Zážitky

Ako sa mi splnil sen - Paul McCartney v Prahe

17. června 2016 v 14:18
Zažila som koncert dvoch Beatlesákov. Myslím, že asi nebude veľa ľudí v mojom veku, ktorí si to môžu povedať. (Keď to tak po sebe čítam, asi to znie, že sa chválim, ale o to mi nejde, proste sa z toho strašne teším.)

Skoro presne pred 5 rokmi som bola na Ringovi. A včera to bol Sir Paul. A poviem vám... viete si predstaviť, že na niečo čakáte 3 roky (ó áno, 3 roky) a ono to fakt príde? Doteraz som na otázku "čo vo svojom živote ľutuješ?" odpovedala "že som nebola na Paulovom koncerte vo Viedni.", no stále som čakala, dúfala a snívala, že príležitosť ešte bude. Keď som zistila, že bude v Prahe, s kúpou lístkov som neváhala a odpočítavala som dni do 16.júna. Veľmi som sa tešila a v určitom momente som si uvedomila, že mám od toho večera veľmi vysoké očakávania. A že snáď teda nebudem sklamaná. Viete si vôbec predstaviť, aké to bolo, keď boli tieto obrovské očakávania úplne naplnené, ba až predčené? Splnil sa mi veľký preveľký sen.

Ten pocit, keď zaznel ten (všetkým Beatlesákom) známy akord a začal hrať Hard day-s night, bol neopísateľný. Bolo to fakt skvelé. Staré pesničky, nové pesničky, dočkali sme sa všetkého.

A Paul? Vždy bol pre mňa nie len Pán hudobník, ale aj Osobnosť. A všetky pozitívne dojmy, ktoré som z neho mala z médií, sa potvrdili aj "naživo".

Niekto by si mohol myslieť, že hviezda jeho formátu si odohrá povinnú minutáž a odíde. No takýto pocit som z toho vôbec nemala. Skôr na mňa pôsobil dojmom, že si to naozaj užíva, dáva do toho srdce a chce potešiť ľudí, ktorí si ho prišli vypočuť. Že z pódia rozdáva radosť. A že je tam, jednoducho, s nami. Nie on na pódiu a my v hľadisku. Proste všetci spolu. Názvom turné "One on one" chcel možno naznačiť práve niečo takéto. Alebo aj nie. Neviem. No ja som si to spojila.

Okrem toho, celé vystúpenie sa odohrávalo v duchu určitej... ako to nazvať... skromnosti? pokory? úcty? Asi nejako takto. Chcem tým povedať to, že som nemala dojem, že by sa tváril, že je hviezda (hoci by na to mal nepopierateľné právo), a teda že je veľmi dôležitý, čo opäť pridalo môjmu dojmu, že je to fakt osobnosť.

Mimochodom, tento pán je aj vtipný a showman. Neviem si predstaviť, že keby iný sedemdesiatnik zatočil zadkom, pôsobilo by to tak rozkošne a zábavne než práve od Paula. Navyše, je pre mňa nepredstaviteľné, že by môj dedko, Paulov rovesník, zvládol dva a pol hodinový koncert s takým elánom a energiou ako on.

A hudba? Vau. Počuť naživo "beatlesovky" a uvedomiť si, že vám ich spieva "Beatle", ktorého poznáte z filmov a klipov. Ale priznám sa, teraz si ho vážim viac, než len ako Beatlesáka.

Úplným vrcholom koncertu pre mňa bola pesnička "Hey Jude". Keď si celá O2 aréna spolu s ním spievala slávne "na-na-nanana-ná", nevedela som, či mám tiež spievať, alebo plakať od radosti a dojatia. Ale nejako som to skĺbila. Vážne to bola sila. Milujem tieto momenty. A keď Paul svojou lovely češtinou vyzval spievať "jenom muži", potom "jenom ženy" - ("oh, I love that, come on girls!"), a potom "a teď "všični"". Ach! Strašne super to bolo.


Okrem toho ma, ako milovníčku ukulele, veľmi potešil pesničkou "Something", ktorej časť odohral na tomto skvelom hudobnom nástroji ako poctu Georgovi Harrisonovi (ktorý taktiež miloval ukulele). A nezabudol ani na Johna, ktorému venoval pesničku"Here today", ktorú napísal po jeho smrti. Ale nie, nebojte sa, nebudem tu písať o všetkom, čo zahral. Všetko to stálo za to a som rada, že ľudia, ktorí sem tam niečo nahrávali na mobily, sa o nahrávky podelili na youtube, nech si to môžem vychutnať znova. Ja som teda nenatáčala, lebo rešpektujem zákaz robenia záznamov z udalosti. Ale nie, robím si srandu, ja by som si to s mobilom v ruke proste tak neužila.

A čo na záver? Naozaj to bolo skvelé, neopísateľné, úžasné, dojemné a dokonalé. Jedinou nedokonalosťou celého večera je fakt, že už skončil. Určite sa to zapísalo medzi najkrajšie a najneopakovateľnejšie zážitky. No aj tak by som si to túžila zopakovať. Najväčší kultúrny sen splnený.

