O vzťahoch

Daruj mi svoj čas

15. srpna 2015 v 14:48
Okolo seba môžeme vidieť množstvo vzťahov. Šťastnejších, aj tých menej šťastných. A niekedy nám môže napadnúť premýšľať o tom, v čom sa líšia. Čo robí tie šťastné páry šťastnými? A prečo nie sú takí šťastní všetci? Samozrejme, ako na všetko, aj na šťastie v partnerstve vplýva neuveriteľné kvantum faktorov a záležitostí. A nie, neposkytnem vám návod na to, ako si budovať šťastný vzťah (áno, ten treba naozaj budovať - možno toto je ten základný návod).

V tomto článku sa chcem zamysieť iba nad jedinou z mnohých vecí, ktorá podľa mňa môžu zasahovať do vzťahu. A je ňou čas. Myslím si, že veľmi dôležitou súčasťou vzťahu je schopnosť/chuť nájsť si na partnera čas. Nie venovať mu čas, "ktorý nám ostal" pri iných záujmoch a povinnostiach, ale aktívne si vytvoriť čas, ktorý patrí jemu a vzťahu.

Môžeme pracovať o hodinu menej a stráviť ju s partnerom. Vynechať pivo s kolegami a tento čas stráviť s partnerom. Neísť na kávu s kamoškami 5x za mesiac, ale len 4x. A miesto toho jedného razu ísť na tú kávu s ním.

Každý z nás disponuje len veľmi obmedzeným zdrojom času. A keď ho raz premrháme, nevráti sa. Uvedomujme si, čo je pre nás naozaj dôležité. Zamyslime sa, či to náhodou neodsúvame za menej podstatné veci.

Poriadok vo vzťahoch

1. července 2015 v 9:48
Po intrigách, klamstvách a sériách pretvárky, ktorých obeťou som sa stala za takmer 23 rokov svojho života (a áno, tú obeť myslím jemne nadnesene. necítim sa ako trpiteľ), mám strašnú potrebu napísať o tom, aká som vďačná za to, že mám okolo seba aj 100%tných ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť, ktorým môžem povedať hocičo a oni to nikdy nepoužijú proti mne.

Asi to pre mňa doteraz bola prílišná samozrejmosť... Ale keď sledujem ľudí a ich vzťahy, uvedomujem si, že to samozrejmé vôbec nie je. Je to super výnimočné a ja som fakt rada, že môžem byť súčasťou takýchto vzťahov.

A vy? V akých vzťahoch žijete? Radostných? Bolestných? Čistých? Pokryteckých? Myslím, že niekedy stojí za to sa nad tým zamyslieť. A v niektorých prípadoch možno aj prehodnotiť, aké vzťahy s akými ľuďmi v živote mať chceme a nakoľko sa to stretáva alebo líši s tým, ako to je v skutočnosti.

Niekedy je menej viac. A keď vyplytváme svoju energiu a čas na rozčuľovanie sa nad intrigami a klamstvami, ktoré na nás druhí páchajú, tú energiu a čas už nikdy nevyužijeme lepšie. Hoci sme ich lepšie zužitkovať mohli. Tak miliónnásobne.

Toľko moja úvaha na stredu ráno. :)

Nevera sa stala normou

23. ledna 2015 v 12:30
Už dlhšiu dobu cítim potrebu vyjadriť sa k niektorým veciam. A dlho som sa k nim nevyjadrila, lebo som akosi nedokázala pomenovať, čo je vlastne to, v čom vidím problém, čo je to, o čom chcem písať. Ale tuším vo mne konečne dorástli tie slová - chcem hovoriť o Morálke a Zodpovednosti. Takže tejto problematike v blízkej či ďalekej dobe venujem niekoľko článkov. Toto je prvý z nich.
Mám pocit, že v dnešnej dobe je hlavným pravidlom pre život "Nech je to čo najľahšie." Nie "Nech žijeme správne alebo dobre." Nech nás to proste nestojí veľa úsilia. A potom to tak vlastne aj vyzerá. Samozrejme, nechcem vyvodzovať dôsledky alebo súvislosti tam, kde nemusia byť, kde možno nie sú, ale na druhej strane, kde byť môžu. Ide mi skôr o to pozrieť sa na veci z "inej strany" než sa na ne pozeráme bežne.

