O živote

Nechcem ľutovať veci, ktoré som neurobila

2. ledna 2017 v 12:45
Na nový rok si nedávam predsavzatia. Nie preto, že by som nemala ciele, ktoré sa mi nedarí nepĺňať a nemala si čo vymyslieť. Ani nie zo strachu zo zlyhania. Proste patrím k ľuďom, ktorí, keď cítia, že chcú niečo zmeniť, nečakajú do nového roka a kľudne si to zaumienia (a porušia to) kedykoľvek v priebehu bežných dní a týždňov.

No tento rok mi niečo napadlo. Asi prvýkrát v živote som si na konci decembra urobila také malé koncoročné bilancovanie vecí a udalostí uplynulého roka, ktoré pre mňa boli nejak významné. A rozhodla som, že to budem odteraz robiť vždy a že nechcem ľutovať NIČ, čo som mohla urobiť a neurobila. Nič, čo by som vymyslela a nezrealizovala.

A to je zatiaľ mojim najväčším cieľom. Minulý rok som totiž veľa vecí neurobila. Na veľa vecí som nenašla odvahu. Na veľa vecí som nenašla odhodlanie. A na ešte viac vecí som čas, priestor a odhodlanie pre istotu ani nehľadala. A mrzí ma to, ktovie čo z toho všetkého mohlo vzniknúť. Dokonca aj ľudia na smrteľnej posteli najčastejšie ľutujú veci, ktoré neurobili a nerobili.

Takže šup šup, poďme byť aktívni! :)

Trpiacim...

25. září 2016 v 17:04
Tento článok by som chcela venovať každodenným tichým bojovníkom. Bojovníkom, o bojoch ktorých často netušia ani ich najbližší a ktoré si nik nevšíma. Bojovníkom, ktorí si niekedy pokladajú otázku, či to všetko má vôbec zmysel a ktorí pomaly strácajú nádej.

Chcem, aby ste vedeli, že hoci niekedy môžete mať pocit, že ste v tom všetkom ostali úplne sami, pravdepodobne to tak nie je. Niekde (viac-či menej blízko vás) sa môže nachádzať osoba, ktorá vám chce pomôcť alebo aspoň dovoliť vám zdieľať vašu bolesť. Len o nej možno neviete. Ako to viem? Z vlastnej skúsenosti (a skúsenosti mnohých duší hľadajúcich pomoc, ktoré sa mi nejakým spôsobom priplietli do života) si dovolím tvrdiť, že okolo nás je vlastne viac ochotných a láskavých ľudí, než by sme si mysleli. Asi je len potrebné vedieť o pomoc požiadať, alebo aspoň naznačiť to, že ju potrebujeme.

Viem, niekedy máte pocit, že všetko je zlé. Úplne všetko. No aj toto môže byť inak. Skúste napriek všetkému otvoriť oči a hľadať záchytné body a svetielka. Akékoľvek. Často sú to maličkosti, ale aj tieto maličkosti sa môžu stať dôležitými ostrovčekmi na mori beznádeje. Teda ak im to dovolíte. Ako to viem? Tma nám dovoľuje vidieť len tmu. A tak kvôli tomuto filtru nevidíme tie ďalšie veci, tie dobré, alebo aspoň nie tak zlé. Vždy sa nájde aj niečo iné. Tak ako nie je nikdy všetko dokonalé, nie sú veci ani absolútne zlé. Ide len o to, na ktorú stranu sa pozeráme.

Uvedomte si, koľko ste toho už zvládli. A pochváľte sa za to. Ako sa vám to podarilo zvládnuť? Naozaj, odpovedzte si na túto otázku. Možno v nej nájdete odpoveď na to, ako to môžete zvládnuť aj teraz. Odrazový mostík. Vzpruhu. Ste skvelí a silnejší, než máte pocit. Ako to viem? Stačí krátky rozhovor na to, aby som si všimla, čo všetko ľudia zvládli a že často si neuvedomujú, akú veľkú silu preukázali a koľko ťažkých vecí už preskákali.

A čo na záver? Bojovníkmi vás nenazývam len tak. To, čo všetko ste zvládli a zvládate si zaslúži uznanie. A nezabudnite, nič netrvá večne. Ani utrpenie.

Viete povedať nie?

14. dubna 2016 v 11:12
Patríte medzi ľudí, ktorí vždy radi pomôžu a zapoja sa do každej aktivity? Skvelé! Do akej miery vás to napĺňa? A do akej vás to vyčerpáva? Pýtam sa preto, lebo som sa už veľakárt stretla s ľuďmi, ktorí vždy radi pomohli a vždy sa zapojili do všetkého, k čomu boli pozvaní. Naozaj vždy. Aj keď vlastne nechceli. A neuveríte ako často sa mi na to títo ľudia tak trochu s výčitkami sťažovali. Nechcú byť zlí, nechcú byť ignoranti, no robiť stále a všetko ich vyčerpávalo alebo hnevalo. Lenže dobrí ľudia pomáhajú. A my chceme byť dobrí.

Myslím si, že je skutočne krásne a ľudské pomáhať, zapájať sa do aktivít, na ktoré sme pozvaní a do určitej miery sa aj obetovať pre druhých. No ako rovnako dôležité sa mi javí vedieť odhadnúť mieru, v ktorej je dobré toto všetko robiť. Myslieť na druhých, no zároveň neprestávať myslieť na seba. Naučiť sa povedať nie.

Prečo? Na jednej strane je to ochrana pre ľuďmi, ktorí by mohli začať vašu ochotu zneužívať. (Stretli ste sa s takými?) A na strane druhej je to akási ochrana pred vami samými a pred tým, aby ste sa vyčerpali, vyhoreli a zničili.

Som naozaj spokojná, že ja som sa "nie" povedať naučila. Vždy, keď príde nejaká väčšia požiadavka na mňa, alebo pozvanie na netradičnú aktivitu, ktorou si nie som istá, si položím pár otázok.
1. Chcem to spraviť?
2. Prečo to chcem (nechcem) spraviť?
3. Dá mi to niečo? Dá to niečo druhému človeku? Čo nám to dá?
4. Chcem to dať sebe, alebo tomu druhému?
5. Mám na to čas, chuť a energiu?
6. Takže, idem do toho?

Jasné, tie otázky nenasledujú vždy presne takto, no podobné reflexie mi pomôžu uvedomiť si, aká snaha je odo mňa vyžadovaná a k čomu má viesť. Niekedy je super spraviť aj vec, do ktorej sa mi nechce a z ktorej vlastne nebudem mať nič a to iba preto, aby som tým niekomu pomohla. Ale keby som to takto robila úplne stále, asi by som sa zbláznila (vážne).

