O mne a o blogu

Nočné (po)tvory

4. března 2015 v 15:17
Ako som spomínala v predošlom článku, mám za sebou niekoľko týždňov poflakovania. Dva z nich nesú skvostný názov "Párty týždne." Tie som prežila so svojou svelou spolubývajúcou. A boli to kruté týždne. Hlavne rána. Ale zase, musíme sa priznať, že v podstate stáli za to. Naučili sme sa niekoľko múdrych vecí, ktoré zhrniem v nasledujúcich bodoch.

1. Keď idete večer solídne na pizzu, môže sa vám úplne jednoducho stať, že po ceste vás to vcucne do hospody a vrátite sa domov nad ránom. (Niekoľkonásobne overené)
2. Ísť do klubu plného "Donov Juanov"a ich obetí jednoducho nechcete. Vždy je to chyba. (no offense, ale nie je to náš štýl)
3. Donovia Juanovia majú svoj štýl. Rozosmiať, prejaviť záujem, kúpiť drink, ísť na vec. Nevyšlo to u prvej? Okolo neho je ich ešte dvesto a on môže pokračovať! (Odsledované)
4. Slečny proste potrebujú pozornosť. A je im jedno či si ju získavajú tak, že tancujú sólo erotické tanečky a vyhŕňajú si tričká a sukne.
5. Keď na druhý večer konečne prehrmí "kocovina," nechceš sa do nej vrátiť pomocou ďalších pív. (Hoci, čo ma nezabije, to ma posilní).
6. Raz darmo - finančne sa neoplatí piť nič iné ako pivo.
7. Niekedy je fakt lepšie ostať večer doma a zahrať si spoločenskú hru. Ráno to je bez pocitov viny a bolesti hlavy. A po takomto týždni je to to najkrajšie, čo sa vám môže stať.

A to nám proste stačilo. Opäť sme sa ukľudnili a začali žiť civilizovaný život. Ale reštart to bol (ne)kvalitný.

Sláva mojej lenivosti

3. března 2015 v 19:21
Mám za sebou extrémne lenivý mesiac. O čom vlastne svedčí aj to, že som sem cca mesiac nič nedala a že som proste neurobila nič. A áno, hanbím sa za seba. Strašne. A preto som sa s tým rozhodla niečo robiť. Konečne! Konečne som sa prinútila začať čítať nejaké materiály k diplomke, ku ktorej sa odhodlávam už nejaký ten piatok. A taktiež som opäť obnovila svoje cvičenie (v ktorom som mala pauzu, lebo som bola chorá a to bola dobrá výhovorka).

Ale teda, musím sa priznať, že sa cítim hrozne. Ten mesiac som sa poflakovala, žúrovala, užívala si mladosť a cítila ako mi zo sedenia na stoličke rastie zadok. Otrasný pocit! Vysoko neodporúčam.

A tak sa teším, že sa zo mňa opäť stáva normálny človek. Teda, dúfam, že sa zo mňa stane... Takže možno vlastne budem aktívnejšia aj v blogovom živote...

Už som si našla princa

28. ledna 2015 v 10:27
Čo sa týka chlapov, vždy som bola tak trochu pateticko-nostalgicko-poeticko ladený sebatrýzniteľ. Takže som vždy s potešením vyhľadávala platonické lásky. A aj napriek tomu, ako dokonale plnili moje sebatrýzniteľské a poeticko-nostalgické potreby, v kútiku duše som stále tak nejak túžila po tej reálnej láske, o ktorej všade hovorili. A potom prišla. Pred piatimi rokmi. Po ôsmich rokov v triede. Môj Maťo.

