Príbehy z detstva

O tom, ako Vladko podpálil babkinu kuchyňu

21. ledna 2015 v 13:11
Tak prichádzam s ďalším príbehom z detstva - tento raz opäť o Vladkovi. A musím sa priznať, že o tomto príbehu som sa dozvedela až nedávno. Nechápem ako je možné, že práve toto mi celých 12-13-14 (?) rokov unikalo... Takže tento príbeh bude možno trochu dotvorený tým, ako si predstavujem, že môže takáto situácia prebiehať. Ale snáď to bude aj tak stáť za to! :)

Bol pekný príjemný deň a čarovné dieťa Vladimír sedelo u babky v kuchyni. Ako už bolo dávno všetkým jasné, od malička bol z neho tak trochu pyroman. Najkrajšie chvíle jeho vtedajšieho života pozostávali z toho, ako mohol niečo páliť, pozerať sa ako niečo horí a podobne. Ako tak teda sedel v kuchyni, upútal ho zapaľovač. Hoci bol Vlad vtedy ešte veľmi malý, zapáliť na ňom oheň preňho nebolo problém. A tak sa to stalo aj teraz. Hral sa, robil ohník a...zrazu... začal horieť obrus. Najprv pekne z rohu a postupne poctivo dookola. Vlad nevedel čo má robiť. "Ohniská dymiská" (ako tomu v danej dobe hovoril) boli síce super. Ale také veľké a v kuchyni keď je tam sám?

Pravdepodobne mu došlo, že má prúser. A tak sa rozbehol za mamou, ktorá si dávala kvalitného poobedného šlofíka. Vladkove vypleštené oči povedali všetko, čo bolo treba a ona sa rozbehla dole k babke. Ten pohľad, ktorý ju tam čakal, ju vôbec nepotešil. Obrus, ktorý pred chvíľou horel len dookola, sa odtrhol a padol na koberec a lavicu. A tak začalo pomaly zvesela obhorievať aj toto.

Samozrejme, ako schopnej žene v domácnosti sa jej podarilo všetko uhasiť a zamaskovať, aby si to babka nevšimla. A všetko sa skončilo šťastne. Z Vladka vyrástol statný muž, z ktorého síce asi nebude požiarnik, ale zatiaľ všetko nasvedčuje aj tomu, že sa z neho nestane ani pyroman či podpaľač. Chvalabohu.

O Vladkovi a jeho myšiach

13. ledna 2015 v 11:21
Tak toto je jeden z mojich obľúbených príbehov z detstva - hoci teda, musím hneď na začiatku napísať, že je trochu nechutný a morbídny. Lenže ja mám rada nechutný a čierny humor. Tak si premyslite, či chcete čítať ďalej. Chcete? Tak super!

S bratrancom Vladkom sme sa ako deti radi hrávali vonku. Hrali sme sa na "Medicopter" - priviazali sme lano na strom a zachraňovali sme plyšákov a bábiky a podobne. Lenže viete. Bábiky ani hračky sa nehýbu a sú tak trochu no...nie živé. A preto sa môže stať, že vás proste omrzia. Najmä v prípade, že pri plote nájdete tri myšie mláďatká, ktoré mama pravdepodobne vyhodila z hniezda. Prečo? No, možno sa k tomu dostaneme...

No proste sme sa rozhodli, že si tieto myši adoptujeme. Lenže, samozrejme, ja a sestra ako mladé nežné dámy, sme sa ich báli a nechceli sme sa ich dotknúť. Našťastie, Vladko s tým vôbec nemal problém. Zobral si ich, položil ich na svoje detské nákladné auto a vozil ich v ňom. Ale to nás po čase tak isto prestalo baviť. A tak sme im vyhotovili super výbeh (aby nám neušli) a v ňom bolo niečo plechové, čo slúžilo ako šmykľavka. Na ňu sme tieto myši však vždy museli vyložiť my (Vladko - my sme sa ich nedotýkali), pretože tam samé nevedeli vyjsť. Takže hra potom prebiehala približne tak, že sme hore vyložili myš, sledovali sme ako sa skĺzla dole a tak ďalej dokola... Boli to dobré myši. Vlad im dal dokonca aj mená, ktoré si bohužiaľ nepamätám. Viem len, že jedna bola "Enrique."

V čom teda tkvel problém? No... pri tom zápale hry sme si nevšimli taký detail. A vlastne, vôbec nám nenapadlo premýšľať nad tým, prečo boli myšky vyhodené z hniezda. Hej. Trhá mi srdce, že to musím napísať. Oni boli tak trochu... jednou nohou v hrobe... A po niekoľkých minútach hry sme pozorovali, že... sú v tom hrobe vlastne už všetkými štyrmi nohami...

Tak! A mali sme po zábave. Asi sme ich pochovali alebo čo... To si už nepamätám... A prosím, nechápte to tak, že sme boli nejakí tyrani zvierat. Pozrite sa na to nevinnými očkami detí, ktoré si našli nové domáce zvieratká... Mimochodom, žiadnu infekčnú chorobu sme nedostali - teda, aspoň si to nepamätám. A Vladisova mama sa o tom dozvedela tiež len prednedávnom. A viete, čo sa ho spýtala, keď sme jej tento príbeh povedali? "A umyl si si ručičky?" :)

Nuž, niektoré veci proste nevymyslíte...

O tom, ako Martin (takmer) ukradol Vianoce

21. prosince 2014 v 22:38
Tak v tento čas predvianočný začnem túto rubriku s vianočným príbehom... Samozrejme, všetko je založené na skutočnosti - takej, ako mi ju mama a teta niekoľkokrát prerozprávali, keďže pre mňa bola táto udalosť asi natoľko traumatická, že som ju vytesnila (alebo si to nepamätám proste preto, že som mala asi 3 roky)...

S bratrancom sme si vtedy ako malé deti užívali čarovné detské Vianoce. A tešili sme sa na darčeky, ktoré nám prinesie Ježisko... Všetko by bolo (pravdepodobne) dokonalé, keby Martin (ten bratranec, v daných momentoch približne 6-ročný) neobjavil zabalené darčeky. Ešte pred Ježiskovým príchodom! Takže nám túto škandalóznu informáciu okamžite bežal oznámiť. "To nie je pravda, že Ježisko nosí darčeky. Ja som ich už našiel. To nosia rodičia." Nedokázala som tomu uveriť a čumela som naňho s vypleštenými očami. "Ako by mohlo byť niečo také pravda?"

Naše mamy sa samozrejme zhrozili. Ešte sme boli príliš malí na to, aby sme prišli o toto kúzlo Vianoc. Našťastie nestratili duchaprítomnosť. Rýchlo objavené darčeky rozbalili a do baliaceho papiera zabalili prázdne krabice. A darčeky zabalili do iného papiera (a ukryli lepšie). A potom prizvali Martina, aby si teda tie "darčeky od rodičov" rozbalil. Aký len musel byť prekvapený, keď našiel iba prázdne krabice! To sme už s vypleštenými očami a nechápavým pohľadom pozerali obaja. A ja som mu len stručne (a tak ako mi to vtedajšia fonetická zručnosť dovoľovala) zrhnula poučenie z dnešného dňa. "Ja som ti povedaja, že dajčeky nenosia jodičia..."

Šťastné a veselé, priatelia a čitatelia! :)
 
 

Reklama