Treba sa poznať a vedieť čítať a hodnotiť signály, ktoré nám hovoria, ako sa k danej činnosti staviame. A pokiaľ nás má daná akcia vyčerpať a znechutiť, je niekedy naozaj lepšie nechať ju tak a povedať nie. Ale všetko s mierou, vôbec sa nesnažím nabádať vás k sebectvu a lenivosti. Skôr k psychohygiene.

Sláva (krátkodobej a dočasnej) nezamestnanosti

4. dubna 2016 v 12:03
S kamarátkou sme sa dnes dostali do ďalšej z debát o tom, ako sa neteší na ukončenie štúdia a minimálne dočasný pobyt na úrade práce (ktorý nás čaká skoro všetkých). A tak som sa zamyslela nad tým, aké má dočasná a krátkodobá nezamestnanosť výhody. Aj keď to môže znieť trochu alibisticky a lenivo.

Máločo padne človeku tak dobre, ako dva mesiace totálneho voľníčka po rokoch stresu a učenia a po polroku veľmi akútneho stresu a učenia a nedostatku voľného času. To obdobie som si užila naplno. Stretnutia s ľuďmi, na ktorých som v posledných mesiacoch nemala čas, pozeranie filmov, seriálov a čítanie kníh, čo bolo posledné mesiace sprevádzané výčitkami... zrazu úplne v kľude a bez výčitiek. Dospatie každej prebdenej predštátnicovej minúty. Nádhera!

Hoci je človek tak trochu nešťastný a frustrovaný z toho, že práca akosi neprichádza, je podľa mňa skvelé hľadieť na výhody a na to, že má čas si oddýchnuť a má možnosť čas tráviť (viac menej) len podľa svojich predstáv. A pri stálom zamestnaní alebo deťoch si podobnú príležitosť nájde už ťažšie (ak vôbec). Tak si to treba užiť! A pokiaľ možno, bez výčitiek a lenivosti - proste hľadať a napriek všetkému nezúfať.

Hovorím o dvoch mesiacoch - lebo ako som vypozorovala, toto bola hranica, kedy sa moja pohoda z voľna zmenila na nervozitu z voľna. A hoci moja púť za prácou pokračuje, nervozitu sa snažím potláčať a ventilovať a hľadať a hľadať. Veď kto hľadá vraj nájde. Tak snáď...

Frustrácia mladej absolventky

22. března 2016 v 20:34
O pár dní to budú 2 mesiace, čo som ukončila VŠ. A radosť z úspešných štátnic rýchlo vystriedala frustrácia z nezamestnanosti. Tú samozrejme umocňuje každá správa o ľuďoch, ktorí problém s prácou nemajú a šťastlivo si zvykajú na nové zamestnanie. A tiež každý nevydarený pohovor a pravidelné otázky celej rodiny smerujúce k tejto téme.

Áno. Otvorene priznávam sebe i svetu, že z toho začínam byť frustrovaná a nešťastná a že začínam mať pocit, že asi nestojím za nič a práca pre mňa neexistuje. Samozrejme s nadsázkou, v skutočnosti to našťastie nie je až také zlé.

Každopádne, ako prežiť nezamestnanosť a ako sa (úspešne) pobiť s frustráciou, ktorá z nej plynie? Premýšľam nad tým celkom často, a tak som sa rozhodla podeliť sa s vami o nejaké moje nápady.

1. Nevzdať sa a stále hľadať! Stále posielať životopisy, stále sa prirpavovať na pohovory, nestrácať nádej a víziu toho, že niekde nás čaká tá pravá práca pre nás!

2. Vytvoriť si stratégiu ako odpovedať na (niekedy dotieravé, hoci možno dobre mienené) otázky o vašej práci, keď nemáte chuť priznať si vaše aktuálne prehry a porážky. Moja stratégia je vecné konštatovanie, že to chce čas a že kto hľadá snáď nájde.

3. Priznať si svoju prípadnú závisť a neprajnosť. Áno, bohužiaľ, niekedy sa pristihnem pri tom, ako závidím ľuďom, ktorí pri hľadaní práce nemajú takú smolu ako ja. A verte mi, jednak to nie je príjemný pocit, ale oveľa horšie je, keď si ho uvedomíte a hanbíte sa preto za seba. Ale veď nemôžeme byť neprajné svine.

4. Zase hľadať! Ja som si dokonca spísala možnosti mojich poabsolventských krokov a ciest. A tak kráčam. Pomaly a neisto. Lebo ešte neviem kam.

5. Snažiť sa byť aktívny a využívať voľné dni a čas na niečo dobré/produktívne. Nezakrnieť.

6. Nepoddať sa zúfalstvu - hoci... úprimne? Už som si aj poplakala.

7. Spísať si všetko, v čom sme dobrí a v čom sú naše prednosti a schopnosti a tiež všetko, v čom by sme ich mohli využiť.

8. Aktívne sa pripravovať na pohovory - čítať si o pozícii, naučiť sa, čo by sme na nej robili, pripraviť sa na očakávané otázky (motivácia k práci, dobré a zlé vlastnosti, predstava pracovných činností a pod.).

A ďalej? Ďalej veru neviem... Proste čakať a dúfať, že niekde nás čaká skvelá práca! :)

Nostalgické dumy

3. března 2016 v 12:23
Z dlhej chvíle som si námatkovo pozrela staré príspevky na Facebooku. A prišlo mi tak krásne nostalgicky smutno. Za čím?

...za pondelkami v prváku na výške, kedy sme sa po víkende stretli s celou intrákovou partou a sadli si k vínu a vodnej fajke...

...za tým, ako sme s Luciou a Lenkou chodili nakupovať do Kauflandu a vždy to bol tak trochu výlet...

...za litrami energeťákov, ktoré sme s babami vypili počas spoločného nočného "učenia sa" na skúšky a za tým, aká to bola celé sranda

...za tým, ako som v puberte plakávala kvôli platonickým láskam a dokola to rozoberala s kamoškami...

...za letnými piknikmi na lúke, ktoré trvali až dovtedy, dokým nám nebola úplne najväčšia zima a dokým sme nespočítali všetky hviezdy (ok, tak len dokým sme úplne nezmrzli a nedopili fľašu vína)...

...za časmi, kedy sme vedeli chatu v Turčianskych Tepliciach zorganizovať až 2x za leto...

...za tým, ako sme sa s kamarátmi stretávali každý piatok...

...a za miliardou ďalších vecí, chvíľ, zážitkov, ľudí... život je krásny! Je skvelé mať na čo spomínať :)

Vianočná nervozita v obchodoch začína!