Príde mi to, že sme spolu už hrozne dlho. A že to hrozne uteká. A že to je skvelé. A že každý deň prinesie niečo nové - nehovoriac o každom týždni, mesiaci, či roku. Ako sa to pomaly mení a ja ani nestíham vnímať kedy. Strašne ho ľúbim a to, čo momentálne mám, by som nevymenila. (Hoci niekedy počas hádok podfarbených mojim temperamentom a náladovosťou mi to napadne. Ale iba dokým zas nevychladnem.) Ale nie. Nechcem sa chváliť ani opisovať dynamiku nášho vzťahu a hádok. Aj keď teda, verím tomu, že pre môjho budúceho možného terapeuta by to raz mohol byť podnetný materiál. Ale to je jedno. Teraz.

Chcem hovoriť o tom, že aj do toho krásneho vzťahu mi sem tam zavíta tá potreba pateticko-nostalgicko-poetického sebatrýznenia. A premýšľam o romantických princoch a o tom, že už vlastne nie som tá dobývaná princezná, ktorá čaká na vysnívaného bieleho koňa. Na ktorom je princ. A musím sa priznať, že niekedy mi je ľúto, že túto fázu mám už za sebou. (Nech som si počas nej akokoľvek silno priala, aby skončila). Premýšľam, aké by to bolo, skúsiť tú rozprávku ešte s iným princom. Byť chvíľu inou princeznou. Čakať v komnate a spoza záclony nenápadne sledovať, koľko ich prejde popod moje okno. A predstavovať si, aké to bude, až vyjde po nekonečnom točitom schodisku až za mnou. Aj keď možno v skutočnosti nevyjde. A potom byť chvíľu sklamaná. Ale len chvíľu - dokým zas neuvidím ďalšieho "toho pravého." S ktorým sa to môže skončiť úplne rovnako...

A potom mi aj v tomto rozprávkovom ladení napadne, že tá princezná nie je až taká šťastná. A že rozprávky sú o tom, že sa tá láska hľadá. A ja som vlastne princezná luckerka - že toho princa už mám a že prišiel tak skoro. A potom? Potom prestanem snívať tieto sny a začnem žiť to skvelé, čo už mám. A čo by som za iných princov pod oknom nevymenila.

A čo som tým teda chcela povedať? Proste si niekedy uvedomím, že to, čo mi niekedy chýba, už vlastne mám. Ibaže už som v inej časti príbehu.

Nová rubrika - príbehy z detstva

21. prosince 2014 v 20:08
Tak! Ako sme tak sedeli s rodinkou pri predvianočnom stole, nejak sa debata dostala k spomínaniu na naše detské zážitky. A že je to teda sem-tam pecka! Tak som sa rozhodla začať tie, ktoré si pamätám/ktoré sa dopočujem, písať... A kde by sa písali lepšie ako na blog, všakže :)

Takže sa na ne môžete tešiť! Ja sa tiež teším :)

Začiatok decembra - koniec sveta?

1. prosince 2014 v 17:26
Celý deň som bola na praxi. Vstávala som o 6 ráno absolútne nevyspatá, lebo nejakí drahí spoluobyvatelia nášho intráku museli bohviedokedy ziapať na celú kuchynku a chodbu a mne sa nedalo zaspať. Ale OK. To sa stáva. Vyspím sa večer. Keď som o pol 4 končila prax, mala som v hlave prekrásnu predstavu toho, ako prídem o 4 domov, do pol 6 budem mať príjemnú pauzu na seba, blog a pod., potom sa niečo poučím, pôjdem na internetovú poradňu, v ktorej robím a pomaly sa poberiem s filmom spať.

Lenže, viete ako to chodí. Človek mieni, Pánboh mení. A tak som po praxi čakala 10 minút na trolejbus v domienke, že mešká, lebo sa stala nejaká lokálna porucha a pôjde niečo náhradné. A potom mi zavolal môj drahý muž, že mu nejde električka z práce. A potom sa nejaké ženy vedľa mňa na zastávke bavili, že nechodia žiadne trolejbusy. Tak mi nejak došlo, že porucha nebude zrovna lokálna. A tak som začala uvažovať ako sa čo najrozumnejšie dostanem domov. A či sa dostanem rozumnejšie domov alebo k Maťovi. "Ísť pešo" som vylúčila okamžite. Pršalo. Mrzlo. Bola mi zima. Bola som mokrá. Aj keď som nad sebou mala rozprestrený dáždnik. Tak som čakala ďalších 10 minút na autobus, ktorý ma doviezol aspoň bližšie k vytúženému teplu domova. A odtiaľ som sa trepala pol hodinu pešo. Prišla som približne v stave, že "ty si fakt mala dáždnik?."
A bola som premrznutá. A strašne nasraná.