A Paulovi prajem, nech mu jeho elán a pozitivita, vďaka ktorým robí ľuďom radosť, vydrží čo najdlhšie.

Výprava na hokejové MS (SVK-SLO)

7. května 2015 v 11:05
Pred pár dňami sme sa s kamarátmi (a frajerovou rodinkou) rozhodli, že sa vyberieme podporiť našich hokejistov na MS do Ostravy. Strašne rada fandím, kričím a povzbudzujem. Takže som sa samozrejme tešila ako malé decko! Toľkokrát som závidela divákom, ktorí si priamo v majstrovskej aréne zaspievali "Nech Bože dá." A konečne si budem môcť zaspievať aj ja!

Príchod do Ostravy bol sprevádzaný hľadaním krčmy, lebo pivko za "pade" v slovenskej fanzóne je jakože dosť. Aj keď pri dvoch kilách za parkovisko a 1700 korunách za lístok, sme si mohli dopriať. Ale nie! Šli sme hľadať hospodu. Stretli sme náhodného týpka, tak sa pýtame, že kde tu blízko nájdeme lokál tohto typu. "Neviem, aj ja hľadám." Slovač! A bez dresu! "Odkiaľ ste prišli?" - "Z Brna. A ty si odkiaľ?" - "Z Malaciek. Ale prišiel som z Prahy." Slovač. Potom nás páni v zelenom (rozumej - policajti) navigovali do krčmy, kde sme zažili ďalší prelomový zážitok. Ono, môj frajer má takú auru, že vždy pritiahne tých krčmových štamgastov (aka stokárov). A tak pán dedo kecal. Veľa kecal. Mamu má Slovenku. Z Veľkého Rovného. Spozorneli sme. To sme skoro rodina. Svet je malý.


A áno, presuniem sa aj k hokeju. Po tom, ako si Maťo našiel kamaráta a dopil hnusné čierne pivo (OK, dve, ja som naň nemala žalúdok, musel dojíždět), sme sa v sloveskej fanzóne stretli so zbytkom výpravy. A vypili nejaké tie pivká (za pade). Ako správni fanúšikovia sme si pomaľovali ksichty, pomaľovali sme ich aj náhodným okoloidúcim, ktorí si o to požiadali (Miška si tam vlastne založila živnosť) a vybrali sme sa do ČEZ arény. Už fakt na hokej. Áno, áno, hovorím, že sa dostanem aj k nemu.


Bolo to mega! Tá atmosféra, zrazu tam byť a vidieť to naživo! Neopísateľné! Perfektné! A neuveriteľnou výhodou bolo sedenie v poslednej rade - pretože som mohla celý zápas stáť a nikomu to nevadilo (fakt som malá, keď som sedela, som toho nevidela priveľa). Musím teda priznať, že keby som chcela dokonale vidieť a sledovať zápas, asi by som si zvolila obývačku a televízor, ale ja som cez pocity, takže atmosféra je jednoznačne lepšia voľba ako dokonalý pohľad/výhľad. Úžasné chorály slovenských fanúšikov, mexické vlny, ktoré niekoľkokrát obehli celú arénu, Bob a Bobek robiaci show medzi divákmi a tiež trochu aktívneho športu - áno, verejne sa priznávam, že keď celá aréna (a ja samozrejme tiež) skákala a kričala, že chce gól, som bola trochu zadýchaná a bola som rada, keď to po chvíli prestalo, lebo som už nevládala. Ale to bolo určite preto, že som bola chorá. :D


A ten pocit, celý zápas tŕpnuť a byť v napätí ako to dopadne, byť nahnevaný a sklamaný, že naše góly tam nepadajú a nakoniec ho vyhrať v posledných 5 minútach a to dokonca o 2 góly. Paráda! Takže nakoniec sme si s radosťou a s hrdosťou zaspievali aj hymnu. A čo na záver? Tento zážitok hodnotím ako dokonalý. Vlastne nie. Dokonalé by bolo, keby mi nebolo zle a mohla by som si dať aj viac ako 1 malé pivo a suché rožky. Ale nechcem byť ukvičaná. Bolo to super! Ak budete mať niekedy možnosť, určite sa vypravte povzbudiť svoj tím aj vy. :)


(sudík, sudík foť to...ale tak, aby tam bolo 3:1 vidieť!) :D

Moje poprvé s laser game

4. března 2015 v 15:54
Prvý raz som bola na laser game. Najprv som mierne nevedela, čo od toho môžem čakať, ale keď sa nazbierala fajn skupina ľudí, začala som sa tešiť. Nie je to nič, čo bolí a čo na mne zanechá modriny ako paintball či softball, myslela som si. Ale k tomu sa dostanem.

