Poviedky

Spolucestujúci

27. srpna 2014 v 21:07
Hm. Štyri hodiny. Pomyslela som si. Približne toľko času teraz strávim v autobuse. Vodičovi som odovzdala svoju batožinu a pobrala som sa na svoje miesto. Sedela som vzadu, na predposlednom sedadle. Super! Aspoň budem mať kľud. Pozerala som sa na spolucestujúcich, ktorí práve nastupovali a ticho som dúfala, že nik nebude sedieť blízko mňa a uberať mi môj komfort. Bolo ich málo, a tak tu bola veľká šanca, že sa mi toto prianie splní.

"Ahoj" ozvalo sa z úst pekného vysokého muža, ktorý okolo mňa prechádzal k poslednému sedadlu.
Nevedela som, či ten pozdrav patril mne alebo jeho telefónu, no odzdravila som a on sa usmial. Tak predsa len patril mne! Aké milé. Potom prehodil ešte pár rečníckych viet, možno mne, možno vetru, no nemala som náladu na komunikáciu a na ľudí, tak som ho nevedomky drzo zignorovala, zapla si hudbu, pohodlne sa usadila a sledovala krajinu za mojim oknom.

Práve som premýšľala nad tým, či sa idem pokúšať zaspať, keď zrazu do mňa zozadu niekto ťukol. Bol to sympatický spolucestujúci, ktorý mi ponúkol čokoládu. Ach! Ako by som si dala! Ale predsavzatie je predsavzatie, tento mesiac sa stravujem iba a výlučne zdravo. S úsmevom na tvári som mu poďakovala a odmietla. Opäť sa usmial a vrátil sa na svoje miesto.

A ja som pokračovala v počúvaní hudby a pozorovaní ubiehajúcich stromov pri diaľnici. Prvá hodina cesty bola za mnou a ja som na chvíľu zaspala. Keď som sa prebrala, autobus stál a ja som nenápadne otočila hlavu dozadu. Nevidela som ho tam. Žeby už vystúpil? To je škoda. Vyzeral byť sympatický. Možno som sa s ním predsa len mala dať do reči. Premýšľala som. A vtom som zbadala ako kráča hore schodmi autobusu a spolu so závanom cigaretového dymu sa vracia na svoje miesto. Keď prechádzal okolo mňa, sklopila som zrak. Vždy som bola plachá. No potom som sa v duchu pousmiala, uvelebila sa na svojej sedačke a opäť sa ponorila do svojho hudobno - cestovného sveta.

Ani som nevedela ako a prvá polovica cesty bola za mnou. Autobus, ktorý bol predtým skoro prázdny sa pomaly zaplnil. Všade naokolo už sedeli ľudia. "Ach, tak už tu s ním nie sme sami" pomyslela som si. Akoby sme doteraz boli. V duchu som sa zasmiala. Netýkavka! Veď to mohlo byť také romantické! Vlastne. Nie. Zarazila som sa. Asi je to ten typ človeka, ktorý si pokecá s každým. Hoci, s inými spolucestujúcimi neprehodil ani slovo. Žeby som mu bola predsa len sympatická ja? Hah. Alebo som ho dokonale otrávila od nadväzovania kontaktu s náhodnými spolucestujúcimi. Opäť som nenápadne otočila hlavou dozadu. Len aby som ho zase videla. Spal. So sluchátkami na ušiach. Ktovie, čo počúva. Mne hrali do nostalgicko-romantickej nálady balady od Beatles.

Začala som premýšľať. Asi bolo odo mňa drzé, že som ho tak odignorovala, keď sa snažil nadviazať kontakt. Ale ja som nechcela byť drzá a nedotklivá. Ja sa len jednoducho hanbím cudzích, dobre vyzerajúcich, mužov. Neviem prečo. V mojom svedomí sa začali ozývať akési výčitky. Mohla to byť taká príjemná cesta. A čo ak nie iba cesta? Zase raz som hlúpo zaváhala.

Žeby som sa mu mala prihovoriť ja a prelomiť tak ľady? Možno to ani nebude také čudné. Veď on sa už pokúšal začať rozhovor. A čo mu poviem? Neviem. Ako veľmi by som teraz chcela byť nejakou sebavedomou ženou, ktorá s takýmito vecami nemá problém. Ale ja to zvládnem! Keď vystúpime sa ho spýtam, aká bola cesta. To bude fajn a celkom nenútené. Ha! Že nenútené. Musela som sa zasmiať sama na sebe. Veď o tom premýšľam už...čo? To je už toľko hodín? O hodinu a niekoľko minút vystupujem. Konečne. Nech už sme tam!

Autobus sa pomaly blížil k predposlednej zastávke. Tak už iba táto a potom moja. Autobus zastal. Sedela som priamo pri dverách a pozorovala som, ako sa ľudia po dlhej ceste s radosťou poberajú za svojimi vytúženými cieľmi. Niektorí si zapálili cigaretu a ostali prešľapovať na mieste, iní sa hneď ponáhľali z autobusového nástupišťa preč. Zrazu som začula šuchnutie za sebou. Bol to on. Postavil sa a pomaly prešiel uličkou. "Ach! Ďalšia cigareta?" napadlo mi. Keď schádzal dole schodmi, nesmelo som zdvihla hlavu a usmiala som sa. Aj on. A usmieval sa dokonca ešte aj vonku. Keď kráčal po ostrovčeku nástupišťa. A možno dokonca aj potom, keď zmizol v spleti budov. Nešiel na cigaretu. Toto bola jeho konečná. A mne vtedy došlo, že aj naša.
 
 

Reklama