Prvou vecou, ktorú vnímam ako zvláštnu a pohnutú je aktuálne chápanie partnerskej/manželskej nevery. Tuším sa z nej stal trend, úplne bežná vec, ktorá nie je problémom, ale naopak patrí k životu. Nie, nechcem poprieť, že aj v dobrom vzťahu sa môže stať, že sa to niektorému z partnerov vymkne. Alebo že k nej môžu viesť dlhodobé problémy vo vzťahu. Ale o tom momentálne písať nechcem.

Chcela by som sa vyjadriť skôr k tomu, že to, čo bolo kedysi vnímané ako hraničné, ako niečo, čo "nie je v poriadku," je teraz vlastne v pohode. Že partneri, ktorí sú si verní, sú často vzácnymi výnimkami - prípadne naopak obeťami ostrakizmu a vtipov. Alebo dokonca! Že verná žena je považovaná za nereálny ideál či múzu. Naozaj chceme spoločnosť, kde to je takto? Prečo sa muži nesprávajú ako k ideálom a múzam ku svojim vlastným ženám? Prečo si ich nevážia a nie sú schopní odolať ostatným? A ženy? Prečo utekáme do náručí cudzích mužov? Prečo rátame s tým, že príležitostná nevera z akejkoľvek strany je proste nutná skúsenosť? (Nie, ja s tým nerátam a nikdy nebudem).

Možno preto, že je to vlastne jednoduchšie. O toľko jednoduchšie! Veď prečo by sme si niečo krvopotne odopierali, keď nemusíme? Prečo by sme mali odolať pokušeniu, ktoré vyzerá tak príťažlivo? Zbytočná námaha. Morálka šla proste, prepáčte mi tento výraz, do prdele. Zodpovednosť nás nezaujíma, lebo je zložitá. A keď nad tým tak premýšľam - prečo by mi ten muž nezahol, keď vie, že môže, že to vnímam ako niečo, čo sa sem tam stane. A prečo by som mu potom nezahla ja? Veď... Nie, podľa mňa to nie je normálne a do vzťahu to nepatrí.

A opäť podotýkam - neodsudzujem každého neverníka, neodsudzujem vzťahy, v ktorých sa to stalo alebo deje. Odsudzujem to, že sa to stalo bežnou normou. Že nevera sa stala novodobou spoločenskou hrou. A že výlučnosť vzťahu s partnerom/manželom sa akosi stráca. Keď si predstavím, že by sa niečo také stalo mne a môjmu priateľovi, je mi hrozne. Aj keby sme sa rozhodli napriek tomu ostať spolu, viem, že náš vzťah by utŕžil hroznú stratu - stratu tej výlučnosti a dôvery. A to by mi za trochu vzrušenia a zmeny naozaj nestálo. A pevne verím tomu, že by to za to nestálo ani jemu. A vlastne mi je asi ľúto, že niektorí ľudia tú výlučnosť a dôveru vo vzťahu asi ani nepociťujú...

Buďme zodpovední. Nerobme niečo len preto, že to je jednoduchšie alebo preto, že to robia všetci. Objavme v svojom partnerovi "všetko, čo potrebujeme." Dajme mu pocit výlučnosti a výnimočnosti.

Láska? Už som o nej počula...

25. listopadu 2014 v 8:54
Filozofi, psychológovia, teológovia, básnici... všetci sa snažia vysvetliť, čo to tá láska je. A každému sa to vlastne svojim spôsobom darí. Ale našli ste niekedy dokonalú definíciu? Ja nie. Áno, niektoré sú pekné, ale... vlastne možno sa nám žiadna nezdá úplne dokonalá preto, že pre každého môže byť láska niečo iné.

