto výrokom od maďarského psychológa, ktorého meno je Mihály Elekes (nedovolím si to skloňovať:)) ma inšpirovala kamarátka, ktorá sa zúčastnila nejakého psychologického workshopu, kde táto múdra veta odznela. Nikdy predtým som ju nepočula a nepodarilo sa mi ju ani vygoogliť, aby som si k nej našla nejaký ten celistvejší text. Jednoducho, kde nič, tu nič. Takže o nej vlastne môžem popremýšľať ako "tabula rasa..."

S ľuďmi komunikujeme každý deň. V podstate takmer každú hodinu. Naše životy sú neodňateľne späté s komunikáciou. Rozprávame často, možno takmer stále (teda, ako kto, ja napríklad určite :))... No koľko percent našich rozhovorov má nejakú "vyššiu hodnotu?" Teda, ani náhodou sa nesnažím zhodiť nekonečné "tlachy o ničom" - aj tie sa môžu podieľať na príjemných chvíľach a skvelej zábave (najmä pokiaľ vychádzajú z tých správnych úst) a sama sa na nich veľmi často (a rada) podieľam... Chcela som len poukázať na to, že v bežnom živote pravdepodobne vedieme málo silných alebo hlbokých rozhovorov. A vlastne je to celkom pochopiteľné.

Odhaliť sa inému človeku je skutočne ťažké. No myslím si, že stojí za to tento ťažký krok vykonať. Takmer každý z nás už určite zažil pocit úžasnej úľavy, ktorú mu poskytlo samotné zdelenie svojich problémov, obáv alebo "tajomstiev" niekomu, komu dôveroval. Hej, verím v liečivú silu slov.

Predstavte si, že máte v tomto momente niekomu povedať všetko, čo práve prežívate - čoho sa bojíte, čo vás desí, čo by ste si priali. Áno, pre niektorých z nás to je vlastne celkom prirodzená predstava. No čo iní? Niektorí ľudia si len s ťažkosťou vybavia situáciu, ktorej by sa vyhli radšej, než takémuto sebaodhaleniu. Niekedy trvá dlho, kým nájdeme človeka, ktorému nemáme strach povedať o sebe viac, než len pár povrchných fráz. No keď ho nájdeme, takýto rozhovor nám môže často otvoriť nové dvere. Do toho, čo sme nevideli, alebo preč odtiaľ, kde sme sa trápili.

Skutočne môžeme povedať, že väčšina ľudí o sebe hovorí rada. Niekorí možno až príliš radi. Nič netreba preháňať, všakže? A prečo teda? Čo nás vedie k dialógom (alebo monológom) o sebe? Pokiaľ to nie je túžba chvastať sa, môže to byť prirodzená chuť sebaprezentácie, potreba prejaviť sa, volať o pomoc, upevňovať si svoj sebaobraz, alebo za tým môže stáť milión iných dôvodov...

A prečo sa rozprávať o sebe bojíme? To je asi celkom jasné nie? Máme strach, že ľudia sa na nás budú zrazu pozerať inak, keď im o sebe povieme veci, ktoré môžu byť nepekné. Bojíme sa, že stratíme masku, pod ktorou skrývame naše nedostatky a bolesti a staneme sa zraniteľnými. To je celkom veľké riziko. No ako sa hovorí, risk je zisk.

Myslím si, že hovoriť o sebe je veľmi dôležité. Či už preto, že prostredníctvom zdieľania znižujeme ťarchu problémov, ktoré v sebe nosíme, alebo sa snažíme nájsť v interakcii s niekým druhým smer, ktorý je nám samým akýsi zahmlený, alebo pre čokoľvek iné. Teória sociálneho konštruktivizmu dokonca hovorí o tom, že realitu si vytvárame na základe sociálnej interakcie a komunikácie s inými ľuďmi. Preto s nimi hovorme. Hovorme s nimi aj o dôležitých veciach. Hovorme o svete. Hovorme o nich. A hovorme aj o sebe. Ale uvažujme, čo povieme, koľko toho povieme, komu to povieme a kedy to povieme. A vtedy možno zažijeme liečivú silu slov, o ktorej som písala vyššie...

A ako to máte vy? Hovoríte o sebe alebo z toho máte strach? Máte osobu, ktorej sa o sebe nebojíte povedať čokoľvek?
 
 

Reklama