9. prosince 2015 v 12:25
Tak! Je streda, 9.12.,12:03. Do Vianoc ostávajú 2 týždne a 1 deň. A ja mám za sebou (už takmer posledné, chvalabohu) Vianočné nákupy. No, skôr ako nákupy to bolo vyzdvihovanie balíkov... Ale to je jedno... Plné mesto ľudí, áut, nervozita sa dá krájať. Áno! 9.12. o 9 ráno to vyzerá takto... Behám po meste, po pošte, po obchodoch a lekárňach... Všetko chcem mať čo najskôr vybavené... Plán, v akom poradí obehnem všetky miesta, ktoré potrebujem, mám pripravený tak, aby to bolo čo najefektívnejšie... A potom mi ho úplne pokazí pošta.

Šla som na ňu po balík. Samozrejme, ako vždy a najmä v túto predvianočnú dobu, je tam asi tak miliarda ľudí. Vyberiem si poradové číslo, 445 (toto si zapamätajte). Aktuálne sa vybavovalo číslo 416, a tak si hovorím, že si čakanie skrátim efektívne a vybavím veci, ktoré som mala blízko (naozaj blízko, asi tak minútu odtiaľ). Všetko v pohode, vybavím si šalinkartu (rozumej: predplatný kupón na MHD) a vrátim sa k pošte. Prešlo 10 minút a aktuálne sa vybavuje číslo 426. Logika nepustí, hovorím si, 10 minút = 10 čísel, tým pádom mám ešte skoro 20 minút, ktoré môžem využiť efektívne a ísť do inej miestnosti pošty, kde pošlem list. A teraz vám dám hádanku: "Otvorené sú 2 prepážky. Pri oboch sú 3 ľudia. Do ktorej sa postavím?" Áno! Správna odpoveď znie, "Do tej pomalšej." A keď hovorím pomalšej, fakt to tak myslím. Pri vedľajšej sa vystriedali už asi tak 7 ľudia, ktorí prišli po mne a v mojej sa vybavuje stále prvá osoba. Ale dobre. Začínam byť nervózna. Prešlo 10 minút. Potrebujem ísť pre balík... Otvorila sa ďalšia priehradka, presuniem sa k nej, som tretia. Prvá osoba, šup, druhá osoba... trochu to trvá... A idem! Vybavené! Paráda! Vraciam sa k "oddeleniu balíkov," pozriem na ten monitor a tam svieti 447??? Asi vám nemusím opisovať, ako ma to nas...rozhorčilo. Ale pohoda, povedala som si, že vybavím všetky ostatné veci a potom si to tu poctivo odstojím a odčakám.

A tak sa poberiem ďalej... Prechádzam sa po obchodoch, ponáhľam sa a len tak tak sa mi darí vyhýbať sa ľuďom, ktorí sú všade. A zrazu sa zastavím pri tom, že som už fakt nervózna, zúfala a chcem ísť domov. A že mi vadí, že osoba predo mnou sa zastavila pri výklade a spomalila ma. Taký ten pocit, ktorý pri vianočných nákupoch opisuje veľa ľudí... Ale ja som si vtedy uvedomila, že to takto vlastne nechcem. Že nie som človek, ktorý bude z Vianoc nervózny, navyše keď nakupuje 2 týždne pred nimi. A tak som spomalila. V pomalšom tempe sa ľuďom vyhýba lepšie, ako keď letíte obchodom, že ledva režete zákruty.

A čo mi pomohlo spomaliť? Uvedomenie, že darčeky kupujem preto, lebo chcem niekoho potešiť, nie preto, že musím. A že keby títo ľudia vedeli, že som bola kvôli ich darčekom nervózna a v duchu nadávam každému, kto do mňa vrazí, pretože sa tiež ponáhľa, asi by ich to nepotešilo. Vlastne, ja by som sa možno cítila vinná, keby mal niekto kvôli darčeku pre mňa pokazený deň. A tak som sa zvyšok nákupu neponáhľada nikam, užívala som si to, že mám čas prechádzať sa po obchodoch a nervozita opadla. Bolo to príjemné.

A viete čo? Keď som sa potom vrátila na poštu pre balík, zase som mala číslo o 30 vyššie, než aktuálne obsluhované. A tak som si ho vzala, vyšla von, nech nečakám v miestnosti bez vzduchu a zrazu ku mne pristúpil nejaký muž, ktorý sa ma spýtal, či nechcem nižšie číslo, že on mal jedno pre kolegu, ale ten mu volal, že nepríde. A tak som sa vybavila takmer expresne rýchlo, iba s 10 minútovým čakaním.

Aj predvianočné obdobie je super! Len sa netreba hnať! A ak sa vám dá, vyrazte si za týmito milými povinnosťami už dnes. 23.12. vám už nepomôže ani pozitívny prístup :)

Kedy naposledy si niekoho potešil?

24. listopadu 2015 v 20:02
Tohtotýždňová blogerská téma má názov "Naposledy." Keď som si to prečítala, hlavou mi prebehlo asi milión vecí. Kedy naposledy ste sa usmiali? Kedy naposledy ste si spravili chvíľku pre seba? Kedy naposledy ste poďakovali za veci, ktoré máte? Kedy naposledy ste niekoho potešili?...

A táto posledná otázka vo mne ostala rezonovať zo všetkých najviac. Už to bude niekoľko mesiacov, čo mi napadla skvelá vec - robiť prekvapenia ľuďom, ktorých mám rada. Lenže nad kreativitou a proaktivitou zvíťazila lenivosť a celé to ostalo iba pri jednom liste pre kamarátku. A teraz som si na to spomenula! Symbolicky, práve mesiac pred Vianocami, počas ktorých snáď všetci viac myslíme na to, ako urobiť radosť našim blízkym.

Tak by som Vás (i seba) rada vyzvala k tomu, aby sme skúsili každý deň - od dnes až do Vianoc urobiť milé gesto pre niekoho v našom okolí. Trebárs sa len usmiať na predavačku v obchode a zaželať jej pekný deň. Vo svete sa deje veľa zlých vecí a toto by mohol byť spôsob, ako mu asi trochu vrátiť radosť a lásku.