Čo je teda láska pre mňa? Veľa. V prvom rade asi dôvera. Neviem si predstaviť vzťah, v ktorom by chýbala. Vzťah s partnerom, v ktorom by som sa musela vždy, keď by šiel von bezo mňa, báť, že mi urobí niečo nepekné. Alebo naopak - vzťah s partnerom, ktorý by nechcel, aby som bez neho niekam chodila ja. Na to, aká je podľa mňa dôvera vo vzťahu dôležitá, je asi až príliš krehká. Verím tomu, že keď sa raz naruší, je veľmi ťažké (alebo niekedy možno až nemožné) ju opäť obnoviť. A myslím si, že po veľkej zrade už môže byť ťažko taká ako predtým. Ak ju máme, chráňme ju. A nie tým, že budeme "zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať," ale tým, že sa budeme vyhýbať situáciám, ktoré by sme museli zatĺkať...

A ďalej? Za veľmi dôležitú súčasť vzťahu považujem priateľstvo. Také to pravé. Partner by pre mňa mal byť osoba, ktorej viem a môžem povedať všetko. S ktorou sa viem smiať aj plakať, s ktorou sa viem baviť vážne aj zabávať. S ktorou máme vytvorený nejaký "svoj" zvláštny štýl komunikácie/zábavy, ktorý iní ľudia niekedy nepochopia. A to vlastne súvisí aj s tým, že partneri voči sebe cítia určitú oddanosť. To, že sme "my." Že viem, že sme spolu. Že partner je pre mňa špeciálny. Iný, než každý ostatný.

Nerada by som zabudla aj na chémiu. Viete ako to myslím, takú tú, ktorá proste medzi niekým je a medzi niekým nie je. Vzťah bez nej by bol pre mňa asi dosť ochudobnený. A hoci si myslím, že aj táto chémia sa časom mení a je dôležitá hlavne na začiatku vzťahu, bez nej by to nebolo ono ani potom. Hoci potom sa možno mení a stáva súčasťou tej oddanosti, o ktorej som hovorila vyššie.

A to je zatiaľ asi všetko. Ale! Veľmi dôležité je, že toto, čo som napísala, je láska pre mňa. A vôbec mi nešlo o to napísať vyčerpávajúci zoznam dokonalého vzťahu/lásky. To skutočne nie. Na to (zatiaľ) nemám odvahu. Ktovie či ju niekedy vôbec naberiem. A či ju vôbec budem chcieť nabrať :)

A samozrejme, je mi úplne jasné, že vzťahy dokonalé nie sú. Hoci ja som opisovala asi určitý (môj) ideál a uvedomujem si, že často to takto nefunguje. Až taký idealista, aby som verila v dokonalú lásku bez problémov, veru nie som. To len, aby ste vedeli.

A čo je láska pre vás? Tiež ste o nej už počuli?

Podzim rozchodů

21. října 2014 v 11:41
Nadpis je síce po česky, ale článok bude v slovenčine. Z jedného prostého dôvodu. Nechcela som anglikanizovať, kde nemusím a zároveň som chcela použiť názov epizódy How I met your mother - Autumn of break-ups. A "Jeseň rozchodov" sa mi proste nepáči. Preto ten podzim. Ale už k veci.

Za túto jeseň sa tuším rozchádza strašne veľa párov. Teda aspoň okolo mňa a mnoho z opúšťajúcich či opustených hľadá útechu aj u mňa. Takže som nútená tento fenomén vnímať výraznejšie ako bežne a premýšľať nad ním.

A na čo pri týchto úvahách prichádzam? Že to je straaašne variabilné. A že ľudia na rozchod reagujú niekoľkými základnými spôsobmi. Prinášam opis niekoľkých z nich - tých, s ktorými sa stretávam najčastejšie.