Ten krásny celobrnenský dopravný kolaps, plno áut a tú dojemnú radu možno 10 električiek, ktoré lemovali posledný kilometer mojej cesty, som chcela odfotiť ako fotodokumentáciu na blog, lenže: 1. nebolo by to vidno; 2. mala som zmrznuté ruky a nevedela som ich dať do inej polohy ako bola tá, v ktorej som držala dáždnik.

Aha. A ešte ďalšia super vec - v rukách som niesla potvrdenie o absolvovaní praxe, ktoré teraz vyzerá asi tak ako keby som si ho dala pod pivo. Lebo sa nezmestilo do kabelky. A keď som tú pol hodinu v daždi šlapala domov som si povedala, že už mi to je jedno, že keď ho prinesiem celé vlnité, už mi je jedno, či bude prehnuté na polovicu. (A nie, druhý raz to vytlačit nestíham.) Takže zbohom moja poctivosť a snaha držať papiere tohto kalibru pekné, rovné a dobre zaopatrené. Proste smola.

Tak taký bol môj prvý decembrový deň. Aha! A tie trolejbusy a električky ešte stále nejazdia. Tak som zvedavá ako pôjdem ráno zase na prax. Ak zas pol hodinu pešo po daždi, neviem... Proste zase menej spánku a prídem tam ako zbitý pes (presne ako som prišla aj dnes domov).

Ale niekedy jednoducho stačí, aby trochu zapršalo a primrzlo a človek si zrazu nevie dať rady. Asi je tá príroda nakoniec predsa len mocnejšia ako človek.

Studeno, chladno, melancholicky

27. října 2014 v 9:49
5 minút. Presne tak dlho mi trvalo, aby mi pri čakaní na zastávke došlo, že vonku je už fakt zima. A že pri najbližšej príležitosti nastupujem na zimný kabát a čižmy. Here comes November. A hoci patrím k priateľom leta a odporcom zimy a studena, musím povedať, že aj tá kosa, ktorá je teraz vonku, je pre mňa niečím pekná.

A v čom? V tom, že viem, že nikdy nebudem vonku stále a raz sa vrátim do tepla, kde si zapnem radiátor a zabalím sa do deky. Tá zima sa mi tak nejak spája s ohrozením a niečím nepríjemným a naopak to teplo (a deka), do ktorého vždy rada utekám je pre mňa asi bezpečím.

A aj keď neznášam zimu, v podstate sa teším, keď prídem domov na Vianoce, budem chodiť na také tie prechádzky, ktoré vlastne neznášam, lebo mi je zima, ale ktoré sú fajn, lebo sú so skvelými ľuďmi a na ich konci čaká teplo (prípadne aj nejaké to varené vínko či punč). Proste, aj tie hnusné veci (ako je pre mňa zima) majú v sebe čosi pekné.

10 hlavných dôvodov, prečo sama sebe závidím svoj život

21. října 2014 v 10:37
1. Sú v ňom super ľudia - A to je vlastne asi úplný základ všetkého. Som spokojná, že mám okolo seba všetkých ľudí, ktorých okolo seba mám. Super kamarátov, dobrých kamarátov, kamarátov... Že aj starosti mám s kým prežiť, že mám ísť s kým na pivo a že mám s kým skypovať aj keď som od nich ďaleko. Necítim sa sama.