Neobklopujme sa negativizmom

23. října 2015 v 15:44
V poslednej dobe som sa dosť zamýšľala nad tým, čo mi vadí na niektorých typoch ľudí. A dospela som k veľkolepému rozuzleniu - že to je negativizmus. A áno, sama som ním bola niekedy celkom pohltená (a týmto zároveň žiadam všetkých, ktorí to museli znášať, o odpustenie). Neustále sa sťažovanie na všetko. Keď je zima na to, že je zima a keď svieti slnko na to, že je teplo. A čo vnímam ako horšie než sťažovanie sa, je zhadzovanie. Všetkých a všetkého. Každého nápadu, každej činnosti, každej snahy a radosti. Áno, naozaj sa s takýmto postojom k svetu u ľudí stretávam. A sa pýtam sa, načo? Načo je to dobré? Prečo to robíte? Otravujete tým život ľuďom okolo seba, ale čo je horšie - aj sebe samým. Pretože ostatní vás proste môžu prestať počúvať a vnímať. Ale vy so sebou budete stále.

Negativizmus je bludný kruh, do ktorého sa niekedy necháme ľahko vtiahnuť. A ktorý nám nechce dovoliť vystúpiť z neho. A tak si ho v sebe živíme. Z ničoho sa netešíme, všetko vidíme čierne a všetko ofrfleme. Absolútne zbytočné a sebadeštruktívne.

A viete ako to chodí, čo dáš, to dostaneš. Takže je dosť možné, že keď budeš negativitu rozosievať, bude sa ti aj vracať. Alebo to je proste ten filter, vďaka ktorému vnímame hlavne to, na čo sme nastavení. Keď budeš hľadať veci, ktoré môžeš ofrflať, zaručene ich nájdeš. A naopak - keď budeš hľadať dobré veci, nájdeš aj tie. Kto hľadá, nájde. Tak si vyber, čo chceš hľadať.

Alebo sa nechaj inšpirovať nasledujúcimi riadkami.

Teš sa z toho že vyšlo slnko, alebo kľudne aj z toho, že prší, veď je október.
Teš sa z toho, že máš okolo seba ľudí, (ktorí sú pri tebe aj keď stále frfleš).
Teš sa z toho, že si sa ráno zobudil a môžeš niečo spraviť.
Teš sa z toho, že si si spravil super raňajky.
Teš sa z maličkostí. Užívaj si život, druhý nedostaneš. A nefrfli! :)

O neúspechoch a o zlyhaniach

22. září 2015 v 8:19
Asi nepoznám človeka, ktorý by nikdy v živote nezlyhal. V škole, v práci, vo vzťahoch, v čomkoľvek... Jednoducho, neúspech a zlyhanie patrí do života a ide ruka v ruke s úspechom. Ako sa s ním teda, v prípade, že príde, vyrovnať a nenechať sa ním zlomiť? Ako sa ním nenechať paralyzovať, ale naopak prijať ho?

Vždy sme vedení k tomu, aby sme boli stopercentní a podávali iba skvelé výkony. Prijať neúspech je niečo, čo v detstve naučili málokoho z nás. Priznám sa, že ani mňa to neučili. A preto sa to krvopotne snažím naučiť samoštúdiom "na staré kolená."

A je to ťažké. Vždy je to ťažké. Každý neúspech zabolí ako... no, ako neúspech. A vždy mám potom na chvíľu pocit, ako keby sa skončil svet a je mi zo seba na nič. Veď som zlyhala. Lenže po nejakej dobe (či už sú to hodiny alebo dni, to závisí na veľkosti daného neúspechu a rôznych iných okolností) mi dôjde, že keď nejde o život, nejde o nič. A že nabudúce mi to hádam vyjde. A že to, že som zlyhala neznamená, že som na nič. Proste mi len niečo nevyšlo. A že show must go on aj napriek tomu, že som sklamaná a že som danú situáciu možno považovala za "životnú príležitosť."

A hej, hovorí (a píše) sa to asi tak tísckrát ľahšie, ako potom v skutočnosti zvláda, no myslím si, že je fakt fajn povedať si, že sem-tam nám proste niečo nevyjde. A niekedy sú to aj veľké veci. Ale že časom opäť príde ďalšia príležitosť, s ktorou sa môžeme popasovať a ktorú možno zvládneme lepšie.

A aktuálny neúspech môžeme zvládnuť tým, že si proste urobíme pekný večer. Pustíme obľúbený film, uvaríme obľúbený čaj alebo si pôjdeme zabehať. Nech to rýchlejšie prebolí.

A čo vy? Ako zvládate vaše zaváhania a neúspechy?

Oslava ženstva

18. června 2015 v 17:03
Posledné dni som bola nervózna. Zožrala som všetko, čo som videla (fakt všetko. hoci - aby som na seba nebola zlá, bolo to lepšie ako to býva obvykle). Včera som sa skoro rozplakala v šaline. Nie, nemala som na to dôvod. Proste sa mi chcelo plakať.

A dnes? Po ceste do školy som zacítila jemnú bolesť brucha. Prvé čo mi napadlo bolo, že som sa asi zas prežrala na obede. Ale potom mi to došlo. Od posledných ženských dní prešiel už mesiac. Zas sú tu... Len čo som sa vrátila do školy, začalo sa moje pomalé zomieranie. Fakt zomieram! Nemôžem sa pohnúť, lebo ma bolí brucho. Príšerne! Šialene! Bežne mi zaberajú 2 tabletky. Už som zožrala 3 a stále sa cítim ako pár chvíľ pred smrťou.

V obchode som si ešte s radosťou kúpila dve tribitky a čokoládu. Lenže - je mi TAK zle, že na to ani nemám chuť. A to už je, milí priatelia, čo povedať! Jediné, čo mi robí radosť je to, že som si zapla Harryho Pottera a momentálne sa môžem potichu venovať svojmu zomieraniu. Pardon, každomesačnej oslave môjho ženstva.

Som rada, že som žena. Ale niekedy to bolí. Doslova.

________________
Aktualizácia: Už mi je zle len trochu. Čokoldádu som zjedla, ostalo posledných 5 tabličiek. Je mi zle už aj z nej a som presladená. Svoje posledné sily využijem na to, že si pôjdem do obchodu kúpiť čipsy. Pretože dnes môžem! :D A pustím si "Keep bleeding." Aj keď mi k týmto dňom nikto nevyrobil CDčko (nie je to odveci, je to z Hlavne nezáväzne) :D

Kto je Keňa?

9. dubna 2015 v 19:03
Nie je to tak dávno, čo internet zahltili správy o útoku na francúzsky časopis Charlie Hebdo. Všetci boli Charlie. Kto nebol Charlie, nebol človek. Kto nebol Charlie, nevyjadril kondolenciu. Kto nebol Charlie, schvaľoval tento nenávistný útok. Svet hovoril o slobode slova.