1. Odlúčenie, pretrhnutie kontaktov, snaha odpútať sa - začínam na konci. Pretože tento spôsob je najjednoduchší na opísanie. No zároveň sa dá povedať, že najzložitejší na vykonanie. A pritom to je asi ten spôsob, ku ktorému by sa mal posunúť každý. Môže to trvať dlho. Dni, týždne, roky. No nakoniec je asi každý, kto to zvládne spokojný, že to zvládol a oslobodil seba samého. A dal si možnosť vo svojom (milostnom) život pokračovať ďalej.

2. Sebaľútosť - ak mám byť úprimná, tento spôsob vyrovnávania sa s rozchodom ma rozčuľuje. Hej, do určitej miery sa človek asi (takmer vždy) potrebuje poľutovať, posťažovať, byť ľutovaný... ale nič netreba preháňať. A sebaľútosť už vôbec nie. A prečo ma rozčuľuje? Lebo aj napriek tomu, že chápem, ako sa ľudia môžu cítiť a že niekedy sa potrebujú aj poľutovať, tento spôsob reakcie na rozchod je z dlhodobejšieho hľadiska úplne na nič. Človek sa nikam neposúva, len sa (často dokonca prehnane) utápa a topí v tom, čo sa stalo. A tí, ktorí sa snažia byť pri ňom a pomôcť mu, sú z toho po čase tak isto frustrovaní. Lebo mu nedokážu pomôcť. Pretože tento človek sa len topí a žiadne konštruktívnejšie náznaky riešenia a správanie mu proste nesedia do jeho aktuálneho ladenia. Čiže často môžeme nadobudnúť pocit, že pri danom človeku plytváme svojou energiou. A ešte k tomu, povedzme si to úprimne, koho z nás baví mesiac vkuse dokola počúvať to isté, bez akejkoľvek zmeny. Ale musíme brať ohľad aj na to, že to je jeho slobodné rozhodnutie. Aj keď sa nám častokrát javí ako absolútne deštruktívne. Je to na ňom. Ak sa chce utápať, asi ho v tom musíme nechať... Hoci asi bude od nás fér, keď mu o ňom najprv povieme. Že ho v tom nechávame nie preto, že by sme chceli, aby sa trápil, ale preto, že máme pocit, že on nič meniť nechce a že sa chce ľutovať. A možno mu práve vtedy dôjde, že to takto vlastne nikdy nechcel a začne postupne uvažovať inak. (Ale len možno.)

3. Obviňovanie a nenávisť - smerované k bývalému partnerovi. Možno to bude znieť šialene, ale aj tento spôsob reagovania mi príde menej škodlivý ako sebaľútosť. Prečo? Pretože mám pocit, že hoci to nie je zďaleka optimálne, človeka to môže posunúť trochu ďalej než sebaľútosť. Možno práve k nenávisti partnera a jeho ignorácii. Hej, jasné, že to nie je ideálne a najvyspelejšie možné riešenie porozchodovej situácie, ale nejak z toho cítim, že to aspoň niečo vyrieši. Hoci možno nie úplne navždy a staré rany môžu opäť časom ožiť a spôsobiť rovnakú, či ešte väčšiu bolesť. V tomto spôsobe reagovania cítim určitú dynamiku. Nenávisťou sa niečo zmení. Hoci nie ideálne, možno nám to pomôže časom zabudnúť, nechať ísť a žiť svoj život ďalej.