2. Mám super rodinu - Hej. Rodinu, ktorá sa o mňa stará a ktorá ma podrží. Nemám rodičov tyranov a alkoholikov, práve naopak, mám rodičov, ktorí nám dávajú všetko, čo môžu. Dokonca niekedy mám pocit, že aj to, čo vlastne nemôžu. A aj keď si niekedy lezieme na nervy, sme proste rodina, ktorá pri sebe tak nejak stojí. A ešte mám aj najlepšiu sestru na svete.

3. Mám super chlapa - Som strašne vďačná za náš vzťah. Že nemusíme riešiť intrigy a kraviny a že sme najlepší kamaráti, ktorí sa spolu vedia smiať ale aj zdieľať ticho. Hej, hádame sa a máme aj problémy. A niekedy ma strašne rozčuľuje. Ale je môj a som za to hrozne rada!

4. Nemám žiadne významné starosti - Teda, áno, nejaké možno mám, ale nie také veľké. Existenčné alebo tak. Celý život mám kde bývať, mám čo jesť, mám čo robiť, mám sa s kým stretávať a teda vlastne, mám úplne všetko, čo potrebujem.

5. V podstate som zdravá - Zdravotné problémy by sa tiež našli, ale v porovnaní s inými ľuďmi sú tie moje naozaj zanedbateľné. Vidím, počujem, chodím, hýbem sa, žijem a nepotrebujem k tomu nutne nijaké lieky ani pomôcky. Nie je to skvelé?

6. Robím to, čo ma baví - Študujem odbor, ktorý mám rada, pracujem ako dobrovoľník v internetovej poradni, čo ma baví, píšem blog, ktorý číta minimum ľudí, ale aj napriek tomu ma to baví. Hrám na ukulele a aj keď mi to bohvieako nejde, je super, že naň môžem hrať... Proste robím naoazj asi všetko čo ma napĺňa, baví a o čo mám záujem!

7. Každý deň prinesie niečo pozitívne - Aj keď nie všetky dni sú fajn a tiež zažívam tie, kedy "všechno vidím rudě," vnímam, že každý z týchto dní je niečím výnimočný a niečím dobrý. Aj jesenné depresívno-melancholické nálady si viem vychutnať pri šálke kakaa alebo čaju a fajn hudbe. Niekedy ide asi viac o to, ako veci vnímame, než o to, aké sú v skutočnosti.

8. Poznám seba samu - Viem, čo od seba môžem čakať. Viem, čo mi robí radosť a čo mi naopak ubližuje. Viem čo cítim a väčšinou viem čo chcem. A to je podľa mňa veľký dar.

9. Prežila som super detstvo - A strašne mi chýba! Tá dokonalá bezstarostnosť a radosť, kopa hračiek, sestra, nezmyselné hry, ktoré som vymyslela, starý kazeťák, na ktorom nám mama na Vianoce púšťala koledy na dobrú noc. Dokonca som mala aj mnohé možnosti, ktoré boli tak trochu nadštandardné. Vážne. Mám za sebou skvelé detstvo, o akom sa mnohým deťom žiaľ iba sníva.

10. Mám všetko čo potrebujem a som šťastná -Nič mi nechýba. Áno, sú veci, ktoré by som chcela a nemám ich. Alebo možno - zatiaľ ich nemám. Ale v skutočnosti mám všetko, čo potrebujem a aj vďaka tomu všetkému, čo som písala vyššie, dokážem zvládať aj ťažkosti, prežívať krásne dni, tešiť sa zo života a byť šťastná. Nikdy som nič nevyhrala. Ale v podstate som úplný lucker.

A čo vy, čo všetko vám môžeme závidieť? Možno je toho viac, než by ste si mysleli :)

Our current summer

29. srpna 2014 v 21:00
Strašne dlho som sem nič nenapísala. Vôbec na nič nemám čas. A to som si myslela, že cez leto ho budem mať viac ako cez semester. Omyl. A tak to tu zhrniem aspoň takto, v posledný augustový víkend.