Mrzí ma, že na svete sa dejú takéto veci. No Charlie som nebola. A je jedno, z akých dôvodov. Dnes je tomu týždeň, čo na vysokú školu Garissa University Collage v Keni vtrhli prívrženci radikálneho islamistického hnutia a bez uváženia zastrelili každého, kto sa priznal ku svojmu kresťanskému vierovyznaniu. 147. Toľko vraj bolo obetí. Niekoľkonásobne viac, než bolo obetí "Charlie." A zároveň som túto správu zaznamenala v médiách len veľmi okrajovo.

Je mi z toho smutno. 12 ľudí zomrelo v januári a ich mená budú spájané s bojom za slobodu prejavu. 147 ľudí zomrelo a ja nevidím žiadne horlivé debaty o slobode vierovyznania. Pre mňa sú títo ľudia hrdinami, ktorí ostali až do smrti verní tomu, v čo verili. Svet ich však tuším (dostatočne) nectí. Ale o to oni vlastne možno ani nestáli. Počet mediálnych odkazov riešiacich ich ako "senzáciu" by im aj tak nepomohol. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Položme si otázku, prečo je to takto. Kopec nevinných ľudí. Kopec ľudí, ktorí už svetu nedajú to, čo by mu mohli dať. Hoci, možno mu už teraz dali nekonečne veľa. Nesmrteľnú správu odkazujúcu na stále aktuálnu problematiku slobody...

A prečo som tento článok zaradila k téme týždňa "Mučení povoleno"? Lebo mám pocit, že tak to v dnešnom svete vyzerá. Mučíme, týrame, diskriminujeme tých, ktorí sú iní. Sme mučení, týraní, diskriminovaní, lebo sme iní. Dokedy to bude takto?

A teraz si dajme minútu ticha za všetkých, ktorí padli v boji za slobodu. Nech to bola akákoľvek sloboda a nech sa to stalo kedykoľvek.

Internet ako pomocník v krízových situáciách

18. března 2015 v 11:40
Poznáte to. Keď vás netrápi škola, tak práca. Keď prácu nemáte, trápi vás, že ju nemáte. Keď je v škole a v práci všetko fajn, štve vás vaša drahá polovička. A keď nemáte polovičku? No tak vás hnevá, že ju nemáte. A hoci tieto vety boli písané so značnou nadsázkou, asi sa zhodneme na tom, že život je zložitý. A vlastne plný problémov a trápení. Ale v tom asi spočíva jeho krása. Je úžasné každé ráno vstať a ísť.

Ale niekedy je toho proste priveľa a my zrazu nevieme čo a ako ďalej. Potrebujeme pomoc. Potrebujeme niekoho, kto nám pomôže zorientovať sa. Potrebujeme vedieť, že niekto je pri nás a nie sme na to všetko sami. Našťastie, v dnešnej dobe existuje sieť odborníkov a dobrovoľníkov, ktorí tu chcú byť pre ľudí, ktorí sa ocitli v kríze.

Prvým krokom, ktorý (mladí) ľudia často podnikajú pri riešení svojich problémov je, že sa obrátia na internet. Môžeme si položiť otázku, nakoľko im internet ponúkne adaptívnu pomoc a nakoľko im poskytne informácie, ktoré im môžu aj uškodiť.

Každopádne, počet prípadov, kedy ľudia vyhľadávajú na internete informácie o svojom trápení je obrovský. Predstavte si, že "návod na samovraždu" zadajú Slováci do googlu priemerne 200x za mesiac. Že "majú strach a úzkosť," vyhľadajú priemerne 1000x za mesiac. Na zmysel života sa googlu pýtajú taktiež priemerne 1000x mesačne. A 1500x sa googlu "zdôverujú" s tým, že majú depresiu. Obrovské čísla, však?

Povedala by som, že tieto čísla volajú po tom, aby si ich niekto všimol a niečo s nimi robil. Občianske združenie Inštitút prijatia prišlo s myšlienkou vytvoriť portál pre ľudí, ktorí sa rozhodli hľadať odpovede na svoje otázky práve na internete. Tento portál bude obsahovať rôzne články, blogy, príbehy ľudí, ktorí sa snažia prekonať svoje ťažkosti, videoseriál rozhovorov s odborníkmi na rôzne témy, moderované diskusné fórum, v ktorom sa ľudia budú môcť podeliť o svoje skúsenosti a tiež poskytne prepojenie na internetovú poradňu IPčko.sk (bližšie info môžete dostať v priloženom videu).

(Pokiaľ vás ich nápad zaujal a považujete ho za užitočný, môžete ho podporiť na týchto stránkach.)

Myslím si, že je potrebné uvedomiť si, akú veľkú silu má v dnešnej dobe internet. A že môže skutočne slúžiť tak na pomáhanie, ako aj na to, aby ľuďom škodil. Tak prečo sa nepokúsiť využiť ho na to, aby ľuďom pomáhal riešiť ich starosti? Pretože tie môžu kedykoľvek prekvapiť vlastne každého z nás. Dôležité však je, aby sme sa nimi nenechali odradiť a našli spôsob, ako sa s nimi popasovať.


O pocitoch a o tom, čo je za nimi

17. března 2015 v 11:06
Ľudia často začínajú rozhovory vetou "Ako sa máš?" a my im vždy odpovedáme s rozličnou úprimnosťou. Nie preto, že by sme chceli klamať, jednoducho to môže byť tým, že nemáme chuť sa úplne zdôveriť.

A možno je čiastočným dôvodom aj to, že bežne si nezvykneme uvedomovať to, čo cítime. Pravda je však taká, že vždy sa cítime nejako. Nie len vtedy, keď sme strašne smutní, nahnevaní alebo nadšení. V skutočnosti sa domnievam, že väčšina pocitov nie je taká silná a intenzívna. Ale aj tak niekde v nás sú.

Myslím si, že niekedy môže byť zaujímavé sa na chvíľu zastaviť a snažiť sa nájsť svoje pocity. Skutočne ich nájsť. Premýšľať nad tým, čo v nás vyvoláva to, čo sa okolo nás práve deje. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že to môže slúžiť ako pozoruhodný prostriedok sebapoznania a cesty k sebe samému. Pozoruhodný a niekedy aj dosť náročný. Teda aspoň pre mňa.

A pre vás? Ako sa cítite? Ale naozaj.

Panta rhei

12. března 2015 v 10:28
Ako som tak nedávno kráčala mestom, pri jednom z nádychov som si uvedomila, že vo vzduchu už je jar. Milujem ten ešte chladný ale voňavý jarný vzduch. Je mi trochu ľúto, že jar v Brne so sebou nenesie pomaly sa topiace hromady snehu, že na neďalekom kopci nevidím, ako spod snehu začína vytŕčať žltá uschnutá tráva, ktorá sa však rýchlo opäť zmení na zdravú zelenú. Ako sa príroda pomaly a nenápadne preberie.