4. Snaha získať partnera späť - neznášam manipuláciu, no aj napriek tomu, tento spôsob reakcie mi príde celkom... Ako to povedať. OK. Je fajn pokúsiť sa partnera získať naspäť. Veď takmer nikomu z nás nie je jedno, keď nás zrazu opustí niekto, koho sme mali radi. Ale bombardovať ho 10 hovormi a SMSkami za pol hodinu, zapojiť všetky svoje manipulátorské schopnosti a zručnosti, pridať pár nesplniteľných sľubov ("tento raz sa FAKT ZMENÍM!" a pod.)... Tlačiť naňho, nenechať ho vydýchnuť, manipulovať, sľubovať, klamať, manipulovať, klamať, sľubovať... To je už proste moc. Hm, vlastne, možno si partner práve vďaka tomu uvedomí, aké dobré rozhodnutie tým rozchodom spravil... Proste, aj tu by sme si mali uvedomiť, kedy už fakt stačilo snahy získať ho späť a kedy nastal čas na to, míňať energiu skôr na to, aby sme sa cítili lepšie aj bez partnera a aby sme ho dokázali nechať ísť. A tiež, aby sme my sami dokázali pokračovať ďalej aj bez neho.

Jasné, v tomto článku som ani zďaleka nevymenovala všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkajú ako možnosti reakcie na rozchod. A o to mi ani nešlo. Že vás môj článok rozčúlil? A prečo? Možno preto, že udrel "klinec po hlavičke." Vážne. Viem že vyznieva mierne cynicky. A ja nie som cynik. Ale čo je veľa, to je veľa. Aj na mňa. Aj na opustených. Aj na tých, čo opúšťajú. Mám pochopenie k trápeniu, ktoré so sebou rozchody (nevyhnutne) prinášajú. Mám pochopenie k problémom a najrôznejším pocitom. Ale keď vás niekto denno-denne bombarduje sebaľútostnými informáciami, je toho už proste moc. Vždy máme na výber. Vždy môžeme reagovať a správať sa rôznymi spôsobmi. Keď sa chceme od partnera odlúčiť, prečo sa s ním stále stretávame? Keď hovoríme, že s ním nechceme byť, prečo s ním nonstop komunikujeme? Keď povieme, že každá ďalšia správa od neho je ako ďalší "kliniec do rakvy," prečo ich čítame?...

Hej, niekedy to je fakt ťažké a nevieme, ako máme reagovať. Sme prekvapení sami sebou. Túžime vedieť o partnerovi, no zároveň ho v živote nechceme vidieť. Je to tak často. A na všetky tieto reakcie a pocity máme právo. Ale to, že to tak je dnes, nemusí znamenať, že to tak bude aj zajtra...

Ide mi vlastne len o to, poukázať na to, že sa nemusíme trápiť viac, než je nutné. Aj keď sme v tomto období plní emócií (čo je v poriadku, máme na ne úplné právo. aj na tie isté pocity stále dokola), skúsme sem tam zapojiť aj rozum. Ratio. Aspoň z času na čas. A kľudne to všetko ďalej cíťme, prežívajme. Ale pokúsme sa do toho vložiť aj nejaký ten nadhľad. Lebo asi práve ten nadhľad je cesta, po ktorej sa dostaneme ďalej.

Pán Platonický, čo mi dávaš?

9. října 2014 v 15:56
Rada premýšľam o platonických láskach a zaľúbeniach a podobných záležitostiach. Prečo? Pretože mám pocit, že sú všade. U pätnásťročnej školáčky zaľúbenej do telocvikára, u jej kamarátky šaliacej po spevákovi či hercovi, alebo u dospelej ženy, ktorej sa proste nevinne páči niekto iný ako jej manžel...

Nemyslím si, že každá platonická láska, ktorá príde ako "piate koleso" do vzťahu dvoch ľudí je zlá. Alebo že každá platonická láska, ktorá ostane platonickou z akýchkoľvek dôvodov je zbytočná. Stále viac naberám dojem, že aj tieto platonické lásky nám niečo dávajú.

