Príbehy zo života

Momenty absolútnej trápnosti

4. února 2016 v 19:46
V tomto článku prinášam prehľad zvláštnych situácií, ktoré si pre mňa život pripravil a ktoré sa ma snažia presvedčiť o tom, že so mnou asi naozaj niečo nie je v poriadku... Áno, všetko je to založené na skutočnosti... a všetko sa stalo (bohužiaľ) mne... Ale aspoň mám na čo spomínať :)

Čo sú to za situácie? To je napríklad, keď...

1. ...stojíte pri dverách, opakovane do nich pcháte kľúč, nechápete, prečo tam nejde a po pol minúte vám dôjde, že ste o poschodie nižšie.

2. ...vás privrú posúvacie dvere v Tescu.

3. ...vám v Tescu spadne rolka so sáčkami, kotúľa sa po predajni, odmotáva sa a vy zúfalo bežíte za ňou.

4. ...sa vám v škole na seminári 2x nahlas pustí pesnička na mobile a vy nechápete prečo.

5. ...si omylom do objednávky balíku zadáte svoje Facebookové meno... A to sa nezhoduje s vašim skutočným menom.

6. ...nad tým, že zase ťaháte, aj keď máte tlačiť, sa už ani nepozastavujete.

7. ...si dáte v kuchyni na panvicu opiecť chleba a spomeniete si na to o 2 hodiny neskôr. (nič (okrem toho chleba) nezhorelo, nejaká dobrá spolubývajúca duša na internáte to vypla)

8. ...v obchode (pri snahe zložiť si z vrchného stojana svoju veľkosť trička), zhodíte úplne celý stojan s miliardou tričiek.

9. ...v obuvi omylom ťuknete do vystavených čižiem, čo spôsobí dominový efekt a postupne popadá celý rad.

10. ...vám pri umývaní rúk v bare "vystrelí" celý dávkovač mydla, spadne na zem a po celej dlážke a stene sa rozprskne modré mydlo.

11. ...chcete v obchodnom dome vojsť do obchodu, no nevšimnete si, že to, cez čo sa snažíte prejsť nie sú dvere, ale sklo a narazíte doňho...

...a mnohé iné... ale myslím, že toto vám stači! :) ...jednoducho, život vie byť k jednej osobe niekedy veľmi mrzutý :)

O tom, ako sme stratili Fera

25. září 2015 v 11:49
Už to bude rok, čo sa stala táto pofidérna udalosť. Bol chladný septembrový večer a u nás v dedine sa konali každoročné hody. Po úvodnej "before party" u nás na byte, sme sa mierne podporení vínom vybrali na diskotéku. Bolo nás dosť veľa, a tak nebolo možné venovať pozornosť úplne všetkým.

Ako sme tak tancovali, zazrela som kamaráta, ako sa baví s nejakou slečnou, o ktorej sme sa neskôr dozvedeli, že je jeho sesternica a je tu u svojho priateľa. Neprikladali sme tomu priveľký význam, lebo veď...sesterníc a priateľov a iných ľudí bolo všade neúrekom. A tak sme sa všetci bavili ďalej. Až niekedy po polnoci sme si všimli, že daný kamarát, (nazvime ho Fero) zmizol. Nikde sme ho nedokázali nájsť. Volali sme mu, nedvíhal. Asi tridsaťkrát sme pešo prešli celú dedinu a hľadali ho na všetkých možných i nemožných miestach. Dokonca aj v koryte rieky. Potom sme dedinu prešli ešte párkrát autom (samozrejme, chalani mali šoféra, ktorý nepil). No a Fero nikde...

Nechápali sme, kde môže byť... A tak nám napadlo, že asi stretol niekoho známeho, kto ho hodil domov. Možno práve tá sesternica, ktorú stretol. Nebol nikde, tak... predsa musel ísť domov! Viac sme to neriešili, len jeden z členov výpravy povedal, že ráno skočí k nemu domov a zistí, či tam je a v prípade, že nie... no ale to predsa neprichádzalo do úvahy...

Ako však ráno vyšiel tento kamarát doma na balkón, čo zrazu nevidí? Fera, ako spolu s kamarátkou kocovinou kráča popred jeho dom. Špinavý, premrznutý, zničený. Hneď mu vysvetlil, čo sa dialo. Ani netuší ako, dostal sa k nejakej drevenici, pri ktorej zaspal. Zobudil sa o 5 ráno a vybral sa k nám na sídlisko. Bolo mu však blbé zvoniť nám a budiť nás, a tak ostal spať na lavičke vonku... Potom ho prebrala až nejaká milá susedka, ktorá šla ráno do kostola... A čo mohol zobudený a zničený Fero robiť o 8 ráno pred našim vchodom? Nie. Nemohol nám zazvoniť. To by nedávalo logiku. Jediná možnosť bola, aby sa cez hory a lesy vybral pešo domov (približne 10-15km). A tak šiel a šiel... Až dokým nestretol spomínaného "kamaráta na balkóne." Samozrejme, aby toho nebolo úplne málo, pri svojich potulkách nocou stratil šiltovku a mobil. Ale čo tam po tom! Hlavne že sa zdravý a no...asi nie úplne šťastný...vrátil domov...