Pri tejto súkromnej úvahe som sa zastavila pri myšlienke, že už ani neviem, kedy boli Vianoce. A pritom mám pocit, že to bolo nedávno. A zrazu? Jar. Blížiaca sa Veľká noc. Všetko to ubehlo tak rýchlo. Naozaj všetko.

A potom som sa zamyslela nad tým, že takto to vlastne nie je len s ročnými obdobiami. Že plynie a uteká naozaj všetko. Každý jeden moment. A teda každý jeden z tých momentov stojí za to, aby sme si ho užili. Nech už je akýkoľvek. Pretože už sa nikdy nezopakuje. A ubehne strašne rýchlo.

Ale to je v podstate aj dobre. Prečo? Každý z vás určite pozná tie chvíle, kedy sa cítime mizerne. Keď nám je na nič a sme smutní. Sklamaní. Nahnevaní. Bezmocní. Možno je fajn vtedy vedieť, že aj tieto okamihy a dni ubehnú. Zmiznú a o niekoľko týždňov či mesiacov si na ne spomenieme už len matne. Tak ako ja na minulé Vianoce.

A hoci vieme, že nepríjemné chvíle a pocity sa k nám pravdepodobne ešte niekedy vrátia, je fajn mať na pamäti, že zas budú popretkávané tými dobrými vecami a chvíľami, kedy sa cítime skvele (alebo aspoň lepšie).

Ako si spraviť tento rok krajším?

13. ledna 2015 v 13:24
Ako tak nad tým premýšľam, asi by si to žiadalo nejaký novoročný článok. Že je už 13.1.? To nevadí. Od začiatku tohto roka neuplynuli ešte ani dva týždne. A ja by som sa mala učiť na skúšku alebo písať nejakú seminárku alebo konečne uvažovať o diplomke. A to sú vlastne skvelé predpoklady na to, aby som sa venovala blogu!

Rada by som bilancovala, čo priniesol starý rok a čo prinesie nový - mám rada tieto úvahy. Ale tie osobné si nechám predsa len pre seba. Ako som napísala, nový rok netrvá ešte ani dva týždne. A už sme stihli zaregistrovať toľko (extrémne) negatívnych vecí, ktoré sa vo svete stali. Môže sa stať, že to človeku vezme tú nádej, s ktorou väčšinou vstupujeme do každého nového roku - že tento bude lepší ako bol ten minulý.

Veľa vecí, ktoré sa dejú a ktoré nás vlastne môžu ovplyvniť, nedržíme v rukách. Jednoducho, nespravíme s nimi nič. To môže znieť bezútešne. Ale! Ale stále máme na výber. Nech sa deje čokoľvek, vždy bude niečo, čo v našich rukách je. Mnohé dni (ak nie vlastne úplne všetky) si môžeme skrášliť sami. Ako? Tým, čo máme radi. Prechádzkou s rodinou alebo priateľmi. Príjemným pokojným večerom. Návštevou divadla. Tvorivosťou. Športom.

A keď nás stretne niečo nepríjemné, s čím nedokážeme spraviť nič? Tak voči tomu stále môžeme zaujať slobodný postoj. Hľadajme v živote veci, ktoré nás tešia a ktoré nám robia radosť. Buďme bdelí a sledujme, čo sa deje vo svete, ale nenechajme sa tým deprimovať. Urobme každý deň aspoň jednu vec, ktorú máme radi. Venujme každý deň aspoň 20 minút sebe. A možno potom na Silvestra zhodnotíme tento rok ako pekný. Napriek všetkému.

Sviatky radosti a pokoja

16. prosince 2014 v 10:54
Už len pár dní! Teda aktuálne presne 8 a celý svet ovládne pokoj a radosť Vianoc. Kiež by sme to mohli povedať takto, však? Bohužiaľ, Vianoce-neVianoce, celý svet neovpládne ani pokoj, ani mier, ani radosť a ani láska. To sú tie najhoršie fakty, ktoré si sem-tam uvedomíe. A stále dúfame, že sa mýlime...

Ale nie o tom som chcela písať. Chcela som písať o tom, čo sa týka každého z nás. Ten vianočný stres. Koniec roka so sebou určite nesie veľa pracovných povinností, pre študentov je to obdobie skúšok a zápočtov, čo je samo osebe stresujúce. A k tomu nákup darčekov, vianočné upratovanie, pečenie, chystanie, prípravy. Nie, nehovorím, že sú to nepríjemné veci. Verím, že mnohí ľudia ich prežívajú v pokoji a radosti. Ale ešte viac verím tomu, že nie všetci.

Možno je to paradoxné, že práve tieto sviatky so sebou nesú toľko stresu a nepohody. Nervóznych vodičov, nervóznych ľudí v obchodoch, kilometrové rady pri pokladniach... Ako teda prežiť Vianoce naozaj v pohode? Ako sa nezblázniť? Hm. Tuším som si položila príliš ťažkú otázku. Ale ako hlavný bod mi príde, aby sme pamätali na to, o čom Vianoce sú (a tým nemyslím len nábožensko-duchovnú dimenziu, myslím, že aj pre neveriach majú Vianoce iný "základ" než stres a darčeky).

A to mi vlastne teraz napadá ako jediný "recept" (hoci určite ich je viac). Lebo tomu vianočnému stresu sa asi nevyhneme. Takže ho nejak musíme prežiť a zvládnuť. Jendoducho, nenechať si ním sviatky pokaziť. A mať stále na pamäti, že kupujeme darčeky, varíme, pečieme a chystáme všetko do dokonalosti kvôli našim blízkym. Kvôli tomu, že im chceme urobiť radosť. Kvôli tomu, že s nimi chceme prežiť radostné a pekné dni. A to je najdôležitejšie. A viete čo je najlešpie? Že sa to aj bez umytých okien a bez piatej dávky vianočných perníkov, ktoré zhoreli, keď sme balili darčeky. :)


...k tejto príležitosti pripravilo občianske združenie Inštitút prijatia nasledovné video s názvom "Ako si nepokaziť Vianoce" Tak kto chcete, klikajte :)

Tešíme sa veľa, málo alebo akurát?

26. listopadu 2014 v 17:05
O 4 týdžne sú Vianoce! Teda, čisto technicky, mne začnú už o 2 a pol týždňa - spolu s koncom semestra. Teším sa ako malé decko! Úplne najviac. Nech už to je! A vy? Tiež sa neviete dočkať ďalších Vianoc?