1. Na konci júna mi konečne prišlo ukulele, na ktoré som sa tešila asi od marca. A viete čo? Ja na ňom ešte stále neviem hrať. Ale stále verím, že to príde! :)

2. Neznášam zimu! Takže v tomto smere som si leto nevychutnala úplne ako som plánovala, ale aj tanec v daždi je lepší ako nič. Nie, v daždi som netancovala :) Ale stihla som dovolenku, chatovačky, skvelé akcie a... vlastne to bolo úplne super! Milujem tieto voľné dni, keď nič nemusím a skoro všetko môžem :)

3. Začala som písať poviedky. A je to bieda zatiaľ. Teda, niekedy za mladi som písala a tuším to bolo celkom v pohode, takže možno sa mi postupom času podarí nabehnúť do nejakého talentovaného módu, dovtedy prosím prekusnite prípadné nedokonalosti v mini "dielach," ktoré sem dám. Inak, asi vo väčšine z nich sa budem venovať viac vnútornému svetu postavy, než deju lebo... psychológia sa nezaprie. Ale nie. Zistila som, že ma to takto asi viac baví písať. A dúfam, že sa nájdu ľudia, ktorých to takto baví čítať.

No a to bude z mojej strany asi všetko :) Dni sú krásne, poďme si ich teda užívať!

A tak si idem skúškovým...bez stresu

27. května 2014 v 21:50
Život vie byť tak krásny keď chce... Dnes mám za sebou dve skúšky (verím, že úspešne) a...pred prvou z nich som si uvedomila, že som akosi zabudla stresovať a báť sa a učiť sa do poslednej sekundy... A neviem, či je to dobré alebo zlé (moje telo si so mnou robííí čo chce - Elán, pesnička... OK, som ticho)... Akože cítim sa príjemnejšie ako keď so vystresovaná, ale zároveň mám pocit, že to začínam nejak viac flákať (ono, to možno bude preto, že to fakt flákam) :D Ale som už prepracovaná, to preto!

No... V každom prípade, so spolubydlami sme si urobili skvelý pivno-čipsový-chillin' večer a je to skvelé! Po dlhej dobe si vychutnávam pivo, lebo moja detoxikačno-diétna kúra mi ho moc nepovoľuje... Ale čo, výnimka potvrdzuje pravidlo :P

A to je asi tak všetko... Niet nad krásne teplé poskúškové dni (ale nepredbiehajme, 3 ma ešte čakajú...) :)

We had joy, we had fun, we had seasons in the sun...

15. května 2014 v 12:16
Terry Jacks - Seasons in the sun - poznáte ju? Nie? Veľká chyba! Určite si ju vypočujte. Dnes je vonku neskutočne otrasné počasie a zima, tak si robím radosť aspoň počúvaním pesničiek, ktoré mi pripomínajú leto. A toto je jedna z nich.

Úplne živo si spomínam, ako sme v piatok v noci s Pajou (sesternicou) tancovali na túto pesničku v našom obľúbenom Mezzanine (žiaľ už nebohom)... Ako som prišla domov okolo 2-3 ráno a ako mi o pol 5 zvonil budík, pretože som šla s Maťom a jeho bratmi a asi ďalšími ľuďmi na streetballový turnaj. Umyla som si vlasy a v župane som vyšla na balkón vychutnať si kávu a prvé ranné lúče slnka. Po ceste šiel kamarát, ktorý nechápal odkiaľ naňho kričím (až kým som ho nenasmerovala "hore")... Proste dokonalý začiatok dokonalého dňa. A dokonalý koniec iného dokonalého dňa zároveň. Milujem takéto chvíle. Tú neskutočnú pohodu! Aj keď nevyspatú, možno trochu po opici a s kruhmi pod očami...

Hej, ďalší pateticko-nostalgický článok, ktorý vlastne nehovorí o ničom, len o mojej aktuálnej posadnutosti letom a teplými dňami. Ale keď ja na takéto krásne momenty tak rada spomínam!