Na príbehu sme sa zasmiali a ďalej ho moc neriešili... Lebo veď, stáva sa... Teda, neriešili sme ho až do okamihu, kedy som sa nestretla so svojim dedkom, ktorý býva kúsok od miesta, kde sa konala diskotéka. Dedko mi porozprával príbeh o tom "Ako mu nejaký debil spal v šope, "ošťal" plynové bomby a zlomil stromček. A zabudol si tam šiltovku a mobil."

Skoro som zomrela od smiechu. Volala Písala (lebo veď nemal mobil) som Ferovi... Či tá jeho stratená šiltovka nebola náhodou tmavomodrá a či ten mobil nebol Nokia. Samozrejme, bolo to ono... A tak som mu povedala historku o tom, ako spal u môjho dedka v šope, ocikal mu plynové bomby a zlomil stromček... A dedkovi som vysvetlila, že ten vandal je v skutočnosti dobrý chalan, ktorý to proste trochu prepískol...

No ale uznajte, nie je ten svet malý? Či vtipný? Alebo proste úplne šialený? :)

O týpkovi v reštaurácii

28. ledna 2015 v 10:51
Po príbehoch z detstva mi napadlo, že možno by mohlo stáť za to spísať aj niektoré príbehy z bežného života. Či už z môjho alebo zo života iných ľudí. A napadlo mi to práve vtedy, keď som si spomenula na leto, kedy som vypomáhala ako čašníčka v hoteli.

Áno, ja extémne nešikovná osoba, som vypomáhala ako čašníčka. O tom, že to bol najhorší mesiac v mojom živote písať nebudem. Ani o tom, ako ma to motivovalo do tvrdého štúdia. To musíte proste zažiť. V každom prípade, tie dni, kedy sa v hoteli konali veľké kongresy a akcie, prípadne do toho ešte nejaká tá svadba a bol plný ľudí, ktorí chceli všetci naraz jesť, boli hrozné. Myslím, že záťažové boli aj pre personál, ktorý mal za sebou roky praxe a patričnú školu. A čo ja? Malý nádejný psychológ s dušou snílka a nešikovnými rukami? Tie dni som neznášala tuším ešte predtým ako začali.

A tak to bolo aj vtedy. Veľká firma plná mladých ľudí a teambuildingový víkend. Večera. Všade ľudia. Taniere, poháre, misky. Príbor. Chaos. Kuchári boli nervózni a čašníci nestíhali. Organizačná katastrofa. A tak som behala, so strojeným, ale v podstate možno aj trochu úprimným úsmevom na tvári, roznášala som jedlo a pitie a zbierala prázdne taniere. Kopy prázdnych tanierov.

Ako som si tak pri jednom zo stolov nakladala na ruku štós tanierov, z ktorých už hostia dojedli dokonalú päťhviezdičkovú večeru, pri ktorej kuchári nádávali asi ešte dlhšie, než ju pripravovali, stalo sa to, čo som nechcela a za čo som sa vtedy pár minút nenávidela. Svoju nešikovnosť som spomínala, však? A práve ona mi napomohla v tom, aby príborový nôž z vrchu starostlivo naukladanej kôpky tanierov spadol. Myslím, že som ho videla padať ako v spomanlenom zábere. Letel, dotkol sa stola, najprv tou stranou, za ktorú ho držíme, odrazil sa a strana špinavá od jedla pristála na rukáve bielej košele Pána Dokonalého V Obleku. Trapas.

"Pardon. Prepáčte. Prepáčte." V zmätku som sa snažila ospravedlniť za faux pas a nepríjemnosť, ktorú som spôsobila. "To je v pohodě, slečno." tuším sa u(za)smial. Nemusím snáď hovoriť, že zvyšok večera som sa nenápadne snažila tento stôl nechávať na starosť iným čašníkom. Potom som ho videla ešte na raňajkách. A zase sa smial vždy, keď ma zbadal. A potom konečne skupina americky vyzerajúcich business týpkov v oblekoch odišla. A o niekoľko dní alebo týždňov aj ja.
 
 

Reklama