Mám rada ten pocit, keď niečo očakávam (niečo príjemné) a teším sa. Spomínam si, ako som na jar písala článok o tom ako sa teším na leto. A teraz zas o tom, že sa teším na Vianoce. Často sa tešíte? Ale ako na nás to "tešenie sa" vôbec vplýva? Ako sa odráža na tom, ako rôzne veci prežívame?

Nie. Tento raz nechcem hovoriť o tej klasickej rovnici "čím viac sa tešíš, tým viac riskuješ, že budeš potom sklamaný," prípadne, "keď sa netešíš vôbec, si príjemne prekvapený." Hoci, samozrejme, sama na ňu niekedy myslím a nechám sa ňou zlomiť. Ale tuším to je už menej časté než to bývalo.

Moja nedávna skúsenosť je skôr taká, že keď sa pol roka teším na dovolenku, sa cítim fajn a keď nakoniec nevyjde, som z toho smutná maximálne týždeň. Takže to je celkom fajn obchod - pol rok radosti a týždeň sklamania. No nie?

Ale popri tom, ako som si uvedomila, ako často a veľa sa teším na veci, ktoré majú prísť, mi napadla otázka, či nám to tešenie sa na niečo budúca neuberá radosť a plnosť prežívania toho, čo je práve teraz. Chápete ako to myslím? Keď sa tešíme až príliš, je to ako upínanie sa na budúcnosť. A ak sa pričasto upíname na budúcnosť, ako plno žijeme v prítomnosti? Nie. Netuším koľko "tešenia sa" je akurát. Možno to je vlastne pre každého iné. A nechcem ani povedať, aby sme sa prestali tešiť, to určite nie. Tešme sa! Ale nezabúdajme sa tešiť aj z aktuálnych vecí a dní :)

Mám právo nevedieť. Mám právo nemať dôvod.

24. listopadu 2014 v 16:26
Každý deň musíme robiť rozhodnutia. Každý deň si musíme vyberať z rôznych možností. Či už ide o rozhodnutie, ktorým autobusom pôjdeme ráno do školy alebo práce, alebo o dôležitejšie témy, akými je napríklad voľba životného partnera či povolania. Jednoducho, rozhodovanie sa je prirodzenou súčasťou našich životov.

No a podľa čoho sa rozhodujeme? To je zložitá otázka. Niekedy možno podľa náhody, niekedy podľa sympatie a niekedy pre rozhodnutie (dlhodobo) zvažujeme rôzne faktory a perspektívy ponúkaných možností. Ale máme dôvod pre naše rozhodnutie naozaj vždy? Neviem. Asi áno. Aj keď o tom často možno ani nevieme.

Ľudia chcú často poznať dôvody našich rozhodnutí. Niekedy po nich dokonca zvláštne bažia až príliš. A my im nedokážeme dať odpoveď, s ktorou by boli spokojní. A čo teda môžeme urobiť? Myslím si, že niekedy im môžeme jednoducho povedať, že nevieme. Alebo, že na dané rozhodnutie nemáme dôvod. A že jediný dôvod, prečo sme sa tak rozhodli je, že sme to tak chceli. Aj keď nevieme prečo. Máme na to právo.

Máme právo nevedieť a nemať presné dôvody (alebo ich aspoň nepoznať). A máme právo nechať si dôvody našich rozhodnutí pre seba, pokiaľ to tak chceme. Niekedy je asi fajn si to len-tak pripomenúť...

Stres náš každodenný...

19. listopadu 2014 v 16:48
Žijeme v rýchlom svete plnom požiadaviek, úloh a nárokov, ktoré sú na nás kladené a ktoré musíme nejakým spôsobom zvládať a adaptovať sa na ne. A to je často spájané so stresom. Možno pre vás bude prekvapivé, keď vám poviem, že nie každý stres je pre nás nutne škodlivý. Stres nás môže napríklad do určitej miery motivovať k lepšiemu výkonu, čo môžeme považovať za jeho pozitívne dopady.

Oveľa dôležitejšie je však vedieť niečo o strese, ktorý na náš organizmus (a život) pôsobí negatívne (tomuto stresu hovoríme tiež negatívny stres alebo distres). Áno, chápem, všetci sme už čítali tisíc článkov o tom, ako nám stres škodí. Lenže možno to bolo stále málo, pretože v lekárskych ambulanciách sa stále hromadia pacienti, ktorých telesné ochorenie má pravdepodobne pôvod (alebo aspoň časť pôvodu) práve v psychike - a teda okrem iného často súvisí so stresom a jeho (ne)zvládaním. Iným možným psychogénnym príčinám telesných problémov sa v tomto článku venovať nechcem, hoci nepochybne, našlo by sa ich celé spektrum. (A ešte malá osveta- pre opísanie vzťahu medzi telom a psychikou sa používa pojem psychosomatika).

Naozaj. Tak ako sa často staráme o školu a prácu a kvantum iných vecí, by sme sa mali začať starať o naše zdravie. To máme totiž len jedno a stres sa môže spolupodieľať nie len na krátkodobých problémoch ako sú napr. žalúdočné neurózy chvíľu pred skúškou, (známe bolesťou brucha, hnačkou a pod.) ale dokonca aj na chronických chorobách, s ktorými potom môžeme byť nútení žiť stále.

Nájdime si čas na relax, naučme sa zvládať stres spôsobom, ktorý nám vyhovuje. A hlavne - ak na sebe budeme pozorovať varovné príznaky zdravotných problémov - neodkladajme ich riešenie. Aj pri psychosomatických problémoch platí to, že ich skoré spozorovanie a riešenie môže predísť tomu, aby problém rástol a môže to prispieť k jeho odstráneniu/zredukovaniu.

Nezúfaj, dúfaj

19. listopadu 2014 v 12:16
Každý život je sem-tam konfrontovaný s niečím negatívnym. S niečím, čo v nás budí dojem, že to snáď blokuje všetky naše cesty a my sa nedokážeme pohnúť. Že všetko je na nič. Nepoznám ani jednu osobu, ktorá by za svoj život takýto (alebo podobný) pocit nezažila.

Ale samozrejme, v mojej snahe, aby tento blog vyznieval pozitívne, nechcem hovoriť o tom aké hrozné veci sa nám dejú a ako hrozne ťažko sa s nimi dokážeme vysporiadať. Vlastne takmer naopak. Chcem písať o tom, čo nám pomáha ich zvládnuť a o tom, aké je skvelé, že ich zvládame.

Čo nám teda pomáha? Nepochybne - každému niečo iné. Kamaráti, rodina, šport, kreativita, čas a milióny iných vecí, ktoré mi momentálne nenapadajú. Ale ja by som sa chcela venovať niečomu trochu inému. Myslím si, že ďalší fenomén (ó ako to len znie vznešene, nechcela som použiť slovo "vec"), ktorý nám pomáha zvládať ťažké situácie je NÁDEJ (ono to v skutočnosti aj je celkom vznešená "vec," či nie?).