A čo vy? Máte tiež svoju obľúbenú letnú pesničku? Alebo pesničku, ktorej tóny vám vždy pripomenú nejaké skvelé momenty? Ja ich mám neskutočne veľa! Vlastne sem o niektorých z nich asi napíšem...

Môj najmilší hrnček

15. května 2014 v 11:28
Pred pár rokmi sme boli so sesternicou zarytými fanynkami klubu FC Barcelona. No... A krstný nám dal na Vianoce krásne rovnaké hrčenky. Strašne som si ho vážila. Bol to môj úplne najobľúbenejší hrnček a prežila som s ním skoro 4 roky na internáte. Prečo skoro 4?

Spolubývajúca mi asi pred pol rokom hovorila, aký má vždy strach, že rozbije takú moju misku. Tak som jej povedala, že tá miska by mi nechýba (tá bola zadara pri Bebe keksoch), ale že mám taký vzťah k tomu Barcelona hrnčeku... Tak potom sa bála vždy, keď brala do rúk ten...

Pred Veľkou nocou bol u nás môj drahý Maťo a ponáhľali sme sa k nemu, tak som sa ešte potrebovala pobaliť a jeho som poslala umyť kôpku riadov. Nakoľko je kuchynka hneď vedľa mojej izby, počula som zvláštne zvuky - ako keby sa mu tam niečo rozbilo. Ale tak, pomyslela som si, že nevadí, že to asi len hrkoce ten riad, ako ho umýva. A potom sa vrátil a priznal sa, čo urobil. Hej, jasné, že z arzenálu 5 nedôležitých tanierov/misiek/pohárov rozbil práve ten môj obľúbený Barcelona hrnček. Ale tak čo, veď sa odbilo len ucho, to sa zlepí a bude to OK, no nie? Pár dní na to som sa z neho ešte snažila piť, ale na tom uchu som si rozrezala malíček (krvácal asi hodinu a pol vkuse, potom mi asi došla krv, tak prestal krvácať :D). Tak som si povedala, že už sa ho nedotknem, až kým sa to nezlepí...

Včera som Maťovi pripomenula, že mi dlží nový obľúbený hrnček a že to ucho by mohol zalepiť... No a dnes? Mojej spolubývajúcej (druhej, nie tej, ktorá mala k FCB hrnčeku rešpekt) pri ukladaní riadov niečo padlo na zem. A ja že čo, to isto nebude on, veď ten neumývala. No, ALE BOL TO ON! :D Prvá spolubvajúca (tá s rešpektom k nemu) sa hneď začala vytešovať, že je šťastná, že sa nepodieľala na tejto mojej veľkej strate. Tak aspoň niekto je šťastný! :D

Možno som tušila, že toto je jeho posledný rok, ale aj tak si nie som istá, že som bola pripravená takto rýchlo sa rozlúčiť s priateľom. Ďakujem ti hrnček, že si ma sprevádzal počas takmer celého VŠ života (žiaľ, spolu to nedokončíme), za každý čaj a kávu, ktoré som si z teba mohla vychutnať... No je čas ísť ďalej a tú medzeru v mojom srdci zaplniť novým obľúbeným hrnčekom, ktorý mi kúpi Matej. Jedno ti však môžem povedať s istotou - nikdy, NIKDY na teba nezabudnem.

PS: V hrnčekovom nebi sa stretneš s miliónom tvojich priateľov, ktoré som počas svojej životnej púte už rozbila (napr. keď som opitá pokladala pohár na stôl - škoda, že asi 15 cm vedľa stola).

Leto, leto, leto!

29. dubna 2014 v 10:19
Tak... Po dnešnom mimoriadne pozitívnom ráne (skúška za B, učebné materiály výnimočne v češtine a nie v angličtine, odpadnutá prednáška - voľný deň) prežívam vďaka slnku aj mimoriadne pozitívne dopoludnie. A v tejto rozjarenej nálade sa mi dá myslieť len na jedno jediné - ako neskutočne sa teším na leto. Toto bude moje predposledné prázdninové - teda keby som sa nerozhodla predĺžiť si štúdium, bolo by už posledné, ale... Nech žijú dobré nápady! Ešte mám pred sebou dve.