Hneď na začiatku, keď sme si obliekali vesty som zázračne stratila gumičku do vlasov. A to bol, drahí moji, prúúúser. Veď tam nebudem behať s vlasmi, ktoré by boli všade a prekážali by mi, nie? A tak som ju hľadala v tej tme. Dlho. Vlastne celú dobu ako "pani provozní" vysvetľovala pravidlá. Ale šak načo ich budem počúvať, veď to je logické. Strieľam do ľudí z opačného tímu. Keď ma niekto trafí nemôžem strieľať, potom som pár sekúnd nesmrteľná (túto schopnosť som mimochodom počas hry nepostrehla :D) a bla bla bla. Proste som chcela tú gumičku. Našla som ju! Roztrhnutú! Ale zvládla som to.

A tak idem spokojná so zapnutými vlasmi hrať. Oba tímy vbehnú do arény. Plížim sa pomedzi steny a prekážky, aby ma nikto nevidel. Lenže, evidentne, ani ja nikoho nevidím. Pípam. Mŕtva. Damn. Potom sa snažím strieľať, no z mojej pištole nevychádza žiadny lúč (WTF? začína to byť podozrivé). Čo sa deje? Sakra! Ako sa strieľa? Musím stretnúť niekoho z môjho tímu, nech ma dodatočne inštruuje. Nikto nikde. Kde sú všetci? Ok! Musím si poradiť sama. Spomínala nejaké tlačítko. Aaaa toto bude ono! Oukej! Ubehli približne 3 minúty hry a ja som úspešne prišla na to, ako sa strieľa. Let the fun begin!

Ešte že som malá a môžem sa ľahko skryť a čakať na obeť. Len sa trochu opriem o tú "stenu." Sakra. Stena sa pohla. Idem radšej preč. Zas pípam. Kto ma sakra zabil? Pípam. Pípam. Bežím. Zrazím sa s Maťom. Kruté. Keby som bola trochu vyššia, nabúrali by sme si hlavy. Maťovi krváca lakeť. Nevadí. Pípam. Bežím ďalej. Do kelu. Obkľúčili ma. Musím sa nejak vymaniť. Spadla som. Ako korytnačka ležím na chrbte a neviem sa postaviť. OK. Zvládla som to. Pokračujem. Utekám. Au! Oškrela som si nohu. Nevadí. Nevládzem. Len pol minútky si oddýchnem. Pípam. Mŕtva. ZASA! KTO to...??!

Približne takto to prebiehalo. A bola to neskutočnáááááááá sranda! A to hovorím ako antitalent (vlastne to vám už asi počas čítania došlo). Síce som odišla s 5 centimetrovou modrinou na kolene, odreninou na holeni a dvoma zvláštnymi neidentifikovateľnými "boľačkami" na hrudi. Ale stálo to za to! A teším sa, keď pôjdem znova! (A nechápem ako mi mohla kamoška tvrdiť, že oni boli na tej hre desiati a nikomu sa nič nestalo - ale možno nabudúce.)

"Počula som zvuk The Beatles..."

11. prosince 2014 v 11:38
Podobnou vetou reagovala sestra Georga Harrisona (člena Beatles) na koncert Beatlesáckej revival kapely The Backwards. Len stručne (s hrdosťou) zhrniem, že táto skvelá kapela má svoj pôvod na Slovensku (jeden z členov je Čech, ostatní sú Slováci) a že zožala veľký úspech aj na celosvetových Beatles festivaloch (stali sa napríklad víťazmi Beatlefestu v New Yorku v roku 1998). Ale pokiaľ si o nich chcete prečítať viac, môžete navštíviť ich webové stránky. Pretože v tomto článku sa chcem zamerať skôr na to, čo som s touto kapelou už zažila.

A že toho bolo dosť! Pár dní dozadu sme sa so sesternicou vybrali na ich ďalší koncert. Prečo ďalší? No, povedzme, že sme ich už niekoľko absolvovali. Nie preto že by sme boli posadnuté fanynky. Nemám ich fotkami polepenú stenu a nepodpisujem sa ich priezviskami. Teda - takto sa prejavujú posadnuté fanynky, či? Ok, možno mám o tom len divnú predstavu. :D

Ale. Na ich koncerty sa rada vraciam preto, že sú skvelé a že si ich vždy úplne užijem. Či už ide o vianočný koncert, na ktorom sedím, alebo o open-air koncert, na ktorom sa pohupkávam na nohách (alebo tancujem). A tento raz to nebolo inak. Veď kde inde by ste si mohli v tejto dobe naživo vypočuť Beatlesákov? A dokonca, musíme pripustiť, že aj vidieť ich - vďaka ich skvelej Beatlesáckej vizáži a niekoľkým prevlekom, ktoré vystriedali. A ja ako "stará Beatlesáčka" si to náramne užívam. Stále dokola.
Jednoducho, každému Beatles fanúšikovi môžem ich koncert jedine odporučiť. Aj niekoľkokrát! A vlastne možno aj nefanúšikovi - ja som začala počúvať Beatles až po tom, ako som prvý raz zažila koncert The Backwards.




 
 

Reklama