Neviem ako to vnímate vy, ale pre mňa je vždy veľmi povzbudivé uvedomiť si, že žiadne trápenie (tak isto ako ani žiadne potešenie- bohužiaľ) netrvá večne. A že veci sa menia. Stále. A že zajtra môže tá situácia vyzerať úplne inak. A pozajtra? Ešte viac! A možno aj v nepríjemnej situácii, ktorá trvá už dlho, sa radi utiekame k nádeji, že "to bude lepšie."

Myslím si, že samotná nádej vie byť svojim spôsobom liečivá. A ak nie úplne liečivá, tak aspoň pomáhajúca - myslím si, že to je niečo, čo nám pomáha problémy zvládať. Nádej, že raz to bude všetko tak, ako si prajeme. Alebo aspoň o trochu lepšie.

Nenechajme sa preto problémami položiť, hľadajme radšej v každej situácii aspoň malú nádej...

OSamote

28. července 2014 v 13:49
Samota je podceňovaná. Vážne. Slovo samota v nás častokrát vyvoláva negatívne pocity a smútok. V psychologickej komunite rozlišujeme samotu a osamelosť. A je to jedno z mojich obľúbených rozlišovaní! Prečo? Pretože osamelosť je často tá, ktorá je ponurá a smutná. A bolí. A my si ju niekedy neprávom spájame so samotou. Teda, samota môže tak isto spĺňať všetky tieto podmienky, no INAK.

Čo to znamená inak? Myslím si, že samotu človek potrebuje. Teda, možno nie každý ju dokáže zužitkovať, ale ja ju mám veľmi rada. Samota je inšpiratívna. Dovoľuje nám premýšľať, tvoriť, hľadať otázky a vlastne aj odpovede. Keď sme sami so sebou, môžeme byť skutočne úprimní. Sami k sebe. Kedy inokedy môžeme nerušene skúmať vlastné potreby a hodnoty?

Jasné, hovorila som o tom, že aj samota môže byť ponurá a smutná. Pretože toto skúmanie a uvažovaine je často také. Nie preto, že by bol život na nič. No keď máme takýto čas pre seba, môžeme uvažovať aj o takých hĺbkach nášho JA a nášho života, že často načrieme na bolestné či zranené dno.

Život vo vzťahu s ľuďmi je skvelý. No aby sme dokázali žiť s ľuďmi, často potrebujeme mať čas na to, byť od nich ďalej. A oddýchnuť si. Hľadieť na seba svojimi očami, a to bez toho, aby sme pred nimi mali okuliare pozostávajúce z názorov, predstáv a predsudkov iných.

A čo vy? Tiež si dokážete vychutnať chvíľku osamote? :)

O mostoch a o tom, ako nimi prechádzať a nie z nich skákať

14. června 2014 v 19:45

Naše životy môžeme chápať ako cesty. Cesty, ktoré sú niekedy príjemné, inokedy krivolaké, plné križovatiek, semaforov a prekážok. Namiesto prekážok na cestách by som však v tomto článku rada využila pojem mosty. Hej, nie je to bežné prirovnanie, a preto ho na začiatok objasním.

Ako most v tomto prípade chápem problém, trápenie, súženie...čokoľvek z oblasti nie práve pozitívnych súčastí našich životov. Takže vlastne spomínanú prekážku. Prečo však hovorím o mostoch? Most je prechod - prechod z jednej strany na druhú. A práve takto môžeme rozumieť aj týmto našim trápeniam. Sú to vlastne príležitosti. Príležitosti, ktorých prekonanie nás často posunie ďalej. K väčšej sile. K väčšej plnosti. A často aj k väčšej pokore či k inému pohľadu na svet, seba či ľudí. To znie celkom pozitívne, nie?

Mosty nás teda sprevádzajú počas celého života. A ako to už býva, keď chceme prejsť "na druhú stranu," musíme tieto mosty prekonať. Môže sa stať, že pred mostom zastavíme a nenaberieme odvahu naň ani vstúpiť. Alebo sa vyberieme malým pokojným chodníčkom popri "rieke," ktorý nás po určitej dobe privedie len k ďalšiemu mostu. Ale vtedy už možno budeme pripravení naň vstúpiť.

A čo sa stane potom? Kráčame po moste. A opäť je pred nami niekoľko možností. Môžeme zistiť, že na túto cestu ešte nemáme odvahu a hneď na začiatku sa vrátime sa späť. Alebo sa zastavíme niekde v strede mosta a nevieme, čo ďalej. Snažíme sa obzerať pred seba a za seba. No nikde nič. Most je príliš dlhý a zo stredu nevidíme ani na jednu stranu. A sme plní beznádeje. Nemôžeme sa vrátiť. To nejde. Sme už príliš ďaleko. No nemáme ani chuť pokračovať dopredu, keďže pred sebou nevidíme cieľ. Často môžeme mať pocit, že ani neexistuje, že smerujeme do prázdna. Stojíme na kraji mosta a uvažujeme, či nebude najjednoduchšie z neho skočiť dole.

Možno vlastne áno. Možno to je to najjednoduchšie, čo môžeme urobiť. Ale prečo? Veď na konci mosta nás čaká opäť niečo pekné. Aj keď o tom možno nevieme. A možno sme to niekedy vedeli, no prechod mostom nás tak vyčerpal, že sme na to zabudli. Nebola by teda škoda zahodiť to, čo nás čaká a neísť dopredu? V každom z nás drieme zvedavosť, ktorá chce vedieť, čo bude. No čo bude zistíme až vtedy, keď si prejdeme tým, čo je teraz. Aj keď je pred nami možno ešte kilometer alebo dva "mosta" a trápenia.

Verím však, že keď týmto mostom prejdeme, sa po únave objaví radosť, že je to za nami. Obzrieme sa za seba, zbadáme, aký kus cesty sme zvládli a uvedomíme si, že teraz je pred nami zase trochu pokojnejšia a radostnejšia časť cesty.

A viete čo je ešte skvelé? Že každý most má svoje piliere. A to sú ľudia alebo "veci," vďaka ktorým sa s spolu mostom nezrútime dole, ale môžeme po ňom kráčať a cítiť ich oporu, aj keď niekedy možno na pohľad slabú. Ale vždy je dobré vedieť, že piliere existujú a že je na nás, či ich budeme hľadať.

Berme teda "mosty" v našich životoch ako príležitosť ísť ďalej, nie ako príležitosť nechať sa zničiť (sebou samými).
 
 

Reklama