Toto leto som sa rozhodla nebrigádovať... A proste ho preflákať. Po absolútnej vyčerpanosti, ktorú spôsobuje tento semester (a aj môj zdravotný stav), to považujem za úplne najlepšiu možnosť. Konečne si užiť rodinu a kamarátov, ktorých teraz vidím len párkrát do roka.

Strašne mi chýba MORE! Síce tento rok sa k nemu asi zase nedostanem, asi si to budem aspoň predstavovať. Tú neskutočnú pohodu, len si ležať na pláži, nič neriešiť, sem tam sa ponoriť do vody, pri troche šťastia NESTÚPIŤ na morského ježka (raz sa mi to podarilo, no keď si na to spomeniem, bolí ma to doteraz), poobede ísť na ľadovú kávu, večer na zmrzlinu (ach, časy, kedy som si mohla vychutnávať mliečne výrobky, kde ste?), no proste... Kto by nemal náladu na niečo takéto? Veď to sa ani nedá!

A ako to bude toto leto v skutočnosti? Netuším. Asi to vidím na nejaké malé výlety s kamarátmi a frajerom (s ktorým nám už 4 roky nevychádza žiadna spoločná dovolenka), nejakú tú povestnú "chatu v Turčianskych" - mimochodom, ak ste niekedy cez leto stretli v Turčianskych Tepliciach šialenú skupinu ľudí nepôsobiach dospelým dojmom - správajúcich sa ako malé deti, možno opitých a hlučných, je veľká šanca, že ste mali tú česť s nami. Asi si treba spomenúť na pani predavačku z miestneho obchodu, ktorá mala celkom show z toho, ako si opití chalani kupovali detskú loptu, ktorá im pri platení ušla pomaly na druhú stranu obchodu... Alebo keď sa moji drahí priatelia v pokročilú nočnú hodinu rozhodli, že je veľmi dobrý nápad ísť sa okúpať do fontány (pretože tam skutočne vôbec nie je kúpalisko, aquapark ani kúpele :D)... Možno by sme sa za seba mali hanbiť. Ale nehanbíme sa!



Hrozne sa teším, na tieto šialené chvíle... Ako si tak budeme sedieť pri grile, s pohárikom v ruke... Tancovať a ziapať obľúbené pesničky, spomínať na staré časy, vytvárať nové spomienky, hrať King's cup (úžasná hra k alkoholickým posedeniam, vlastne sem o nej môžem napísať článok), keď sa zobudím o pol 8 ráno a budem hľadať niekoho, kto bude ochotný pokračovať v párty hneď od rána... A vždy sa niekto našiel!

No jednoducho povedané, nech už skončí semester a skúškové a nech si môžem konečne vychutnávať slnko, vodu (kľudne aj kúpaliskovú), kamarátov a ukulele, ktoré mi má prísť o 2 týždne!

Kto som?

4. dubna 2014 v 21:06
Som človek, čo má rád ľudí, pivo, čokoládu, dlhé rozhovory, úprimný smiech a šťastné chvíle. Snažím sa žiť s radosťou a láskou, rada uvažujem o ľuďoch a pocitoch a vzťahoch a o všetkom, čo mi dáva zmysel.

Vždy som rada písala, no štúdum na vysokej škole ma pripravuje o čas a vzhľadom na počet smemináriek a podobných vecí aj o chuť písať(a bohužiaľ začínam mať pocit, že i o zdravý rozum, keďže pri písaní úvah a článkov už automaticky rátam znaky a normostrany)... No aj tak som sa rozhodla skúsiť to.

O čom budem písať? To by som aj ja rada vedela. Asi proste o veciach, ktoré ma zaujmú a ktoré vo mne zanechajú nejaký dojem. Tak dúfam, že sa nájde niekto, kto si to rád prečíta.

Tak zatiaľ, Miška :)
 
 

Reklama