A čo? Na to som asi zatiaľ úplne neprišla. Ale vidím v nich nejakú takú... zvláštnu krásu. Takú poetickú a nostalgickú a možno vlastne aj trochu bolestnú. Že som sebatrýzniteľ? Možno trochu :) Ale rada by som sa vrátila k tomu pocit prínosu platonických lások. Čo nám dávajú, keď sa do nich tak často púšťame aj napriek tomu, že možno vieme, že to bude rovnaké ako minule a že to nikam nepovedie?
Možno je fajn mať niekoho, koho vidíme ako dokonalého, aj keď vieme, že to tak nie je. Možno nám to dáva vieru v rozprávkovo a čarovno. Možno nám to pomáha na chvíľu zabudnúť na každodenný stereotyp a dovoľuje nám to lietať v inom svete. A možno to je nakoniec úplne fajn. Vypnúť realitu a byť tak trochu pubertiak a tak trochu snílek.

Len by sme pre tieto vzdušné kráľovstvá s platonickými princami a princeznami nemali zabúdať na návrat do reality :)

/pripájam video krásnej nenaplnenej lásky z filmu Roman holiday/

Ten pravý nikde, ale byť sama je dráma

16. června 2014 v 23:59
Často stretávame mladých ľudí, ktorí sa trápia tým, že nemajú vzťah. Možno sú obklopení skvelými priateľmi, ale im chýba "ten" či "tá" právý/á. V určitej dobe som bola možno taká istá. No teraz na mnohé veci pozerám inak.

Áno, niekedy proste príde pocit, že už stačilo tých nepodarených vzťahov, prípadne tých platonických zaľúbení, ktoré vlastne nikam neviedli. A že najlepšie by bolo mať pri sebe konečne niekoho, o koho sa môžeme oprieť, večer si pozrieť film a držať sa pritom za ruky. Nuž, má to niečo do seba.

No v tomto článku by som chcela priniesť trochu iný pohľad na vec. Tak isto som bola vždy a dlho sama. A tak isto ma to trápilo a písala si o tom idiotské zápisy do môjho pubertiackeho denníčka (a teraz na tom skvele zabávam, vážne, píšte si denníčky :D). A teraz? Keď som už dlho so skvelým chlapom? Hej, jasné, som šťastná. Ale na tie časy predtým - na chronicky zlomené srdce, počúvanie smutných pesničiek, ľutovanie sa, že "ani on ma nechce" a obsesívne daydreaming o tom aké skvelé by to bolo "byť s ním," spomínam ako na skvelé časy. Naozaj. A teraz nemyslím len tú pubertiacku časť, ale aj tie trochu zraňujúcejšie momenty. Myslím si, že naozaj mali niečo do seba. Dokonca veľa do seba.

Keď svoj život zviažeme so životom iného človeka (a nemyslím tým nutne priamo manželstvo), akosi stratíme tú úplnú slobodu, možnosť zaľúbovať a odľubovať sa každý deň do niekoho iného, venovať sa len sám sebe a proste...toto všetko, čo nám teraz už lezie na nervy... A možno si až potom uvedomíme, že aj na tej slobode je niečo, čo si treba užiť, s čím treba byť šťastný a v čom sa možno rozvíjať. Aj keď to niekedy môže byť ťažké...

A viete, čo hovorí to staré známe klišé... láska príde vtedy, keď ju najmenej čakáte. A mne sa po chronicky zlomenom srdci stalo to isté. Tak prečo si teraz neužívať slobodu? Možno o ňu čoskoro prídete a bude vám tak trochu chýbať...

Copak nemůže být mezi ženou a mužem přátelství...?

3. května 2014 v 22:08
Tá večne nezodpovedaná a stále riešená otázka... Mám veľa kamarátov mužov. Možno dokonca viac ako kamarátiek žien. A nemám pocit, že by boli naše dlhoročné priateľstvá "nakazené" nejakou nadpriateľskou iskrou alebo niečím podobným. Áno, niektoré ňou okorenené sú. Niektoré možno aj viac, než by som si priala. No rozhodne to nie sú všetky.

Je pravda, že rozdiel môže byť aj medzi priateľstvami zadaných a "slobodných" ľudí. Je možné, že niektoré z mojich kamarátskych vzťahov s mužmi by v prípade, že by som nemala toho svojho chlapa, vyzerali inak. Ale opäť hovorím - nie všetky.

Nerozumiem tomu, prečo sú všetky "heterosexuálne priateľstvá" odsudzované tým, že takéto priateľstvá nevydržia, alebo že skôr či neskôr začne aspoň jeden pociťovať k tomu druhému nadpriateľské sympatie. A vlastne, aj keby! Znamená snáď to, že medzi kamarátmi preskočia nejaké tie povestné "iskry," že hneď musia začať "riešiť" niečo nové? Nemyslím si to. Verím v "čisté" priateľstvá medzi mužmi a ženami a verím v "malé lásky," ktoré sú neškodné.

Myslím si, že ľuďom v dlhodobých vzťahoch sa často stáva, že "im padne do noty" niekto iný... A nie vždy z toho musia byť problémy alebo nepríjemnosti. Ten druhý sa vôbec nemusí stať ich milencom alebo milenkou. Ten druhý vôbec nemusí rozbiť ich aktuálny vzťah. Ten druhý môže ostať platonický. Neškodný. Vzdialený. Nepriznaný. A myslím si, že takéto nevinné lásky časom odídu... Tak potichu a nenápadne ako predtým prišli...

Ale aby som sa vrátila k tým priateľstvám. V tomto článku som opäť nepriniesla veľkolepé rozuzlenie tejto často diskutovanej témy. Na zhrnutie - staviam sa za to, že čisté priateľstvá medzi mužmi a ženami existujú a to aj napriek tomu, že medzi nimi sem tam môže preskočiť nejaká tá iskra. Ale malá iskra predsa požiar nevyvolá. Dokonca ani viacero malých iskier ho nemusí vyvolať...

A čo si o tom myslíte vy? Veríte v skutočné priateľstvá medzi mužmi a ženami? Alebo podľa vás vždy "zaváňajú" aj niečím iným? :)


Ako sa hádať viac, neefektívnejšie a horšie

29. dubna 2014 v 11:07

Nikto nie je dokonalý. A tobôž nie v partnerskom vzťahu. Aj vám ide vaša drahá polovička niekedy na nervy? Aj vy trávite nekonečné minúty vášnivými diskusiami sprevádzanými zdvihnutým hlasom, navretou žilou na čele, zrýchleným tepom a vražedným pohľadom? Tak v tom prípade neprestávajte čítať! Ponúknem vám pár užitočných tipov k tomu, aby boli vaše hádky ešte intenzívnejšie, ešte dusnejšie a ešte neefektívnejšie, čo jednoznačne podporí ich nekonštruktívnosť a ničivosť!

Na začiatok by sme si mali ujasniť, že to nebude také jednoduché. Pre ten správny efekt budete do toho musieť vložiť mnoho síl a nevraživosti, takže to určite nie je záležitosť pre nejakých kľudných, a flegmatických záujemcov. No ale, čaká nás tvrdá práca, tak sa pustime do toho!

1. Opakujte dokola to isté
Poznáte to? Niet nad starú známu techniku "obohratej platne." A vlastne, možno sa skutočne dočkáte, že váš návrh bude prijatý nie? A pokiaľ k tomu ako bonus vytočíte vašu polovičku, o to lepšie!

2. Ignorujte to, čo hovorí ten druhý
Prečo by sme mali uvažovať nad tým, čo sa nám snaží zdeliť partner? Veď podstatné je predsa to, čo sa snažíme zdeliť my jemu. Nie je možné, aby prišiel s lepším nápadom alebo argumentom ako my, tak predsa nebudeme strácať čas tým, aby sme ho počúvali! Nech len pekne počúva on nás!

3. Nech vám ani nenapadne urobiť kompromis alebo dokonca ustúpiť
NIKDY! To by bola taká amatérska chyba! Keď do diskusie prichádzame s jedným názorom, nie je predsa šanca, aby bol partnerov názor lepší (viď, pravidlo číslo 2). A kompromisy? Ani náhodou, "ponúknem mu prst a on mi vezme celú ruku," to tak! Že aj on bude robiť kompromisy mne? A že to je efektívny spôsob, ako sa na niečom dohodnúť? Ale my sa predsa nechceme dohodnúť, nám ide o to dokázať, že máme pravdu my a nie ten druhý! Alebo...?

4. Nepriznajte si chybu
A akú? Veď všetky chyby sú ako vždy na partnerovej strane, nie?

5. Vyčítajte
Nezabudnite sa od problému A dostať aj k problému B a C, prípadne D a partnerovi pekne vytmaviť každý jeho prešľap, to že nevysypal smeti, to že vás minulý týždeň nevzal do divadla a že je vlastne úplne na nič a nechápete, prečo s ním ešte strácate svoj drahocenný čas.

6. Oprášte dávno zabudnuté prúsery a rany
No, ako som spomínala už vyššie. Počas skutočne "KVALITNEJ" hádky, by nemali ostať opomenuté žiadne staré prúsery, problémy, hádky, prešľapy, omyly a rany.

7. Pospomínajte na všetkých a všetky "ex"
Tak toto je skutočná "chuťovečka." Partnera vždy nesmierne poteší, keď naňho nakričíte (optimálne tak, aby to počuli aj všetci susedia), že "Peter by toto nikdy neurobil" a že "Jano vždy vedel ustúpiť."

8. Na dochutenie použite nadávky a vulgarizmy -podľa chuti
Hádať sa a používať slušný slovník? Ha! Tak amatérske! Nehanbite sa, kľudne do toho, otitulujte partnera slovami, ktoré si o ňom v skutočnosti ani nemyslíte... Že vás to bude potom mrzieť a budete sa za seba hanbiť? To vôbec nevadí. Partnera sa to určite nedotkne, veď on vlastne ani nemá srdce. Keby ho mal, nehádal by sa s nami, ale uznal by vašu pravdu.

9. Nezabudnite na citové vydieranie a slzy
Toto ovládajú lepšie ženy, no myslím si, že aj od niektorých mužov sa máme stále čo učiť! Niet nad to začať ďalšiu "hádkovú repliku" slovami ako "Keby si ma mal rád, tak by si..." Máločo človeka znechutí viac ako citové vydieranie milovanej osoby. Je to síce stará taktika, no je stále aktuálna a čas nám len ukazuje jej vhodnosť na zväčšenie neefektívnosti hádok!

10. A na záver - nezabudnite sa uraziť a aj s perinami odísť na noc na gauč
(Prípadne high level - pošlite tam toho druhého)
Tak toto je čerešnička na torte! Urazte sa, zoberte si periny, odíďte na gauč a predstavujte si tú romantickú scénu, ako príde partner za vami, udobríte sa a všetko bude zas tip top. Je to krásne však? Škoda je len, že sa to takmer nikdy nestane. Ostanete tam ofučaný, partner rozčúlený v druhej izbe a budete si vlastne ešte vzdialenejší, než počas hádky, kedy ste zdieľali, keď už nie pohľad na vec, aspoň jednu miestnosť.

V poslednom "pravidle" som vlastne neplánovane prešla k poukázaniu na absurdnosť "princípov," ktoré počas hádok uplatňujeme. Hoci vieme že sú hlúpe. Vieme, že k ničomu nevedú. Vieme, že všetko len zhoršia. No niekedy to proste nevieme inak. Aj ja niektoré z nich sem-tam použijem. A chcem prestať. Myslím si, že takmer každá hádka má potenciál zmeny k lepšiemu alebo novej perspektívy. Alebo jednoducho - niečoho dobrého. No je na nás, ako ju využijeme. Hádajme sa. Ale hádajme sa SPRÁVNE.

O tom, ako sa hádať správne môžete očakávať v budúcnosti (neviem či blízkej alebo ďalekej) ďalší článok :)
 
 

Reklama